Mohlo by sa zdať, že život s takým priezviskom ako mám ja, bude až neznesiteľne bezproblémový a tak, robiac múdre rozhodnutia, pôjdem iba smerom ku krajším začiatkom, plným pozitív.
Myslím, že také plány má v mladosti každý, nielen my Múdri. Aj v mojom prípade sa to spočiatku dobre vyvíjalo. Mal som skvelú prácu v archíve krajského súdu, milých kolegov, oženil som sa a na svet prišla moja dcérka. A stihol som sa aj rozviesť. Veď hovorím – štandardný život. Potom sa to však jedného dňa všetko obrátilo naruby…
Medzi životom a smrťou
Detaily tej dopravnej nehody si nepamätám. Ani celé dni a týždne po nej. Veci, ktoré sa diali, som sa neskôr dozvedel iba z počutia. Záchranári ma našli až po desiatich hodinách po nehode. Bola hmla a ležal som pod autom v poli mimo vozovky. Keď ma previezli do nemocnice v Trebišove, mal som teplotu len 20,6 stupňa a prakticky nemerateľný tlak. V takom stave ma nemohli letecky prevážať do Košíc, najprv ma museli ako-tak zastabilizovať. Po ďalších dvadsiatich štyroch hodinách som bol na oddelení ARO v košickej nemocnici, intubovali ma a po sérii vyšetrení zistili, že nemám žiadne zlomeniny – až na stavce päť, šesť a sedem. Operácia bola absolútne nevyhnutná! Nakoniec mi do šiesteho stavca vkladali štep z bedrovej kosti, vďaka čomu je dnes môj stav taký dobrý, že dokážem samostatne fungovať. Trvalo však ďalších desať dní, kým sa lekári do takého zákroku vôbec mohli pustiť. Telo zlyhávalo, prestávali mi fungovať jednotlivé orgány. Tých desať hodín, počas ktorých som so zlomenými stavcami ležal pod havarovaným autom, som mal tvár zaborenú v zemi. Nadýchal som sa špiny a hliny a mal som problémy aj s pľúcami. Počas samotnej operácie ma museli trikrát oživovať a rodičov so sestrou pripravili na to, že nemusím prežiť.
Celý ďalší mesiac som bol v umelom spánku a telo bojovalo zo všetkých síl. Lekári povolili návštevy iba najbližším príbuzným, mama, otec a sestra za mnou chodievali dvakrát denne, pomáhali s masírovaním končatín, hygienou, kŕmením. Keď som sa začal preberať a dokázal už dýchať vlastnými pľúcami, chcel som sa im poďakovať. Mohli mi to však len odčítavať z pier, nemal som ešte „hovoriacu“ kanylu a sám som dlhé týždne nevydal ani hlásky.
Na ARO a v nemocnici som v roku 2013 strávil štyri a pol mesiaca. Za to obdobie, keď som sa zviechal z najhoršieho, zomreli na posteliach okolo mňa pätnásti ľudia. Ja som prežil. Čím viac som opäť vnímal okolitý svet, tým viac som si uvedomoval, s akým fantastickým prístupom a maximálnym úsilím pristupujú lekári, sestričky a ošetrovatelia na oddelení ku všetkým pacientom. Napriek tomu sa nikdy nepodarí zachrániť všetkých.
Mal som dôvod žiť
Nič už nebude také, ako predtým. Tak čo ďalej? Stojí vôbec taký život za niečo? Asi každý, kto sa po ťažkom úraze alebo autonehode ocitne nehybný a ležiaci na posteli, si položí rovnaké otázky. Aj v mojom prípade lekári skonštatovali, že napriek úspešnej operácii sa už pravdepodobne nikdy neposadím. O samostatnosti nemôže byť ani reči. Nie, nezrútil som sa. Po prvé, prognózy lekárov som bral s rezervou, predpokladám, že pacienta a jeho rodinu vždy radšej pripravia na najhorší možný scenár. A po druhé, poznal som Martina Ludrovského, známeho paralympijského stolného tenistu a reprezentanta Slovenska. Vďaka nemu som už ako zdravý vedel, ako vyzerá život na vozíčku a čo všetko sa dá zvládnuť. Okrem rodičov a sestry bol Maťo jediným človekom, ktorého som chcel v nemocnici vidieť a rozprávať sa s ním. Aby som sa zorientoval v situácii a aby som sa pripravil na to, čo ma čaká. Nechcel som žiadne iné návštevy a razantne som ich odmietal. Potreboval som sa dať psychicky dokopy a vedel som, že na to musím byť sám. Že tak to bude najlepšie.
