Ak vie niekto o živote na vozíčku naozaj to povestné VŠETKO, určite má k tomu najbližšie naša motivátorka projektu SME SI ROVNÍ Zita Žiaková. Nehoda, od ktorej sa po svete pohybuje na vozíku, sa stala v roku 1971. Áno, je to viac ako polstoročie!
„Nechcem porovnávať, aké to bolo vtedy a aké je to dnes. Nemienim byť pamätníkom, čo bude spomínať na staré časy, bol to diametrálne odlišný svet, v ktorom sa s ľuďmi so zdravotným postihnutím jednoducho nerátalo,“ hovorí. „Mala som vlastne veľké šťastie, že som prežila. Určite za to môže moja povaha a pozitívne myslenie, veľmi mi pomohla rodina a množstvo dobrých ľudí okolo mňa. Celý život stretávam len takých, príjemných a milých, ostatných si nevšímam. Veľmi dobre to funguje.“
Krátko po úraze bola Zite oporou aj triedna učiteľka na gymnáziu, ktorá jej navrhla ďalej študovať externe. Nikto nad niečím takým dovtedy nepremýšľal a Zitka už vonkoncom nie. Kto ostane odkázaný na vozík, bude predsa doma. Do akej školy a ako by mal chodievať? Rodina nemala auto a keby aj, vozík, ktorý dostala ako prvý, nebol skladací. Aj ten ešte zdravotná poisťovňa okomentovala – vraj kam chce vo svojom stave chodievať?! Bezbariérovosť bolo cudzie a neznáme slovo. Úplnú novinku vtedy predstavovali aj telefóny, rozumej – pevné linky. Dlho sa na ne čakalo a nie každému telefón zaviedli. „Učivo mi nosievali domov spolužiaci a pedagógovia ma v škole preskúšali zhruba raz za mesiac. Tak som napokon aj úspešne zmaturovala.“
V znamení barana
Že Zitu Žiakovú nečaká všedný život a vozík v žiadnom prípade nebude príčinou toho, že nikdy neopustí rodnú Hornú Ždaňu, sa ukázalo čoskoro. Po necelom roku po úraze šla na rehabilitačný pobyt do vtedy jediného špecializovaného zariadenia v Chuchelnej. „Myslela som si, že sa budem predovšetkým liečiť a rehabilitovať, no objavila som tam hlavne množstvo športujúcich vozičkárov. Bol to pre mňa silný impulz do budúcna, keď som na vlastné oči videla, akí sú pozitívni a ako aktívne žijú.“
Na opakovaných liečebných pobytoch v Piešťanoch sa spoznala s Máriou Pillárovou, neskoršou slovenskou reprezentantkou v parastolnom tenise. Šport na vozíku ich obe nadchol a ich priateľstvo sa stalo také pevné, že sa rozhodli v Piešťanoch usadiť natrvalo. „Aj s odstupom času obdivujem mojich rodičov, že to vtedy predýchali a ustáli,“ usmieva sa Zita. „Nebolo im všetko jedno, keď som sa len pár rokov po strednej škole rozhodla odísť z domu a fungovať vo vzdialenom meste sama, ale verili, že to zvládnem. Už vtedy ma poháňala vlastná motivácia, a tá mi hovorila, že život treba žiť. A ešte ma zrejme poháňalo, že som narodená v znamení barana, tých len ťažko niekto usmerní.“
Obe mladé dievčatá sa naplno vrhli do športovania. Na Slovensku vtedy ešte neexistovali organizácie venujúce sa športu ľudí so zdravotným postihnutím, no podujatia začali pribúdať a radi na ne prichádzali vozičkári z celého Slovenska. „Veľmi nás tie stretnutia tešili a myslím, že hovorím za všetkých. Všetci sme tiež robili všetko – venovali sme sa atletickému trojboju, jazdám na vozíkoch či stolnému tenisu. Na ten sa sústredila hlavne Marika, mňa bavili jazdy.“ A nie hocijaké. Na obyčajnom vozíku (!!) absolvovala Zita Žiaková prvýkrát aj Košický maratón. Pri svojich ďalších účastiach mala už k dispozícii vozík upravený na športové použitie, takzvanú formulku.
