V učive základnej školy Martin Dait naozaj nič záživné neobjavil, a tak vcelku hrdo vtedy zapadol do bandy štvorkárov. Na strednej obchodnej škole sa však už učil na samé jednotky. Dnes je opäť „štvorkár“. Po nevydarenom skoku do vody zostal odkázaný na vozík a postihnuté má všetky štyri končatiny.
Neznamená to však, že je úplne odkázaný na trvalú pomoc iných ľudí a na sociálnu podporu. Od detstva sa venuje psom, dnes je jeho pomocníkom aj asistenčný pes Maiki. Vie veľa o kynológii, pomáha (aj s Maikim) ako kanisterapeut, navštevuje vozičkársky tanečný klub, má bohaté manažérske skúsenosti a čo nás naviac teší, je motivátorom Centra včasnej pomoci národného projektu SME SI ROVNÍ v Piešťanoch. Žije sám, okrem Maikiho mu s nevyhnutným servisom pomáhajú osobní asistenti. „Keď som sa presťahoval do vlastného bytu, správca nechal vybudovať rampu, aby som sa do domu cez pár vstupných schodov dostal. Potešilo ma to, ale mohol sa poradiť. Aj na takúto stavbu sa dá získať príspevok,“ okamžite hovorí jazykom skúseného a informovaného motivátora. 😊
Nechoďte do toho po hlave!
Všetko, čo je užitočné, dôležité a podstatné pre ľudí na vozíčku, Martin zbiera už od svojich pätnástich rokov. Mala to byť vlastne oslava jeho narodenín, keď sa s kamarátmi vybral na bratislavské jazero Zlaté piesky. Preplávali na malý ostrov v strede jazera a z brehu skákali do vody hlavičky. Nebolo to prvýkrát. Pre Martina však posledný. „Jeden skok mi nevyšiel a namiesto toho, aby som po odraze dopadol do hlbokej vody, skočil som len do polmetrovej. Cítil som sa zvláštne, no po tom, čo kamaráti zavolali záchranárov, som sám presadal do loďky, aj na ležadlo v sanitke.“ V nemocnici zistili, že chrbticu má zlomenú. Dobrá správa bola, že bez úlomkov stavcov v mieche, a tak sa rozhodli spraviť „iba“ tzv. kompresiu, aby zmiernili opuch. „Uviedli ma teda do narkózy s tým, že ma vraj budú naťahovať.“ Keď sa však po zákroku prebral, nevedel sa posadiť, nehýbal končatinami a dokonca ani nerozprával. „Odvtedy uplynulo už viac ako 25 rokov. Neviem, či vtedy niekto vyhodnocoval, kto urobil akú chybu a kto je za môj stav zodpovedný. Aj tak s tým už nič nenarobím,“ hovorí vyrovnane.
