Keď sa mi ako mladému chalanovi stal úraz, o reálnom živote zdravotne znevýhodnených ľudí som nevedel prakticky nič. V jednom som však mal úplne jasno: že som mal obrovské šťastie, za ktoré som nesmierne vďačný a musím si ho vážiť. Na ľútosť nebol dôvod a ani priestor. Hneď nasledujúci deň som sa v nemocnici začal učiť písať a robiť všetko druhou rukou, čo bolo hlavne zo začiatku dosť ťažké a častokrát aj komické. Po návrate domov som mal znova šťastie – na človeka z prostredia parašportu, ktorý mi ukázal, že aj šport zdravotne znevýhodnených je šport ako každý iný. Začal som s lyžovaním a skončil pri cyklistike, v ktorej pôsobím dodnes (posledných 16 rokov ako tréner). Počas 3 paralympiád, mnohých majstrovstiev sveta, svetových pohárov a mnohých ďalších významných podujatí som spoznal množstvo skvelých a inšpiratívnych ľudí a videl veľa ich úspechov, ale aj športových „tragédií“. Títo ľudia, ako aj vlastné skúsenosti ma naučili, že nezáleží až tak na tom, čo sa človeku stane, ale čo s tým urobí.