Na začiatku príbehu, ktorý priviedol Dušana Laczka do národného projektu SME SI ROVNÍ, bola autonehoda. Ani to, že nesedel za volantom, ale ako spolujazdec na zadnom sedadle, nezabránilo zraneniu jeho chrbtice.
Mal vtedy iba dvadsať rokov a úplne iné plány, ako učiť sa znova chodiť. „V devätnástich som ukončil strednú školu, ešte ma zastihla aj povinná vojenská príprava a po návrate do civilu a pred nástupom do prvého zamestnania som si chcel užiť posledné leto. Práve počas neho sa stala osudná havária. Ukázalo sa, že jej dôsledkom je „iba“ jediné zranenie – zlomený stavec. Ten však porušil aj miechu, spočiatku preto nikto nevedel a ani nechcel nič hovoriť k mojej perspektíve,“ spomína Dušan Laczko. „Opuchnutá miecha vyvoláva sériu komplikácií, a až keď po dlhých týždňoch začne opuch ustupovať, ukáže sa, či sa citlivosť do končatín vráti.“ Niekedy sa stav pacienta môže výrazne zlepšiť, niekedy sa ukáže, že poškodenie miechy je fatálne. Dušanovi sa schopnosť samostatne chodiť aj vďaka cvičeniu a dôslednej rehabilitácii postupne vrátila, no od kolien nadol zostal ochrnutý. „Poznám ľudí, ktorí si pri úraze poškodili tri či dokonca štyri stavce, no bez porušenia miechy a dnes chodia bez väčších následkov. Nuž, trochu sarkasticky na to hovorievam, že aj ublížiť si treba vedieť.“ Keď však po polroku prišiel na kontrolu ku svojmu operatérovi po vlastných nohách, aj keď opierajúc sa o barly, lekár žasol. „Myslím, že bol presvedčený, že sa už nepostavím. V Národnom rehabilitačnom centre Kováčová mi takisto ponúkli, že mi pre ľahší život predpíšu invalidný vozík, ale odmietol som ho. Vedel som, že by som spohodlnel a to som nechcel. Odchádzal som síce v pevnom korzete, v ktorom som sa pohyboval len s veľkou námahou, ale však aspoň som vďaka nemu posilňoval. Doma som si potom naplánoval tréningové okruhy chôdze po dvore a aj tak zlepšoval svoju kondíciu.“
Vyučeného automechanika bavilo pred nehodou všetko, čo sa týkalo áut. Nebyť nehody, možno sa stane šoférom alebo sa úspešne uplatní v zahraničí. Nepremýšľa však nad tým so smútkom či ľútosťou. Vie, že život nás privádza na križovatky, kde sa musíme rozhodovať, ktorou cestou sa vydať, a to, čo sa už stalo, už nezmeníme. „Osvojil som si krásnu myšlienku – život nám nadelí karty, ktoré nemusia byť dobré, ale je len na nás, akú hru s nimi zahráme.“ Napokon, ak by Dušan Laczko nepremýšľal práve s takouto nádejou, asi by sa nemohol stať motivátorom.