Moja dcérka mala vtedy osem rokov. Ona bola tým dôvodom, prečo žiť a dať sa čo najskôr dokopy. Aby som jej mohol pomáhať so všetkým, čo bude potrebovať, aby som ju videl rásť a dospievať. Ak použijem metaforu o svetle na konci tunela, tak ja som v ňom videl ju. Možno preto som ani v najťažšom období nepotreboval psychológa. Vedel som celkom presne, že tu chcem zostať a musím sa dostať čo najskôr do akej takej formy.
Pacient vs. úrady
Vôľa, odhodlanie a jasný cieľ mi veľmi pomohli v ďalších mesiacoch rehabilitácií a návratu do „nového života“. Už pri prevoze do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej som si predsavzal, že nezostanem ja veru ležiacim pacientom a chcem sa čo najskôr naučiť používať vozík. A išlo to. Aj preto, lebo som sa celkom zaťal. Skoro ako neposlušné malé decko. Keď sa lekár, ktorý ma operoval, dozvedel, že žijem, odmietal tomu uveriť. A keď zistil, že v Kováčovej súťažím a vyhrávam (!!) v atletických disciplínach na športových hrách, hádam aj onemel. 😊 Neskôr som absolvoval operáciu ruky, čo mi zlepšilo úchop, a tak som sa mohol naučiť šoférovať a používať auto na ručné ovládanie. Stále musím veľa cvičiť a opakovane sa mi zdravotný stav zhoršoval, musel som byť opäť hospitalizovaný a po prepustení som kondične začínal z bodu nula. Mám však svoju „motivátorku“, pre ňu žijem. Ona je dôvodom, že vždy znova zaberiem a dostanem sa zo zdravotných problémov. Dcéra má dnes už sedemnásť rokov a rastie z nej človek s rovnakým pozitívnym myslením a odhodlaním nikdy sa nevzdávať.
Vždy som sa mohol oprieť aj o rodičov. Krátko po nehode bolo na ich pleciach obehávať úrady a vybavovať pre mňa všetko nevyhnutné. Aj oni vedia bojovať a bojovali za mňa s plným nasadením, dokonca s využitím známostí a kontaktov. Je to neuveriteľné, no treba ich aj pri starostlivosti o pacienta v takom komplikovanom stave, v akom som bol ja. V poisťovni dali otcovi napríklad na výber, či mi dajú polohovateľnú posteľ alebo invalidný vozík. „A to bude spať na vozíku, keď mu nedáte posteľ? A ako ho budeme prenášať, ak dostane len posteľ?“ Hneval sa otec a riadne sa do toho oprel. Aj on sa stretol s názorom, že sa o mňa majú postarať výlučne rodičia ako opatrovatelia, nikto mu neposkytol informáciu o asistenčných službách. Keď sa asistenciu konečne podarilo vybaviť, priznali mi málo hodín. Odvolávali sme sa a uspeli sme. Takto sme vlastným úsilím postupne zisťovali informácie o (ne)fungovaní sociálneho systému, nenechali sme sa odradiť neochotnými úradníkmi a za všetko, na čo mám nárok a čo mi zlepšuje zdravotný stav a fungovanie, sme bojovali. Práve toto know-how a tieto znalosti môžem ako motivátor v projekte SME SI ROVNÍ posúvať ďalej klientom a urobiť ich život lepším.