Akí sme, takých si do života priťahujeme
Neustály pohyb, spoločnosť aktívnych športovcov a pozitívny pohľad na svet sprevádzajú Zitu celý život. Sama hovorí, že len málokedy sa pozerá do minulosti a nestráca čas premýšľaním o tom, čo by bolo inak, ak by jej život nezmenil úraz. „Nevraciam sa k tomu. Žijem v prítomnosti. Nepremýšľam ani nad tým, čo príde v budúcnosti. Každý deň je pekný a určite prídu ďalšie, touto myšlienkou sa riadim celý život.“
Keď už výkonnosťou nemohla konkurovať mladším športovcom, rozhodla sa byť viac aktívna v organizačnej zložke Športového klubu vozičkárov v Piešťanoch, ktorého bola spoluzakladateľkou. Komunitu, v ktorej bola spokojná, určite nemienila opustiť. „Pridala som si k tomu aj ďalšie štúdium a prihlásila som sa na Trnavskú univerzitu na odbor sociálna práca. Vzápätí mi do života prišiel projekt Paralela (predchodca národného projektu SME SI ROVNÍ, pozn. red.), a potom som dostala ponuku do SME SI ROVNÍ na pozíciu motivátorky.“
Po viac ako roku aktivít v Centre včasnej pomoci v Piešťanoch má už skúsenosť, že byť motivátorkou nie je vôbec jednoduchá práca. Ide predsa o kontakt s ľuďmi a nie všetci sme ideálni. Ale asi viete, ako to funguje – do života si väčšinou priťahujeme takých, akí sme sami. Zita má so svojimi klientmi tie najlepšie pracovné, medziľudské a aj dlhodobo priateľské vzťahy.
Pomoc motivátora je bezplatná
Prvým klientom Zity Žiakovej v projekte SME SI ROVNÍ bol mladý muž po autonehode. Nezranil si chrbticu a nebol odkázaný na vozík, dôsledkom ťažkej havárie sa stala porucha videnia, problémy s pamäťou aj chôdzou. „On a jeho rodina potrebovali komplexné poradenstvo – potrebovali pomôcť so žiadosťou o kompenzácie ŤZP, ktoré je možné získať, preukaz ťažko zdravotne postihnutej osoby a napríklad aj príspevok na auto. Sám šoférovať nemohol, ale chcel sa vrátiť do práce a voziť ho mala manželka. Podarilo sa jedno aj druhé – dostal príspevok a opäť pracuje. Veľmi ho teší, že sa môže posúvať ďalej. Aj keď sme našu spoluprácu v rámci SME SI ROVNÍ úspešne uzavreli, sme stále priateľmi a som v kontakte s jeho rodinou.“
Nie všetky Zitkine motivátorské príbehy majú takýto jednoznačný priebeh, no opäť potvrdzuje, že má skvelých klientov. „Vždy začínam tým, že záujemcovi vysvetlím, ako projekt funguje, ako vieme my motivátori pomôcť a navrhnem aj, čo by mohlo pomôcť jemu. Nezabudnem zdôrazniť, že naša pomoc je pre nich zadarmo. Všetci majú záujem. Zatiaľ sme spolu vždy našli niečo, o čom klient nevedel, že sa ho týka, a pritom mu to môže uľahčiť život.“
Zita potvrdzuje skúsenosť ostatných motivátorov, že pri kontakte s úradmi treba nielen poznať zákony, predpisy a pravidlá, ale je dobré disponovať aj dávkou diplomacie. „Záleží tiež na tom, aby si klienti dôsledne prečítali podmienky získania napríklad nejakej kompenzačnej pomôcky či dávky. Často totiž vedia, že niečo chcú, potrebujú a môžu požiadať o finančný príspevok, no nie vždy dajú dokopy potrebné doklady. Aj v tom im viem poradiť. A ak sa žiadosť správne sformuluje už na začiatku so všetkými potvrdeniami, ani sa netreba odvolávať, pretože ju schvália na prvý pokus.“
Preto je také dôležité, aby ľudia so zdravotným znevýhodnením nezostávali doma, aby mali možnosť stretávať sa s inými ľuďmi v rovnakej či podobnej životnej situácii. Napríklad s našimi motivátormi. „Nech majú čo najviac možností vidieť aj to, ako žijeme. Že vozík či iný zdravotný problém neznamená, že život sa končí a s ním aj všetky radosti. Nie je to pravda. A keď to poviem ja po päťdesiatich rokoch na vozíčku, hádam o tom nikto nepochybuje,“ usmieva sa Zita. „Práve pre odovzdávanie našich skúseností je práca motivátorov taká dôležitá a rada sa jej venujem aj po oficiálnej pracovnej dobe.“
Ak sa chcete so Zitou Žiakovou osobne spojiť, napíšte jej na mail zita.ziakova@smesirovni.sk.
