Motivátorka Michaela Balcová: Šéfka
Bratislavské Centrum včasnej pomoci má jedného motivátora a štyri motivátorky, pričom ty si jedna z nich, a ešte máš na starosti aj administratívnu agendu, ktorej býva niekedy viac ako dosť. Nie si však rodená Bratislavčanka. Ako si sa do hlavného mesta dostala?
To je pravda, pochádzam z Popradu a až do mojich dvanástich rokov naša rodina pod Tatrami aj žila. Potom padlo zásadné rozhodnutie zmeniť bydlisko. Súviselo to s tým, že ocino dlhodobo chodieval pracovne na týždňovky do Bratislavy, no aj s tým, že už v tom čase som aktívne športovala. Bol najvyšší čas posunúť sa ďalej. Rodičia sa zhodli, že v hlavnom meste budú určite lepšie podmienky pre šport zdravotne znevýhodnených. Svoju rolu zohralo aj to, že sa akurát mal narodiť môj brat. Podarilo sa mu to na polceste na Orave, kde máme starých rodičov. Odtiaľ sme už šli do Bratislavy. Už predtým sme sa dohodli, že to takto spravíme.
Všetci motivátori a motivátorky v projekte Sme si rovní II. sú osobami s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, pri tebe je však dôležité spomenúť, že život si mala komplikovaný od narodenia. A komplikovaná je aj tvoja diagnóza, ba dokonca samotní lekári sa na tvoju perspektívu prežiť pozerali spočiatku s pochybnosťami. Ako si pamätáš svoje rané detstvo?
Moja diagnóza sa volá Arthrogryposis multiplex congenita. Ide o vrodené ochorenie, ktoré postihuje kĺby, svaly a šľachy na celom tele. Keď som sa narodila, lekári mi nedávali veľké nádeje. S touto diagnózou sa dovtedy ani nestretli, a preto nevedeli predpovedať, aký bude môj vývoj ani možnosti do budúcnosti. Detstvo si napriek všetkému pamätám ako krásne a šťastné. Samozrejme, bolo spojené s množstvom operácií, rehabilitácií a pobytov v nemocnici, no tie intenzívnejšie prežívali moji rodičia a najbližší. Ja si z detstva odnášam najmä spomienky na lásku rodiny, podporu a pocit, že som mala možnosť vyrastať čo najbežnejším spôsobom.
Keď si aj s rodičmi opúšťala Poprad, už si hrávala bocciu?
V tom čase som taký šport vôbec nepoznala, venovala som sa plávaniu. Mala som pravidelné tréningy a za sebou už aj prvé súťaže. Do Bratislavy som teda prišla ako nádejná plavkyňa a v škole na Mokrohájskej ulici som na plávanie mala aj vhodné podmienky. Asi po dvoch rokoch nám na telesnej výchove dali možnosť vyskúšať si nový šport, pri ktorom sa hádže mäkkými loptičkami. Vtedy som prvýkrát stretla Martina Gabka, trénera boccie, nemohla som však ani tušiť, čo všetko nás spolu čaká. Svoju rolu v tom zohralo aj to, že som si zlomila stehennú kosť, takže plávanie som musela vynechať. Privítala som, že boccia mi aspoň vyplní voľný čas. Ak niečo neznášam, tak je to nuda. Isté obdobie som dokonca dokázala oba športy kombinovať, no napokon som bola postavená pred rozhodnutie vybrať si len jeden. Vybrala som si bocciu. Dodnes neľutujem.
Mala si asi pätnásť rokov, vedela si, čo je pre teba najlepšie?
Moji rodičia ma od detstva podporovali v tom, aby som sa rozhodovala sama za seba a robila to, čo chcem. Aby som za svoje rozhodnutia niesla zodpovednosť a bola čo najviac samostatná.
Naozaj dobrá výbava do života aj do športu.