K nasledujúcemu roku a pol sa v spomienkach tiež už veľmi nevracia, ak nemusí. Nielenže dlhé mesiace ležal bez pohybu na lôžku, no neustále ho sprevádzali zápaly, ktoré lekári nevedeli odstrániť. Uľavilo sa mu, až po odstránení permanentného katétru, takže bol zrejme „len“ alergický na materiál, z ktorého bol vyrobený. Spolu desať mesiacov strávil v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. „Tam mi pomohli najviac. Na začiatku ma učili sedieť. Pre zdravých ľudí to môže znieť absurdne, ale po tom, čo strávite dlhé obdobie ležiac na posteli, je samotná vertikalizácia obrovský nápor na srdce a obehovú sústavu. Pacient pri tom môže aj zamdlieť,“ potvrdzuje skúsenosti mnohých ďalších kvadruplegikov. „Áno, aj ja som mal, hľadiac celé dni do stropu, kadejaké nápady, ako takýto život ukončiť. Ale bez cudzej pomoci sa nedajú zrealizovať. Asistenciu potrebujete už aj pritom, ak sa chcete napiť slamkou, nieto pri snahe – čo ja viem – vyskočiť z okna. V Kováčovej som však mal hlavne možnosť vidieť pacientov, ktorí na sebe tvrdo pracovali a dokázali radikálne zmeniť svoj stav k lepšiemu. Samozrejme, aj takých, čo rezignovali, no mňa motivovali tí, ktorí napriek zlým prognózam lekárov urobili obrovský posun vpred.“
Drsná škola
S trochou sarkazmu sa Martin Dait vracia aj k zážitkom, ktoré zoceľovali jeho vozičkársky charakter. Pred štvrťstoročím sa ešte nekládol taký dôraz na dôstojnosť pacienta, no on to vôbec nepovažuje za niečo, čo by ho znechucovalo pri napredovaní v samoobslužných zručnostiach. Skôr naopak. „Bol som odkázaný na pomoc zdravotných sestier a týkalo sa to napríklad aj kŕmenia. Akonáhle som bol iba trochu schopný jesť sám, nechali ma. Aj keď som často naháňal maslový chlieb po stole jazykom, lebo ruky ma ešte dobre neposlúchali. Dnes by niečo také v žiadnej nemocnici či doliečovacom zariadení nebolo možné. Sestra pacienta radšej nakŕmi, pretože to trvá kratšie. Podľa mňa to však nie je úplne správna cesta v osamostatňovaní zdravotne hendikepovaných klientov.“
Počas pobytu v NRC Kováčová si Martin mohol vyskúšať množstvo športov vhodných pre ľudí s jeho fyzickými možnosťami. Vybral si napokon stolný tenis a ako šikovný hráč sa prepracoval až do vozičkárskej ligy. Po návrate domov dokončil školu, pracoval ako manažér hudobného klubu, neskôr vo Zväze telesne postihnutej mládeže, kozmetickom salóne aj v občianskom združení. Potom do jeho života vstúpil projekt SME SI ROVNÍ.
Hotový človek
Už pred jeho vznikom bol Martin Dait motivátorom a ani o tom nevedel. 😊 Ako skúsený vozičkár, dokonca kvadruplegik s asistenčným psom, bežne radil iným ľuďom so zdravotným znevýhodnením, ako si vybaviť ten či onen príspevok, či na aké kompenzačné prostriedky majú nárok.
„Skúsenosti som nazbieral na vlastných chybách,“ nepopiera, že aj on sa v problematike ŤZP musel zorientovať. „Ešte pred spustením národného projektu SME SI ROVNÍ som koniec koncov pomáhal a radil pri zakladaní niekoľkých desiatok chránených dielní a ovládal som príslušnú legislatívu. Keď ma oslovil Rastislav Soviš, ktorý dával dokopy tím do Centra včasnej pomoci v Piešťanoch, asi už vedel, že som vlastne pre prácu motivátora hotový človek.“
Martin je predovšetkým stotožnený so základným cieľom projektu – pomáhať ľuďom hlavne bezprostredne po úraze zorientovať sa v problematike ťažko zdravotne postihnutých, nájsť pre nich pracovné uplatnenie, voľnočasové aktivity a hlavne nový zmysel života.
„Životné situácie, ktorým naši klienti čelia, sú často podobné, ale ich riešenie sa mení v čase. Prístup k ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím, legislatíva či spôsob vybavovania niektorých príspevkov sa za ostatných dvadsať rokov opakovane upravoval. Bohužiaľ, všetko je komplikovanejšie, a tak sa aj my motivátori musíme neustále vzdelávať. Aj teraz sa pripravujú ďalšie zmeny, ktoré majú okresávať, ba dokonca rušiť osobnú asistenciu. Ak sa prijmú, mnohí naši klienti budú nútení ísť do zariadení sociálnych služieb,“ varuje Martin Dait. „Príspevok na pracovného asistenta nebude nárokovateľný. To znamená, že môžete splniť všetky podmienky, ale to, či vám príspevok úrad práce schváli alebo nie, bude len na konkrétnom úradníkovi. Apelujeme na zodpovedných ľudí, že toto rozhodnutie môže okrem iného vyvolať akurát korupčné správanie. Navyše, ide o príspevky z eurofondov, ktoré vlastne nevieme riadne čerpať. Napriek tomu ich zodpovední plánujú ešte viac okresávať.“ Aj preto je podľa Martina šanca vďaka projektu SME SI ROVNÍ čo najskôr pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí.