Klasifkujem sa ako optimistický realista
Športu sa rekreačne venoval už aj pred nehodou, bavil ho basketbal, futbal, posilňovanie aj bicyklovanie. Počas rehabilitačného pobytu v Kováčovej dostal tip na trénera slovenských paraatlétov Dušana Dědečka, veď stavba jeho tela ho priam predurčuje na silové vrhačské disciplíny. „Keď som sa však vrátil domov, pustil som šport z hlavy. Založil som si rodinu, jedno za druhým prišli na svet moje tri deti a museli sme sa s manželkou obracať. Občas si však hovorím, že ak by už vtedy bol po mojom boku motivátor, ktorý by ma usmernil tak, ako ja dnes usmerňujem klientov, možno by sa moja športová kariéra začala skôr a dnes by som bol o kus cesty ďalej.“
Dušan Laczkó sa spamätal až po pár rokoch, mal už po tridsiatke a hnacím motorom sa pre neho stali práve jeho deti. Chcel byť pre ne inšpiráciou a dôkazom, že ani zdravotné znevýhodnenie neznamená, že máme rezignovať na svoje sny. Chcel byť pre ne športovým vzorom. Jeho disciplínou sa stal hod diskom, za dva roky poctivého tréningu sa vypracoval na reprezentanta Slovenska v paraatletike a na paralympiáde v Tokiu v roku 2021 vybojoval skvelé piate miesto. Výborný výsledok ho namotivoval ešte viac a o dva roky, keď sa bude letná paralympiáda konať v Paríži, má v pláne ukoristiť medailu. Najlepšie tú najcennejšiu! „Dal som veľkohubé vyhlásenie, že sa neuspokojím ani s tretím a ani z druhým miestom. A také vyhlásenia treba dodržať,“ usmieva sa. „Študujem podrobne prípravu a techniky súperov, s pomocou googlu som si prekladal aj texty z perzštiny. Rád sledujem motivačné videá Arnolda Schwarzeneggera, v ktorých často hovorí o tom, ako ho okolie presviedčalo, že sa niečo nedá. A ako urobil to najlepšie, čo mohol – takých ľudí ignoroval,“ hovorí Dušan Laczko, pripravený naďalej na sebe tvrdo pracovať. Napokon, intenzívny šport pozitívne vplýva aj na jeho celkový zdravotný stav. „Viem, že už nikdy nebude taký, ako pred nehodou, ale každé, aj malé zlepšenie ma poteší. Ako realista som zmierený s tým, že s mojím hendikepom budem žiť do konca života, ako optimista verím, že sa dožijem takého pokroku medicíny, keď bude schopná výrazne pomôcť ľuďom s poškodeniami miechy.“
Ťažké motivátorské začiatky
Bola to náhoda, keď práve počas športových aktivít Dušan zachytil informáciu o pripravovanom projekte SME SI ROVNÍ. Napokon, medzi motivátormi majú skutočne zastúpenie mnohí aktívni paralympijskí športovci. Je to celkom logické. Aktívni športovci, samozrejme, disponujú silnými vôľovými vlastnosťami a schopnosťou motivovať sa. Prečo by nemohli motivovať aj ďalších? „Sám som si položil podobnú otázku o sebe a dospel som k záveru, že by som to v tíme SME SI ROVNÍ chcel aspoň vyskúšať. Na pracovnom pohovore asi naozaj videli, že mám vo výbave to, čo treba, a vybrali ma. Veľmi ma to potešilo, aj keď som vedel, že sú predo mnou stovky hodín vzdelávania a dopĺňania vedomostí a zručností.“ Dušana neodradilo, že krátko na to prišla pandémia koronavírusu a skomplikovala začiatky práce našich motivátorov v teréne. A ani to, že jeho štart do motivátorskej praxe sa začal ľudskou tragédiou.
„Prvú klientku som našiel vtedy, keď jej matka zareagovala na inzerát, v ktorom som zadarmo ponúkal starší invalidný vozík. Chcela ho pre dcérku, ktorú ako trinásťročnú zrazilo auto. Rodina veľmi potrebovala pomôcť a mala o spoluprácu záujem, začali sme vzápätí podnikať sériu krokov na zlepšenie ich sociálnej situácie, komunikovať s úradmi, oslovovať nadácie. Potom sa však stalo niečo absolútne nečakané. Klientka išla na operáciu, no po nej sa už neprebrala. Som jedným z mála motivátorov, ktorí boli konfrontovaní s takouto tragédiou v rodine klienta,“ dodáva Dušan.