Tak ma vychovávali a vybavili vysokou odolnosťou. Vždy im za to budem veľmi vďačná, pretože ma nikdy nebrali tak, že som iná. Ako všetky deti som mala obdobie, že som chcela všetko robiť sama, aj keď s mojimi možnosťami to nebolo vždy jednoduché. Do babkinho domu napríklad viedlo pár schodov, ktoré síce dokážem zvládnuť, ale svojou technikou a s celkom slušnou námahou. Rodičia mi vždy vraveli, najprv to vyskúšaj, a ak to nepôjde, potom ti pomôžeme. Keďže mám rovnaký problém aj s rukami, nekonečne dlho trvalo aj to, kým som sa napríklad naučila sama napiť, ale postup bol taký istý – skúšaj, a keď to bude potrebné, podáme ti pohár. Vyzerá to celkom drsne, ale som presvedčená, že ak by to nerobili, dnes by som možno bola odkázaná na pomoc iných úplne vo všetkom. Veľa vecí mi trvá dlhšie alebo mám na ne svoj spôsob a techniku, ale pokúšam sa ich zvládnuť sama. Mať servis je pohodlné, no raz aj tak príde deň, keď človek pochopí, že predsa len nebolo dobré nechať sa obskakovať.
Na presúvanie z jedného miesta na druhé si však už ako dieťa občas potrebovala vozík. Aké bolo detstvo na vozíku v Poprade?
Mala som šťastie na školu, ktorá už vtedy integrovala deti so zdravotným znevýhodnením. A bolo nás naozaj veľa, asi každý desiaty žiak mal nejaký zdravotný hendikep. Žiadne výnimky či úľavy sa nás netýkali, iba hodina telesnej výchovy vyzerala trochu inak. Cvičili s nami špecializovaní fyzioterapeuti a dokonca sme v rámci vybavenia školy mohli aj relaxovať vo vírivke. Vozík som vtedy používala len na dlhšie vzdialenosti, dnes ho potrebujem denne.
Boccia, moja vášeň
Práve podľa stupňa zdravotného znevýhodnenia sú hráči boccie zaradení do jednotlivých kategórií, ty si počas svojej aktívne kariéry bola v kategórii BC4. Ako sa ti podarilo v priebehu veľmi krátkej doby prepracovať sa až na svetovú špičku?
Je to naozaj pozoruhodný príbeh. V roku 2009 som len začínala hrať bocciu, plieskala mnou vtedy najväčšia puberta, bola som jediné dievča v partii o desať rokov starších chalanov, nič som nebrala vážne a na všetkom som sa len smiala. Samozrejme, že som nič nevyhrávala. Ale keď už som bola na nejakej súťaži, vždy som zostala až do konca, pozerala sa na ostatných, kládla otázky a učila sa. Zlom prišiel o päť rokov neskôr, keď som sa prvýkrát dostala na medzinárodný turnaj do Portugalska, videla naozaj svetovú úroveň boccie, zamilovala som sa do nej a uvedomila som si, že sem predsa patrím. Zmenil sa môj postoj k športu, pochopila som, že nemusí ísť len o hobby, ale o disciplínu, v ktorej môžem byť naozaj dobrá. Začala som na sebe reálne makať! V roku 2015 sme sa aj so Samuelom Andrejčíkom dostali na majstrovstvá Európy v pároch, nominovali sa na paralympiádu v Riu de Janeiro a tam sme o ďalší rok neskôr získali zlatú medailu.
A potom nasledovali ďalšie súťaže, turnaje a majstrovstvá, ďalšie medaily a mnohé ďalšie víťazstvá. Už si však nemala pätnásť rokov, ale bola si študentkou na vysokej škole. Dal sa vrcholový šport kombinovať sú štúdiom?
Áno, v tej dobe som už študovala na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Dlho som váhala, akú školu si vybrať. Pre mňa je dôležitým kritériom bezbariérovosť, no chcela som tiež, aby ma štúdium zaujímalo a bavilo. Aj keď sa priznávam, že stále som mala na prvom mieste bocciu. Získala som napokon bakalársky titul v odbore hospodárska informatika, neskôr inžiniersky v odbore štatistické metódy v ekonómii. Preto mi to asi teraz ako vedúcej Centra včasnej pomoci ide celkom ľahko s excelovskými tabuľkami.😊Žiadne úľavy pri štúdiu som však nemala, ani individuálny študijný plán, takže to obdobie bolo pre mňa mimoriadne náročné. Profesori aj ostatní študenti však boli na mňa pyšní, škola dokonca so mnou konzultovala ďalšie úpravy pre zabezpečenie bezbariérovosti. Mám radosť, že moje podnety pomohli budúcim študentom so zdravotným znevýhodnením a priestory Ekonomickej univerzity sú pre nich komfortnejšie. Však som sa v nich napokon aj ja pohybovala o dva roky dlhšie, ako som mala. Len tak som mohla všetko stíhať.
Športovú kariéru si ukončila v období, keď sa ti najviac darilo. Pomerne prekvapivo a určite skôr, ako si čakala. Prečo?
