Od malička som chcel byť záchranárom. Pohybovať sa v najťažšej línii, medzi tými, čo ako prví prichádzajú k pacientovi, stanovujú diagnózu, poskytujú pomoc. Presne tak som si predstavoval svoju prácu. Prácu, ktorá ma bude nielen živiť, ale naplní aj moje predstavy o tom, čo chcem v živote robiť, aby som ho považoval za zmysluplný. Šiel som na to systematicky a poctivo, študoval som medicínu a sústredil sa na svoju plánovanú špecializáciu. Ani náhodou mi vtedy nenapadlo, že sám budem po náhlej cievnej mozgovej príhode potrebovať veľmi rýchly zásah lekárov.
Keď prestane fungovať polovica tela
Mal som len dvadsaťtri rokov. To nie je vek, keď sa človeku takéto „príhody“ dejú. Popri štúdiu na vysokej škole som intenzívne športoval tak, ako celý svoj dovtedajší život. Hral som tenis, ktorý ma naozaj veľmi bavil, kombinoval som ho s plávaním a skúšal som aj kickbox. Práve ten sa mi však stal osudným. Počas bežného tréningu ma tréner zasiahol do hlavy tak, že mi praskla stena cievy, vznikla v nej zrazenina a cieva sa upchala. Áno, porážka môže byť aj dôsledkom takéhoto, na prvý pohľad banálneho úrazu.
Ani ja som spočiatku netušil, čo sa v mojom tele odohráva. Stav sa mi zhoršoval postupne. Do nemocnice som šiel až na druhý deň, keď som pochopil, že niečo nie je v poriadku. To mi však už mozog začal rýchlo opúchať a na pohotovosti som upadol do kómy. Tesne pred odchodom z práce vraj zastihli lekára – intervenčného rádiológa, vysvetlili mu, že okamžite treba operovať mladého človeka v ohrození života a on ani na chvíľu nezaváhal. O pár hodín som bol vďaka nemu z najhoršieho vonku. Pri zákroku sa operatér cez stehennú tepnu špeciálnou sondou dostane až do cievy v hlave a vytiahne z nej zrazeninu. Prežil som to, no nie bez následkov – celú ľavú stranu som mal ochrnutú. Už to, našťastie, tak nevidno, pretože hneď, ako mi to zdravotný stav dovolil, som začal rehabilitovať a mladé vyšportované telo sa rýchlo regenerovalo. Zo začiatku ma však museli aj kŕmiť, učil som sa znova rozprávať a dlho som mal problémy so zrakom.
Pomáhali mi predovšetkým rodičia, vďaka nim som sa nikdy necítil v najťažších dňoch sám. Nebol som ľahostajný ani mojim kamarátom, zaujímali sa o mňa a často ma navštevovali. Veľmi mi to pomohlo. Nepremohol ma pocit, že už som na odpis a môj život nemá zmysel. Vtedy som si intenzívne uvedomoval, aké je skvelé mať priateľov, ktorým na mne záleží, a ako veľmi mi pomáha len tak sa s nimi stretnúť a porozprávať. Vôbec sa mi nevyhýbali, hoci v tom čase na mňa nebol ktovieaký pohľad. 😊
Dnes si málokto všimne, že so mnou niečo nie je úplne v poriadku. Akurát jemnú motoriku ľavej hornej končatiny sa mi zrejme nepodarí dostať do pôvodného stavu, aj keď s ňou nepretržite cvičím.