Nič a nikto ma nezastaví
Nad ponukou vyškoliť sa a pracovať ako motivátor pre ďalších ľudí so zdravotným znevýhodnením som nemusel dlho premýšľať. Veľmi mi také zamestnanie vyhovuje a informácie o dôchodkoch, finančnej podpore či kompenzačných pomôckach posúvam svojim klientom. Často som úplne prvý človek, od ktorého sa niečo také dozvedajú. Pomôžem aj so žiadosťami, s odvolaniami, jednoducho s papierovačkami. Aj s úradníkmi, ak treba. Niektoré dámy na úradoch práce sú veľmi milé a ochotné, iné sa správajú, ako keby dávali zo svojho. Mňa sa však len tak ľahko nezbavia. Poznám zákony, vyhlášky a predpisy a za klienta bojujem. Nezľaknem sa nepríjemnej úradníčky, ak treba, obrátim sa na riaditeľov, primárov, prednostov. Kontakty získané počas mojej liečby a návratu do života dnes využívam na to, aby som pomohol klientom. A veru nenechám sa len tak nikým a ničím odradiť.
Mám napríklad klienta, ktorý oslepol na jedno oko a výrazne sa mu zhoršuje videnie aj na druhé. Opatrovateľku mu robí jeho dcéra, okrem toho mu schválili len štyri hodiny asistencie. Spolu s garantkou, ktorá takisto pracuje v projekte SME SI ROVNÍ, sme napísali odvolanie a žiadali navýšenie asistenčných hodín. Dcéra sa však preľakla, že tým úradníkov len nahneváme. Môže sa stať, že otcovi vezmú asistenta úplne a nechajú mu len opatrovateľský príspevok. Nech sa páči, nech to len skúsia, vravel som jej. Podáme odvolanie, skontaktujem sa s riaditeľom úradu práce a budem bojovať, kým klient nedostane toľko hodín asistencie, koľko mu podľa zákona patrí. Nečakajte, že sklopím uši a ospravedlním sa, že som vôbec otravoval.
Vďaka práci pre projekt SME SI ROVNÍ si neustále dopĺňam vzdelanie, dozvedám sa o potrebách ľudí s najrôznejším zdravotným znevýhodnením a učím sa, ako im pomôcť v ich situácii. Viem byť však aj primerane asertívny, ak je to potrebné. Nie raz som sa stretol s pacientmi v Kováčovej, čo nariekali, že budú po zvyšok života na vozíčku. Trpezlivo som si ich vypočul, no potom im aj riadne vyčistil žalúdok. Vozík predsa nie je koniec sveta, tobôž ak majú horné končatiny v poriadku. „Mať tvoje zdravé ruky, tak skáčem meter dvadsať. Ja som si nedokázal ani chlieb nakrájať a ani zubnú kefku použiť.“ Myslím, že je dôležité a naozaj motivujúce, ak im niečo také priamočiaro povie niekto, kto je tiež na vozíčku. Odo mňa to vezmú skôr ako od lekára či psychológa. A mňa veľmi poteší, že som pomohol. Aj keď sú mnohí klienti ešte stále trochu nedôverčiví a nejde im do hlavy, že za nich niekto bojuje.
Popri práci mi zostáva minimum času na šport. Som síce registrovaný hráč boccie v kategórii BC4, ale aktívne sa jej nestíham venovať. Klientom však viem poradiť aj pri výbere pohybovej aktivity v závislosti od ich fyzických možností a s konkrétnym športom ich aj zoznámiť. Som rád, že aj v tom sa (mne aj im) darí a už sú medzi nimi dvaja šikovní lukostrelci a jeden bocciista. Lukostrelci robia dokonca také pokroky, že obaja sa dostali na majstrovstvá Slovenska.
Myslím, že už presne viem, prečo som tu po ťažkej autonehode zostal. Pre dcéru, pre moju rodinu a preto, aby som ako motivátor mohol pomáhať ľuďom. Aj takým, ktorí sú na tom zdravotne lepšie ako ja.