Je to pravda. V roku 2021 po paralympiáde v Tokiu sa výrazne zmenili pravidlá zdravotnej klasifikácie, prešli ňou postupne všetci športovci v mojej kategórii BC4. Aj mňa klasifikovali v roku 2022 aj v roku 2023 a výsledok bol taký, že som už nespĺňala podmienky pre zaradenie do skupiny BC4. Podávali sme vtedy aj odvolanie, ale nebolo akceptované. Rozhodla som sa teda aktívnu športovú kariéru ukončiť. V boccii som, samozrejme, zostala, pracujem ako trénerka juniorskej reprezentácie a novým hráčom sa snažím odovzdávať všetko, čo som sa naučila.
Nová vášeň prichádza
Zdá sa, že zatiaľ najrušnejším rokom tvojho života bol rok 2021. Stále zúrila pandémia covidu, tá posunula aj konanie paralympiády v Tokiu z roku 2020 na rok 2021, doniesla si z nej ďalšie zlato a doma si robila štátnice. A už bola ako motivátorka súčasťou rozbiehajúceho sa národného projektu SME SI ROVNÍ a pravidelne dochádzala na pracovisko z Bratislavy do Piešťan, keďže v Bratislave ešte centrum včasnej pomoci neexistovalo. Trochu veľa na čerstvú inžinierku ekonómie. Na základe čoho si sa rozhodla pre projekt poskytujúci sociálnu pomoc zdravotne znevýhodneným?
Vtedy som ešte skutočne bola športovkyňou na vrcholovej úrovni, no premýšľala som aj nad tým, ako sa uplatním po skončení štúdia. Bola som presvedčená, že šport budem mať aj naďalej na prvom mieste, navyše, už vtedy som rada odovzdávala svoje herné skúsenosti ďalším. Keď niekto reálne potreboval pomoc, bola som extrémne šťastná, ak sa mi to podarilo. Často som sa ešte viac tešila z úspechov iných ako zo svojich, ak som vedela, že som k tomu sama niečím aspoň na pol milimetra prispela. V mnohých ohľadoch bolo presne toto aj poslaním motivátorov v projekte SME SI ROVNÍ. Pomáhať pri praktických krokoch, ale aj pri hľadaní zmyslu života. Ja som ten svoj našla a vždy ma bude tešiť, ak sa mi pozitívne podarí ovplyvniť iných.
Nie náhodou sú samotní motivátori a motivátorky vyberaní z radov zdravotne znevýhodnených. Majú vlastnú skúsenosť s tým, ako hendikep mení každodenné rutiny, ale aj s tým, ako komunikovať s inštitúciami, kde hľadať vhodné pracovné uplatnenie aj voľnočasové aktivity. Je to skvelá výbava pre pomoc ďalším osobám so zdravotným znevýhodnením, no stále platí, že každý náš klient je špecifický, s vlastným príbehom a vlastnými predstavami o budúcnosti. Mala si obdobia, keď si sama potrebovala motivovať?
Zatiaľ pre mňa nikdy nepredstavovala problém samotná práca s klientmi. Väčšinou to boli skvelí ľudia, ktorí mi tiež veľa dali a motivovali sme sa navzájom. V dobe, keď som ešte intenzívne športovala, som občas bývala v strese, lebo som nie vždy stíhala spĺňať požiadavky na počet klientov. Ale aj to sa vyriešilo. Veď stále mám rada výzvy a čím ťažší prípad nájdem, tým viac chcem takému človeku pomôcť. Napokon, sama som sa musela starať o vlastné psychické zdravie, keď som nie celkom dobrovoľne musela ukončiť športovú kariéru. Bolo to pre mňa náročné obdobie, ale práve práca motivátorky ma vtedy vytiahla z letargie a uvedomila som si, že mám stále krásny život a neriešim zložité existenčné problémy ako mnohí z mojich klientov. Nemám dôvod sa na čokoľvek sťažovať, aj keby som nejaké dôvody dokázala nájsť. Žijem naplnený život a vážim si všetko, čo som v ňom už mohla robiť. Veď kto môže povedať, že do tridsiatky nazbieral v rámci športu všetky možné tituly po celom svete?
Nuž, nestalo sa, že práve preto mali pred tebou klienti rešpekt? Mladá žena, ktorá, hoci je na vozíku, pochodila polovicu planéty, a doma má jednu izbu vyhradenú len na športové trofeje, môže vzbudzovať pocit, že niečo také sa podarí len zázrakom a na niekoho to dokáže zaúčinkovať až demotivačne.
