Simona Poláková: Keď si nepamätáte rané detstvo

Čo človek, to iný príbeh. V projekte Sme si rovní II. sa naši motivátori vždy stávajú jeho súčasťou a robia všetko preto, aby nabral lepší smer. Či už prichádza klient, ktorý má zdravotné znevýhodnenie od narodenia, alebo ho spôsobilo ochorenie či úraz, hľadáme spôsoby, ako pomôcť. Osud Simony Polákovej je opäť iný ako všetky možné ostatné. V jej živote bolo toľko zvratov, toľko otočiek k horšiemu aj k lepšiemu, že by stálo za to napísať o nej knihu. Alebo ukázať jej príbeh napríklad v relácii V siedmom nebi.

Mala iba osem rokov, keď havarovalo auto, v ktorom sa nachádzala aj ona. Dôsledkov vážnej nehody bolo neúrekom a Simona musela podstúpiť viacero operácií. Nielenže sa len postupne znova učila fungovať, ale hlava vymazala prakticky všetky spomienky spred ťažkého úrazu. „Musela som vynechať jeden rok školskej dochádzky, lekári dokonca rodičom odporúčali, aby ma radšej dali do špeciálnej školy. Učila som sa znova nielen chodiť, ale aj rozprávať. Vtedy vraj zasiahol môj dedko a trval na tom, že nie som mentálne postihnutá, iba potrebujem sklz v škole dobehnúť,“ spomína.

Mladý organizmus sa, našťastie, dokáže skvelo regenerovať a aj Simona sa postupne mohla vracať aj k aktívnemu pohybu, ktorý milovala už ako dieťa. „Vyrastala som ako také chalanisko, čo rado liezlo po stromoch a po strechách. Keď sa môj zdravotný stav trochu zlepšil, začala som znova plávať, od štrnástich rokov som sa venovala triatlonu, dokonca som sa zúčastnila aj na Spartanskom behu. Úraz sa mi pripomenul, len keď som bola preťažená. Vtedy som občas akoby bez zjavnej príčiny spadla.“

Potom však prišiel december v roku 2024 a na prvý pohľad banálna príhoda, aká sa pritrafí hádam každému. Ste zohnutí nad umývadlom v kúpeľni a neuvedomíte si, že skrinku nad ním ste nechali otvorenú. A potom sa vystriete. „Niečo drobné mi spadlo na zem, ja som to zdvihla, a keď som sa narovnala, hlavou som trafila otvorené dvierka skrinky. Vraj sa vtedy v mojej hlave niečo udialo, lebo mi stanovili diagnózu hemiparéza (oslabenie svalovej sily na jednej polovici tela, pozn. autora) a ataxia (porucha koordinácie a presnosti pohybov, pozn. autora).“ Z nemocnice Simonu prepúšťali s chodítkom, absolvovala sériu intenzívnych rehabilitácií aj v zahraničí, keď už chodila iba s francúzskymi barlami, no opäť začala strácať rovnováhu a podlamovali sa jej nohy. Od roku 2025 používa na prepravu invalidný vozík. „Lekári tomu celému zatiaľ nevedia dať úplne presný názov. Vyžiadali si lekárske správy aj z mojej starej autonehody, vraj to asi bude chvíľu lepšie a chvíľu horšie a hlavne budem musieť neustále rehabilitovať.“

NULA hodín osobnej asistencie!

Medzi tým všetkým sa, našťastie, diali aj pekné a príjemné veci. Simona vyštudovala manažment sociálnych služieb, a hoci po skončení vysokej školy nenašla zamestnanie v odbore, zapáčila sa jej práca s deťmi z autistického spektra v občianskom združení Na trati v Hrnčiarovciach nad Parnou. Neskôr pracovala ako asistentka v škôlke, potom v základnej škole, potom stretla muža svojich snov a v roku 2024 sa vzali. Priezvisko Poláková nosila Simona len pár mesiacov, keď sa jej zdravotný stav dramaticky zhoršil a aj pri bežných úkonoch je odkázaná na pomoc či asistenciu. „Boli sme síce manželia iba krátko, ale nikdy mi ani na chvíľu nenapadlo, že by to Dávid nezvládol,“ hovorí. „Moja mama vždy žasne a vraví, že takého chlapa ešte nevidela.“ Pevnou súčasťou života manželov je viera a aj vďaka nej sú spolu silnejší.