Nevzdal som sa svojho sna, len som ho upravil
Študoval som práve v poslednom ročníku, keď sa mi stal úraz a musel som podstúpiť okamžitý lekársky zákrok. Po operácii a liečbe som školu síce dokončil, no práca záchranára, po ktorej som túžil, pre mňa už neprichádzala do úvahy. Veď záchranár musí mať obe ruky v absolútnom poriadku: zavádza pacientom kanyly, pichá injekcie, obväzuje rany. Okrem toho treba ľudí pri preprave sanitkou podopierať, držať alebo prenášať a mňa lekári upozorňovali, aby som sa v žiadnom prípade extrémne nenamáhal a nenosil ťažké bremená. Operovaná cieva zostala po zákroku zúžená, sám už poznám signály, keď sa mozog prestane správne okysličovať a mne sa priťaží. Zostal som však v medicínskej oblasti, ku ktorej mám tak blízko, a zamestnal som sa na transfúznej stanici.
Neopustil som ani šport, práve naopak. Vybral som si dráhu trénera a učím deti a dospelých hrať tenis. Celkom pekne sa to rozbehlo, spolu s kolegami organizujeme pre záujemcov dokonca letné tenisové tábory. Permanentný pohyb má pozitívny vplyv aj na môj zdravotný stav. Myslím, že lekári boli sami prekvapení, ako rýchlo som sa po mozgovej príhode pozviechal a prognózy hovoria, že sa to môže ešte stále zlepšovať. Mozog je veľmi pružný orgán, ktorý vie v prípade poškodenia niektorej svojej časti vytvárať náhradné prepojenia.
Od tenisu k motivovaniu
Za to, že som dnes jedným z motivátorov v projekte SME SI ROVNÍ môže kamarátka, dnes už aj kolegyňa, známa paralympijská športovkyňa jazdiaca na handbikoch Anička Oroszová. Kedysi mi dokonca navrhovala, aby som v rámci paralympijských športov vyskúšal plávanie. Ukázalo sa však, že mimoriadny nárazový výkon, ktorý pri ňom treba vynaložiť, nie je pri mojej diagnóze najvhodnejší. Plávam, ale len rekreačne a rehabilitačne. Vďaka Anke som prešiel školeniami už v rámci projektu Paralela. Bol to predchodca SME SI ROVNÍ a už v rámci neho sa budúci motivátori dozvedali množstvo informácií o tom, ako pracovať s klientmi so zdravotným znevýhodnením a pomáhať im zorientovať sa v novom prostredí.
Nič lepšie sa mi ani nemohlo stať, robím presne to, čo mi pasuje. Sám si veľmi dobre pamätám na pocit, keď som bol bezradný, netušil som, čo ma čaká a čo všetko budem musieť riešiť. Nielenže som sa to na vlastnej koži naučil, ale teraz môžem svoje skúsenosti posúvať ďalej a pomáhať. Klienti nesmierne oceňujú, že niekto o nich prejavuje skutočný záujem, správa sa k nim rovnocenne a je nápomocný.
Začiatky nebývajú úplne ľahké. Podobne ako niektorí ďalší kolegovia motivátori aj ja sa stretávam s tým, že ľudia sú pri prvom kontakte opatrní a podozrievajú ma, že som nejaký otravný poisťovák. 😊 Dnes predsa nikto nič nedáva zadarmo, prečo by mi mali veriť, že ja prinášam pomoc a službu a skutočne za to nič nechcem. Chce to čas spriateliť sa a vybudovať si vzájomnú dôveru. Keď postupne pochopia, že nemusia mať obavy a predovšetkým, že mám pre nich množstvo užitočných rád a informácií a dokážem pomôcť vybaviť to, na čo majú nárok, spolupráca sa môže pekne rozbehnúť.
Veľmi ma napĺňa pocit, že môžem takto poslať ďalej to, čo som sa učil na vlastnej koži. Mne s tým pomáhali rodičia, teraz ja pomáham ďalším. Spokojný klient je navyše tou najlepšou referenciou pre mňa. Páči sa mi, že sa projekt SME SI ROVNÍ rozbehol a že ho s radosťou prijímajú primári, prednostovia, lekári či úradníci na úradoch práce, keď im ho predstavíme. Sú otvorení spolupráci a určite budú na nás odkazovať pacientov, ktorým môžeme pomôcť.
