Zamyslenie na záver (posledný článok zo špecializovanej prílohy denníka Pravda z 20.4.2026)

Sú stretnutia, na ktoré človek nezabúda. Nie preto, že by boli veľké, slávnostné alebo mediálne. Ale preto, že po nich už nedokáže rozmýšľať rovnako ako predtým. Počas svojho života a práce som mala možnosť stretnúť mnoho ľudí, ktorí niesli na pleciach viac, než by malo byť človeku dopriate. A predsa z nich nešla rezignácia. Išla z nich sila. Tichá, hlboká, každodenná sila.

Práve takto vnímam aj ľudí, ktorým pomáhajú projekty Slovenského paralympijského výboru. Keď hovoríme o projektoch Paralela, Sme si rovní či Sme si rovní II., v skutočnosti nehovoríme len o projektoch. Hovoríme o konkrétnej pomoci, o ľudskej blízkosti a o nádeji, ktorá prichádza v čase, keď ju človek najviac potrebuje.

O to viac si vážim, že pri týchto témach môžem so Slovenským paralympijským výborom aj osobne spolupracovať. Sociálne projekty SPV nevnímam ako formálnu agendu, ale ako živú a potrebnú pomoc ľuďom, ktorí sa po náhlej životnej zmene učia znovu nájsť istotu, samostatnosť a svoje miesto v každodennom živote. Každá spolupráca, ktorá vedie k lepšej orientácii v systéme pomoci, k väčšej samostatnosti a k reálnejšej šanci na pracovné aj spoločenské uplatnenie, má hlboký zmysel.

Práve projekt Sme si rovní II. považujem za mimoriadne dôležitý. Jeho význam nespočíva len v tom, že človeku poskytne radu alebo ho nasmeruje. Je dôležitý najmä preto, že vracia dôveru vo vlastné možnosti. Pomáha ľuďom zorientovať sa v zložitej situácii, lepšie porozumieť svojim možnostiam, nájsť oporu a získať pocit, že na svoju životnú zmenu nemusia zostať sami. A to je často rozhodujúce. Nie preto, že by pomoc mala všetko vyriešiť za človeka, ale preto, že mu pomôže urobiť prvý krok k dôstojnému a aktívnemu životu.

Vždy som si myslela, že človek nepotrebuje v najťažších chvíľach veľké slová. Potrebuje, aby pri ňom niekto stál. Aby mu niekto pokojne a bez ľútosti povedal: dá sa ísť ďalej. Možno inak, možno pomalšie, možno ťažšie. Ale dá sa. A práve v tom vidím obrovský význam týchto projektov. Nie sú postavené na vzdialenej pomoci od stola. Sú postavené na blízkosti, porozumení a na skúsenosti človeka s človekom.

Možno aj preto sú mi tak blízke. Počas rokov vo verejnom živote som si veľakrát uvedomila, že medzi rozhodnutím na papieri a skutočným životom býva obrovská vzdialenosť. A že nie každý ju dokáže prekonať sám. Niekto potrebuje radu. Niekto pomoc pri práci. Niekto povzbudenie. Niekto len potrebuje znovu uveriť, že aj on má v tomto svete svoje pevné miesto.

Som presvedčená, že ľudia so zdravotným znevýhodnením nepotrebujú náš súcit. Potrebujú náš rešpekt. Potrebujú príležitosti. Potrebujú spoločnosť, ktorá ich nebude obdivovať len vtedy, keď podajú obdivuhodný výkon, ale prijme ich aj v obyčajnom dni. V práci, na úrade, na ulici, v komunite. Jednoducho medzi nami. Lebo oni medzi nás patria. Nie na okraj. Nie bokom. Ale prirodzene, rovnocenne a dôstojne.

Veľmi by som si želala, aby sme na Slovensku nevnímali inklúziu len ako tému dokumentov a stratégií, ale ako prirodzenú súčasť života slušnej a modernej krajiny. Nestačí hovoriť o podpore, ak ju nepretavíme do konkrétnych miest, projektov a príležitostí. Aj preto považujem za veľmi dôležité, že popri sociálnych projektoch môžem zastrešovať aj proces naštartovania Športového centra pre parašportovcov. Vnímam to ako pokračovanie úsilia, ktoré má ľuďom so zdravotným znevýhodnením prinášať nielen pomoc v náročných chvíľach, ale aj priestor na rast, rozvoj talentu, športové ambície a silné komunitné zázemie.

Verím, že deň, keď sa bude strihať páska, nebude len pekným verejným gestom. Verím, že to bude chvíľa, v ktorej sa ukáže, že za slovami prišli aj skutky. Že vznikne miesto, ktoré nebude znamenať iba športovú infraštruktúru, ale aj zázemie, motiváciu, rehabilitáciu, spolupatričnosť a nové príležitosti pre parašportovcov na Slovensku.

Na záver chcem povedať už len jedno. Skutočná sila spoločnosti sa neukazuje v tom, ako hlasno hovorí o úspechu. Ukazuje sa v tom, ako sa dokáže postaviť k tým, ktorí v živote čelia väčším prekážkam než ostatní. V tom, či vie podať ruku bez ľútosti, s rešpektom. V tom, či vie vytvárať priestor, kde má každý človek svoje miesto, svoju dôstojnosť.

PaedDr. Danica Lehocká, PhD.

poradkyňa ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR