Patrím medzi ľudí, ktorí sa neboja nových vecí (článok zo špecializovanej prílohy denníka Pravda z 20.4.2026)
Projekt Sme si rovní pomáha ľuďom s najrôznejšími zdravotnými problémami už šiesty rok. Aktuálne od decembra 2023 vo svojom pokračovaní pod názvom Sme si rovní II., pričom sa zameriava na pomoc zdravotne znevýhodneným pri uplatnení na trhu práce alebo na udržaní sa v zamestnaní. Kde ste sa o ňom dozvedeli?
Naša vozičkárska komunita je poprepájaná, takže poznám viacero motivátorov a motivátoriek. Princíp a forma projektu sa mi veľmi páčili. Pracovala som však na plný úväzok ako učiteľka a venovala sa svojmu občianskemu združeniu, nemala som ambíciu na tom niečo meniť. Až keď som sa dozvedela o ambícii vytvoriť centrum včasnej pomoci priamo v Trenčíne, dokonca v sídle Trenčianskeho samosprávneho kraja, ktorý dlhodobo podporuje zlepšovanie podmienok pre život ľudí so zdravotným znevýhodnením, povedala som si, že to je pre mňa ako stvorené.
Museli ste sa niečoho vzdať, keď ste začali pracovať ako motivátorka?
Ukončila som iba jednu spoluprácu. Naozaj považujem za veľmi záslužné pomáhať ľuďom, ktorí sa po úraze či nehode ocitnú v neznámom svete, nemajú informácie, nevedia, kde čo vybavovať a kde začať. Chcem byť toho súčasťou.
Cieľom Sme si rovní II. je predovšetkým pomôcť nájsť pre klientov projektu pracovné uplatnenie, či pomôcť im udržať si zamestnanie napriek zmenenej pracovnej schopnosti po úraze, nehode alebo chorobe. Nie je to ešte náročnejšie ako v predchádzajúcom projekte Sme si rovní?
Som presvedčená, že kto pracovať chce, ten si prácu nájde a je jedno či má alebo nemá zdravotné znevýhodnenie. Sama som toho príkladom. Samozrejme, vždy budú ľudia, ktorí vyplakávajú, že sa to nedá, ale pri hlbšom rozhovore zistíte, že v skutočnosti robiť nechcú. My v projekte intenzívne hľadáme tých z prvej skupiny a sme pripravení im maximálne pomôcť.
Aké najčastejšie problémy s nimi riešite a aké ciele si spolu stanovujete?
Znie to už takmer banálne, no ak chce niekto pokračovať vo svojom zamestnaní či živnosti po tom, čo sa ocitol na vozíku, musí byť ten vozík naozaj kvalitný a urobený na mieru. Tým väčšinou začíname. Pokračujeme často prerábaním auta na ručné ovládanie, aby klient mohol (aj za prácou) dochádzať. Mnohí nemajú ešte dlho po úraze vybavený preukaz ŤZP, nevedia, že majú nárok na invalidný dôchodok alebo osobného či pracovného asistenta. To sú všetko dôležité veci na to, aby bol človek schopný opäť sa zaradiť do pracovného procesu.
Jedna z mojich klientiek mala napríklad výrazne poškodený zrak, no v práci potrebuje čítať aj písať, preto sme riešili pracovného asistenta. Okrem toho sme vybavovali špeciálnu lupu na uľahčenie výkonu zamestnania. Začala sa tiež zdokonaľovať v strojopise, aby mohla texty, ktoré tvorí, písať sama. Prstoklad pri ťukaní do klávesnice počítača má vlastne rovnakú techniku, ako hranie na klavíri. Po jej zvládnutí sa nemusíte pozerať na monitor a píšete bezchybne, rovnako ako sa klavirista nepozerá na klaviatúru a pritom excelentne hrá.
Ďalšia klientka chcela začať so samostatným podnikaním. Je fyzioterapeutka, čo je odbor, o ktorý je neustály záujem. Riešili sme preto, kde by si mohla prenajať priestory a aké sú možnosti ich financovania.
Pri ďalšom klientovi sme riešili vhodný vozík, ako aj podanie žiadosti o invalidný dôchodok. Aj ako vozičkár môže zostať pracovať v rodinnej firme, len treba urobiť úpravy, aby na pracovisku mohol reálne fungovať. V tejto oblasti sme tiež našim klientom nápomocní.
Popisujete vlastne ideálny stav, keď sa veci menia k lepšiemu celkom rýchlo. Ste však pripravená aj na komplikácie a zložitejšie prípady?
Mňa osobne už asi máločo zaskočí, ale stále ma prekvapuje, ako niektorí ľudia s hendikepom nemajú základné informácie. Často ani neuvažovali o tom, že by sa zamestnali, lebo sú presvedčení, že by im v prípade príjmu zo zamestnania Sociálna poisťovňa krátila iné dávky, napríklad invalidný dôchodok. Kedysi im to niekto takto povedal a oni netušia, že zákony sa dávno zmenili a ďalšie sa priebežne menia. Ťažko sa im občas vysvetľuje, že majú chybné informácie, nezriedka im musím ukázať priamo konkrétne paragrafy v zákone, aby mi uverili.
Musím ich však upozorniť aj na to, čo sa napokon stalo aj mne. Hoci mám zdravotné znevýhodnenie od narodenia a bez vozíka nemôžem urobiť vôbec nič, po prekročení príjmu vo výške päťnásobku životného minima som stratila nárok na takmer všetky kompenzácie. Aj vozík si mám kupovať zo svojho, zostalo mi iba pár hodín osobnej asistencie. Niekedy sa ťažko klientom vysvetľuje, že ak sú úspešní a zarobia len mierny nadštandard, musia si všetky kompenzačné pomôcky kupovať za vlastné.
Dovolím si tvrdiť, že človek ako vy sa nezaoberá len tým, čo je tu a teraz, ale má v zásobníku ďalšie sny, ciele a nápady, lebo potrebuje neustále nové podnety. Čo by ste rada zažili a možno aj čo najskôr?
Patrím medzi ľudí, ktorí sa neboja nových vecí. Práve naopak – chcem ich vyskúšať. S kamarátom sme to uchopili smrteľne vážne a vytvorili sme si písomný zoznam vecí, ktoré chceme do dôchodku stihnúť. Už sme z neho mohli vyškrtnúť „vidieť naživo AC/DC“. Ešte by mohli do našich končín pricestovať Bon Jovi a Bryan Adams. Absolvovali sme aj mimoriadne adrenalínový zážitok – jazdu autom na pretekárskom okruhu v Orechovej Potôni. Vôbec nikto nemal problém s tým, že som na vozíku. Personál bol veľmi ochotný, dali mi ako všetkým krátke školenie a pustili ma spolu s ostatnými na dráhu. Aj keď som bola asi jedna z mála posádok, ktoré po nej krúžili na aute s modrým preukazom ŤZP za predným sklom.
Zrejme sa riadite známym heslom Pipi Dlhej Pančuchy – to nepoznám, to mi určite pôjde.
Páči sa mi táto myšlienka. Asi je to naozaj tak a na veci, ktoré mi nečakane prichádzajú do života, sa nepozerám ako na problémy, ale ako na príležitosť niečo nové vyskúšať a naučiť sa to. Za tú výbavu vďačím rodičom. Nikdy u nás nevládla atmosféra, že rodinu postihlo nešťastie. Mama s prehľadom posielala do kelu ľudí, čo vzdychali, že postihnutým dieťaťom ju osud za čosi tresce. Už ako malej mi vysvetľovala, že to oni majú asi nejaký osobný problém a nevedia ho inak riešiť, ako staraním sa do iných. Byť na vozíku nie je žiadna katastrofa, robím úplne bežné veci ako každý. Možno aj viac a tuším sa menej bojím prípadného rizika. Áno, nie som zvyknutá veci vzdávať, a keď niečo nejde celkom podľa mojich predstáv, chytí ma zlosť a okamžite hľadám inú cestu, ako sa dostať do cieľa. Napokon, vždy existujú viaceré riešenia. Aj v hudbe platí, že nielen jeden tón je správny. Netradičné tóny dokážu vyskladať krásny akord a nám sa otvárajú dvere k niečomu dovtedy nepoznanému.