Väčšina ďalších, s ktorými dodnes spolupracuje, mu umožnili postupne sa vyrovnať s traumatizujúcou udalosťou. Projekt SME SI ROVNÍ sa ukázal pre nich ako stvorený. „Sú životaschopní a so svojím zdravotným hendikepom vyrovnaní. Aj keď mnohí utrpeli ťažký úraz a ocitli sa na vozíku, rozhodli sa, že ich život pôjde ďalej. Na časti ich novej cesty ich sprevádzam a som rád, že aj po splnení cieľov a ukončení oficiálnej spolupráce zostávame dobrými kamarátmi.“
Od zázrakov k realite
Dušan Laczkó je súčasťou tímu motivátorov, ktorí pôsobia v Centre včasnej pomoci v Kováčovej. Národné rehabilitačné centrum sa už z titulu svojho poslania stalo miestom, kde sa nachádza množstvo potenciálnych klientov a kde ich často motivujú aj „zázraky“, ktoré sa v ňom dejú. „Skutočne má takú povesť. Napokon, naozaj sa stáva, že človeka do Kováčovej privezú ležiaceho a odíde po vlastných. Tým šťastnejším sa po odpuchnutí zranenej miechy môže citlivosť a schopnosť ovládať svaly vrátiť, niektorí to nazývajú zázrakom. Kováčová je skvelé miesto aj z psychologického hľadiska. Práve tu sa socializujú a navzájom podporujú mnohí ľudia s podobným osudom.“
Ďalšie Dušan spoznáva ako motivátor. Tentoraz má možnosť aktívne vstupovať do životov svojich klientov a prispieť k tomu, aby sa im žilo lepšie. Niekedy stačí aj zdanlivá maličkosť, stačí človeka len trochu postrčiť a veci sa rozhýbu tým správnym smerom. „Spomínam si na prípad klienta, ktorý bol už štyri roky po úraze a stále nemal invalidný dôchodok. Viem, že niektorí ľudia, hlavne muži, sa cítia zahanbene v pozícii invalida, ktorý niečo žiada. Nič zahanbujúce na tom však nie je. V jeho prípade hral rolu ešte aj veľmi neochotný lekár, čo považujem za oveľa väčšiu hanbu. Klientovi som najprv dohovoril a aj na svojom prípade mu vysvetlil, že za svoje trvalé postihnutie nenesiem zodpovednosť, ale aj ak by to tak bolo, neznamená to, že mi neprináleží invalidný dôchodok. Presvedčil som ho. A začali sme tým, že sme vymenili jeho ošetrujúceho lekára. Za takého, ktorý ho nebude odrádzať od sociálnych dávok, na ktoré má evidentne nárok,“ teší sa Dušan. Sklamanie cíti iba pri negativistoch, na ktorých pri svojej motivátorskej práci takisto občas narazí. Ak má pesimisticky naladený človek nebodaj zdravotne znevýhodnené dieťa, môže ho, bohužiaľ, nesprávne ovplyvniť na celý život. „V jednom prípade šlo o už pätnásťročného chlapca s detskou mozgovou obrnou, na ktorého rodičia celý život brali iba prídavky na deti! Neveril som vlastným ušiam. Nikdy nevyužili možnosť získať opatrovateľský príspevok, na ktorý majú nárok. Mohol som sa do toho okamžite pustiť a zariadiť to, no otcova reakcia bola: „Na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny to určite neschvália“. Nuž, ak by sa to teoreticky stalo, o čom pochybujem, tak sa predsa odvoláme a odvolanie sformulujeme so skúseným odborníkom. Neveril mi a trval na tom, že úrad žiadosť aj tak odmietne a basta. Chlapca nepustil ani na bocciu, čo by bola pre neho ideálna pohybová aktivita. Hneď mal protiargumenty, že ho niečo také nebude baviť a vôbec – kto by ho do telocvične vozil? Bol som z jeho reakcie rozčarovaný a ešte viac z odpovede na moju otázku, čo bude s chlapcom, keď o pár rokov dokončí školu. Povedal mi, že nevie. Ak by mali aspoň nejakú alternatívu, keď už sa im nepozdávali moje návrhy, tak si poviem, že situácia nie je stratená. Ale nemajú žiaden plán.“
Dušan a rovnako aj ostatní motivátori z projektu SME SI ROVNÍ sú pripravení spolupracovať so všetkými, ktorí majú o spoluprácu záujem. Pre všetkých klientov je ich pomoc, samozrejme, bezplatná.
Ak sa chcete obrátiť priamo na Dušana Laczkóa, ozvite sa mu na mail.
