Nič nie je nemožné. Ak sa tak rozhodneš. Naši motivátori sú doslova hmatateľným dôkazom toho, že táto myšlienka nie je len frázou. Miroslav Haraus už niekoľko rokov reprezentuje Slovensko v paraalpskom lyžovaní a stal sa tiež súčasťou tímu projektu SME SI ROVNÍ, v rámci ktorého pomáha ďalším ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A to všetko aj napriek svojmu zrakovému hendikepu.

Miro pochádza z Ľubovca, malej obce medzi Prešovom a Košicami, a hoci ako paralympijský reprezentant navštívil desiatky krajín sveta, zostal verný rodnému kraju. „V rámci tréningov trávime zimy väčšinou v zahraničí, vo Švajčiarsku, Kanade alebo v Rakúsku. Práve Rakúsko sa mi veľmi páči a v tamojších lyžiarskych strediskách máme prakticky prechodný pobyt, ale doma som v Prešove. Tu mám rodinu, tu som vyrastal a mám to tu rád. Lyžovať môžem na Jahodnej, v Drienici pri Prešove a ani do Tatier alebo do Jasnej to nie je ďaleko,“ hovorí s optimizmom Miro.

V športe chce zostať, aj keď aktívnu kariéru ukončí. Ako kvalifikovaný masér nájde bez väčších problémov uplatnenie v ľubovoľnom tíme. „Športom žijem skoro celý svoj doterajší život. Už pred lyžovaním som skúšal atletiku, v nej som si k športu vybudoval vzťah. Baví ma a otvára mi cesty k rozvoju osobnosti,“ vysvetľuje a dodáva. „Vážim si to, pretože ľudia s problémami zraku majú stále iba málo možností uplatniť sa na trhu práce. Za istých podmienok môžu byť zamestnaní ako administratívni pracovníci pri počítači, tí s talentom sú hudobníkmi, ale nie je ich veľa. Optimálnym povolaním pre nich je práve pozícia maséra.“

Aj Miro môže z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že zrakový hendikep býva často kompenzovaný lepším sluchom a hlavne hmatom. „Hovorí sa predsa, že ak osud či príroda niekde niečo vezme, inde zas pridá. Áno, čítanie kníh v Braillovom písme je dôkazom, že nevidiaci a ľudia so slabým zrakom majú jemnejší cit a lepšiu motoriku. A to sú dôležité predpoklady aj pre prácu maséra.“

Najdôležitejšie je nebyť sociálne izolovaný

Ako člen veľkej paralympijskej rodiny sa Miro Haraus pred pár rokmi stal súčasťou Paralely, predchodcu národného projektu SME SI ROVNÍ. Nádejní motivátori sa už vtedy vzdelávali a pripravovali na cestu profesionálov, ktorí peer-to-peer prístupom pomáhajú zaradiť sa do života ďalším ľuďom so zdravotným znevýhodnením. „Vedel som, čo ma čaká a že to bude chcieť množstvo času a energie. Naozaj mi pribudlo veľa povinností, ale zvládam to a myslím, že to zvládam dobre. Medzi mojimi klientmi je väčšina práve so zrakovým hendikepom. Keďže mám ten istý problém, viem im moje skúsenosti autenticky sprostredkovať. Napĺňa ma to a vidím v takej práci veľký význam.“

Aj v prípade zrakového znevýhodnenia platí, že niektorí ľudia ním trpia od narodenia, iným sa zrak začne poškodzovať počas života alebo oň prídu v dôsledku úrazu. „Najdôležitejšie je urobiť všetko preto, aby sa taký človek neocitol v sociálnej izolácii,“ vysvetľuje Miro. „Aby našiel novú motiváciu a dôvod žiť, aby vedel, aké má možnosti pracovať a spoločensky fungovať, aby žil kvalitnejšie. Často sa stretávam s tým, že nevidiaci sa nedokážu k niečomu dopracovať vlastným úsilím, lebo majú obmedzené možnosti. Stačí ich však iba usmerniť, dať im informácie a pomôcť im napríklad so sociálnym začlenením alebo s výberom vhodnej športovej aktivity.“

Ďalšia oblasť, kde aj klienti projektu SME SI ROVNÍ so zrakovým znevýhodnením potrebujú reálne pomoc, je komunikácia s inštitúciami. Nemusí pritom ísť len o sociálnu či zdravotnú poisťovňu. „Na pošte, v banke, na miestnom úrade – tam všade narážajú na problémy, pretože mnohí pracovníci nie sú na komunikáciu s takýmito klientmi vyškolení a často nevedia, čo robiť. Tu je nezastupiteľná rola pracovných asistentov, no ani tí nie sú po ruke vždy, keď je to potrebné, a tak vznikajú problémy. Neustále ich od klientov zbierame a pripravujeme podklady, aby sa mohli novelizovať pravidlá dané platnou legislatívou.“

Kde treba problémy riešiť čo najskôr

Aspoň niekoľko poznatkov z praxe, ktoré trápia nielen Mira Harausa, no aj mnohých ďalších ľudí so zrakovým hendikepom:

• Nemajú nárok na preplatenie dopravy autom s odôvodnením, že sú predsa mobilní, a tak dokážu prejsť, kam treba. Obyčajný príspevok na taxík by pritom určite pomohol tým, ktorí povedzme bývajú mimo veľkých miest a aspoň z času načas chcú byť v spoločnosti, užiť si šport alebo kultúrny zážitok.
• Pomohlo by im, ak by lístočkový systém na úradoch alebo na pošte mal aj zvukovú podobu. Ak si číslo nedokážu prečítať, bolo by dobré, aby ho mohli zachytiť sluchom a vedeli, že sú na rade. „Moji klienti sa na túto nedomyslenú vec najviac sťažujú. Ja na to využívam monokulár alebo aplikáciu lupy na telefóne.“
• Zrakovo znevýhodneným sú už prispôsobené mnohé portály štátnej správy, ale opakovane sa stretávajú s tým, že ich zvukový výstup v počítači si nevie poradiť s formátom tlačív PDF. „Bez osobného asistenta sú znova bezradní. Ak nie je po ruke, obracajú sa na mňa, pomôžem im tlačivo vytlačiť, vyplniť a usmerním ich, kam ho doručiť a ako ďalej postupovať.“

Mirove skúsenosti s úradmi a úradníkmi sa, bohužiaľ, neodlišujú od skúsenosti iných motivátorov. Aj osoby so zrakovým znevýhodnením sa stretávajú s tým, že im žiadosti o kompenzačné pomôcky či finančné dávky neschvaľujú, hoci zo zákona na ne majú nárok. „Píšeme odvolania a dávame podnety na prešetrenie ich postupu. Ak klient spĺňa všetky kritériá dané zákonom, ideme do toho. Som prekvapený, že sa navyše každý úrad práce, sociálnych vecí a rodiny k žiadosti s rovnakým obsahom vyjadruje odlišne a má iný prístup. Stále tomu nerozumiem. Ten istý predpis, zákon či usmernenie si vysvetlia úplne inak a konajú inak?“ Dôležitou úlohou motivátora tak stále zostáva predovšetkým dodávať klientovi dostatok sily a odhodlania nevzdávať sa a byť pri styku s úradníkmi zdravo asertívny.

Ak máš problémy so zrakom, ako nájdeš tú pravú?

Jedna z najťažších úloh našich motivátorov je byť pre klientov oporou aj po psychickej stránke. Niet čo závidieť motivátorom, ktorí pracujú s čerstvými vozičkármi, a o nič jednoduchšie to nemá ani Miro Haraus s ľuďmi, čo prichádzajú o zrak. „Sám som v rovnakej situácii,“ hovorí celkom otvorene. „Rokmi sa môj stav zhoršuje. Kedysi som vedel ako-tak rozlíšiť tváre ľudí, dnes mám problém identifikovať aj tých, čo sú so mnou v miestnosti. Do diaľky nevidím vôbec. Niekto tieto stavy zvláda lepšie, iný zas horšie. Samozrejme, svoju rolu hrá aj to, či sa zrak stráca postupne alebo človek v dôsledku úrazu či ochorenia oň príde náhle. Úlohou motivátora je ukázať mu, aké má možnosti a ako ich môže rozvíjať. Dať mu nádej. Sám sa držím poznania, že ak sa niečo zlé stane, možno o rok či o dva vyjde najavo, že to malo svoj význam a v konečnom dôsledku to bolo na niečo dobré.“

Ako známy a úspešný paralyžiar dostáva Miro od klientov často otázky týkajúce sa športových aktivít. Pochopiteľne vie záujemcov nasmerovať a umožní im vyskúšať si viaceré pohybové aktivity, vhodné pre ľudí so zrakovým hendikepom. „Veľmi ma poteší, keď sa naozaj začnú viac hýbať, a potom sa mi úprimne pochvália: že sa im zlepšil zdravotný stav, schudli, nesedia stále doma pri počítači a viac sa stretávajú s novými ľuďmi. Mnohým spočiatku chýba sebavedomie. Áno, so zrakovým znevýhodnením je to asi pochopiteľné. Hlavne v neznámom prostredí sa oveľa ťažšie nadväzuje kontakt – očný aj slovný. Snažím sa všetkým mojim klientom ukázať, že nemusia mať z toho zbytočné obavy, že priveľká ostražitosť nie je na mieste. Platí to aj o partnerských vzťahoch, ktoré nadväzujú ťažie a opatrnejšie. Aj to sú problémy, ktoré riešia, pretože majú pocit, že ich šance na zoznámenie sú nižšie.“ Pritom nebáť sa navštevovať spoločenské akcie alebo sa venovať koníčku a cez neho spoznávať nových ľudí je jedna z ciest, ako možno stretnúť aj celoživotnú lásku.

Pomoc motivátorov, ich schopnosť usmerniť rozhodovanie klienta a meniť tak jeho život k lepšiemu má naozaj najrôznejšie formy. Posun môže byť aj úplne malý a zdanlivo bezvýznamný, ale veď každá, aj tá najväčšia zmena sa vždy začína prvým krokom.

Ak sa chcete nakontaktovať priamo na Miroslava Harausa a využiť jeho služby motivátora v projekte SME SI ROVNÍ, napíšte na miroslav.haraus@smesirovni.sk.