Mať po svojom boku človeka, ktorý vie byť oporou v ťažkých časoch, je skvelá vec. Ak sa k „tímu“ pridá aj motivátorka, ktorá pozná možnosti poskytovania sociálnej pomoci, kompenzačných pomôcok, hľadania nového pracovného uplatnenia či pohybových aktivít, darí sa nachádzať východisko aj v tých najzložitejších prípadoch. Simonu, rodáčku z Trnavy, niekoľko mesiacov sprevádzala Eva Čičková, motivátorka z Centra včasnej pomoci projektu Sme si rovní II. v Piešťanoch. „Spoznali sme sa na veľtrhu práce JobSpot v Trnave, Simonka bola vtedy už pár mesiacov práceneschopná a do pôvodného zamestnania sa nemohla vrátiť. Hľadala si novú prácu, no pre zmenený zdravotný stav uvažovala aj o zmene profesijnej orientácie,“ hovorí motivátorka. „Končilo sa jej podporné obdobie vyplácania nemocenských dávok, a tak sme podávali aj žiadosť o prehodnotenie miery invalidity. Tá jej neskôr aj bola uznaná. Neskôr sme tiež podávali žiadosť o integrovaný posudok s cieľom získať osobnú asistenciu a tým zvýšiť jej nezávislosť a zlepšiť možnosti začleniť sa na trh práce.“

 

Ten proces je časovo náročný a zdravotný stav treba vydokladovať potvrdeniami od lekárov. Ak lekárske správy nie sú kompletné, úrad práce klienta kontaktuje a žiada ďalšie doplnenie. Niet divu, že finálne rozhodnutie príde často až po mesiacoch. Aj Simonin prípad sa pre podobné dôvody naťahoval. Popritom sa menil aj jej zdravotný stav a nie vždy k lepšiemu. Keď jej v integrovanom posudku priznali NULA hodín osobnej asistencie a NULA eur na osobného asistenta, nasledovala séria odvolaní. Pri ich formulácii opäť pomáhala motivátorka.

Vďaka projektu Sme si rovní II. sa Simona zapojila aj do skupinových aktivít, pri ktorých sa zoznámila s ďalšími klientmi v podobnej životnej situácii a s mnohými je v kamarátskom kontakte aj naďalej. Mala možnosť vyskúšať si viaceré paralympijské športy, napríklad aj paragolf. Pre akčnú mladú ženu je však málo dramatický, a tak sa napokon rozhodla venovať tenisu na vozíku. „Potrebujem niečo, pri čom vydám viac energie. Toto bude pre mňa ideálny šport. A v Trnave sú naň ešte aj dobré podmienky,“ teší sa a dodáva, že ju čaká aj kurz účtovníctva. S novou kvalifikáciou bude mať väčšie šance uplatniť sa na trhu práce a v prípade potreby môže pracovať aj z domu.

Keď sú sociálne siete naozaj sociálne

Simona Poláková je aktívna aj na sociálnych sieťach, kde sa tvorbou videoobsahu snaží povzbudzovať aj iných ľudí v podobnej zdravotnej situácii ako je tá jej. „Možno to niekomu pomôže. Nikdy som sa neľutovala ani som nebola depkárka. Som bojovník. A mám šťastie, že sa môžem oprieť aj o manžela.“ Jej krátke video, v ktorom výnimočne emotívne reagovala na zamietavé stanovisko k žiadosti o invalidný dôchodok a osobnú asistenciu, sa však stalo virálnym a pomohlo upriamiť pozornosť na jej zložitú situáciu. So Simonou sa spojila aj poslankyňa Národnej rady  Veronika Veslárová a ponúkla svoju pomoc. Zareagovali však Simonini priatelia a jej príbeh sa vďaka nim naozaj ocitne v známej televíznej relácii Modré z neba. „Bola to výnimočná situácia, keď som natočila emotívne video, ale aspoň sa to ako téma otvorilo. Nemám v pláne vedome sa k nej vracať, mojím cieľom je pridávať radšej motivujúce alebo vtipné videá.“ Simona priznáva, že aj televíziu pozerá len výnimočne, zaujal ju iba seriál Sľub. Určite však rada spraví výnimku a v septembri si pozrie aj reláciu V siedmom nebi. Veď uvidí aj seba. 😊