Myslím, že moji klienti to brali viac motivačne ako demotivačne. 😊Často im na mojom príbehu dokážem veľa vecí priblížiť a vždy ma dojme, keď mi práve klient povie, že je na mňa pyšný. Veď to by som mala hovoriť ja im! Takto teda vyzerá naša vzájomná motivácia.
Podarilo sa ti niektorého klienta či klientku namotivovať aj na bocciu?
Na tú treba mať špecifické zdravotné diagnózy, aby človek mohol uvažovať o tejto športovej ceste a na tie som v projekte doteraz nemala šťastie. Bocciu si však môže zahrať každý, moji klienti si ju mohli vyskúšať na našich spoločných aktivitách, športových dňoch a podobne. Až vtedy mnohí zistili, že to vôbec nie je taký ľahký šport, ako sa na prvý pohľad zdá. Samozrejme, klientom sa snažíme navrhovať športy, ktoré sú pre nich najvhodnejšie v závislosti od zdravotného stavu. Ak chcú vyskúšať niečo iné, vieme ich nakontaktovať na trénerov a kluby, ktoré sa daným športom venujú. Cieľom predsa nie je vychovať reprezentantov Slovenska, ale nadchnúť ľudí pre pohyb a socializáciu.
Projekt pomohol už stovkám ľudí po celom Slovensku, ty sama mala možnosť spolupracovať s niekoľkými desiatkami spomedzi nich. Spomenieš si na klienta či klientku, ktorí ti utkveli v pamäti, pretože patrili medzi tie náročnejšie?
Ak to spätne sumarizujem, myslím, že sa nám podarilo s mnohými zariadiť veľké veci – invalidné dôchodky, nové vozíky, kompenzačné pomôcky či asistenciu, nájsť nielen vhodný šport, ale aj vhodnú prácu. Najviac si však pamätám na klientku, ktorá mala silné psychické problémy, občas na ňu doliehali tak intenzívne, že ani nechcela vychádzať z domu. Po istom čase našej spolupráce však už dokázala prísť na stretnutie za mnou, umyť si predtým vlasy a opustiť byt. Pre niekoho je to celom bežné, ju to však stálo obrovské úsilie. Ale zvládla to a vytrvala a v istom období sme sa celkom intenzívne stretávali. Keď mi raz doniesla na znak vďaky ružu, bola som úprimne dojatá. Ona sa tešila, že som jej verila, že to zvládne. Som na ňu naozaj pyšná. Myslím, že už sa dokáže posunúť aj ďalej a aktívne si hľadať primeranú prácu.
K tvojej práci motivátorky však patrí aj vedenie jedného z našich deviatich centier včasnej pomoci, konkrétne toho bratislavského. Neváhala si, keď si takúto ponuku dostala?
Viacero kompetentných osôb sa vraj vtedy zhodlo na mojom mene. Napokon, mala som dosť skúseností už z predchádzajúceho projektu SME SI ROVNÍ a naozaj mi nerobí problémy administrácia, hoci je pomerne zložitá. Rozhodla som sa, že túto výzvu prijmem.
Naozaj nie je veľa ľudí, ktorí do tridsiatky zažili toľko dobrodružstiev, výziev a splnených snov ako ty. Byť šéfkou tímu motivátorov na zozname pôvodne asi ani nebolo, ale presne takéto veci sa dejú ľuďom, ktorí si veria a hľadajú spôsob, ako sa niečo dá, nie dôvod, ako sa niečo nedá.
Samozrejme, že cítim veľkú zodpovednosť. Predsa len je iné byť lídrom v športe, kde môžem kedykoľvek argumentovať svojimi výsledkami a skúsenosťami a vedúcim centra, kde mám na starosti tím ľudí, kde musím byť pripravená zodpovedať akékoľvek otázky, usmerňovať, sem-tam byť aj diplomat a stratég. Nemala som obavy, že to nezvládnem. Myslím, že viem celkom dobre vnímať ľudí a adekvátne reagovať. Ak by mal projekt aj naďalej pokračovať, budem naďalej rada jeho súčasťou. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Nemám z budúcnosti obavy, idem vždy tam, kde ma to ťahá a kým som v práci šťastná, budem ju naďalej robiť.
Ak sa chcete spojiť priamo s motivátorkou Michaelou Balcovou, pokojne jej napíšte na michaela.balcova@smesirovni.sk