Liaheň klientov
Najefektívnejšie výsledky dosahujú motivátori z projektu SME SI ROVNÍ pri práci s klientmi krátko po úraze. Rovnakú skúsenosť má aj Martin. Venuje sa nielen kynológii a tancu na vozíku, ale aj výsostne adrenalínovým aktivitám ako potápanie či paragliding, blízko má k štvorkolkárom a motorkárom. S humorom sebe vlastným používa spojenie „liaheň klientov“. Rád si spomína práve na prípad kamaráta, ktorému mohol byť k dispozícii bezprostredne po ťažkom úraze na štvorkolke. „Bol v najproduktívnejšom veku, mal super zamestnanie, postavil rodinný dom, mal ženu a deti a k tomu, pochopiteľne, vysokú hypotéku. Zostal bez príjmu a nadlho aj bez pohybu. Pustili sme sa spolu do riešenia všetkého zásadného, od slušného dôchodku, cez osobných asistentov a príspevkov až po nácvik samoobslužných úkonov a hľadanie vhodného nového zamestnania. Naučiť sa opäť sám nasadnúť z vozíka do auta vyžaduje trpezlivosť a grif. Dnes už máme ľahšie ciele, napríklad hľadáme pre neho vhodné voľnočasové aktivity. Môže sa to zdať ako detail, no vďaka všetkým týmto krokom je z neho znova plnohodnotný otec a muž, ktorý vie zabezpečiť celú rodinu.“ Pre motivátorov je tiež motivujúce pracovať s klientom, ktorý má chuť spolupracovať a po splnení jedného cieľa sám prichádza s ďalším.
Iný prípad z praxe Martina Daita je v mnohom ešte dramatickejší. Jeho klient žil síce s diagnózou detská mozgová obrna od narodenia a rodičia ho priam rozmaznávali, no práve preto ani len netušil, ako vyzerá normálny život, no ani to, že mama si na neho zobrala úvery a tie nedokázala splácať. „Oslovil ma po tom, ako utiekol z domu,“ približuje komplikovaný príbeh Martin. „Odišiel napriek tomu, že bol síce dospelý, ale o fungovaní sveta nevedel takmer nič. Som veľmi rád, že sa nám podarilo nájsť mu prácu aj samostatné ubytovanie v Bratislave, že sa chytil a darí sa mu. Naším ďalším cieľom je vybaviť mu pomoc osobného asistenta, zaujíma sa aj o pohybové aktivity, ktoré by ho bavili. Napríklad parabox. Potom mu však začali chodiť exekúcie za nesplácané pôžičky a veľmi sa vyľakal. Po porade s právnikom bolo jasné, že sa s tým nedá veľa urobiť. Keď mu rodičia dávali dokumenty podpisovať, netušil síce, čo podpisuje, ale podpis je jednoznačne jeho. Dohodli sme aspoň splátkový kalendár. Exekútori mu teda nesiahajú na invalidný dôchodok, ale len na mzdu. Z toho, čo mu zostane, dokáže pokryť svoje životné náklady. Urobil však naozaj veľký pokrok, veď donedávna ani nevedel, koľko stojí jeden rožok.“
Príbeh Martina Daita dokazuje známy fakt, že tí, ktorí sú na základnej škole medzi štvorkármi, sa v praktickom živote často uplatnia lepšie a sú spokojnejší ako jednotkári. Zo štvorkárov sú napokon úspešní podnikatelia, zamestnanci ministerstiev alebo skvelí motivátori.
Ak sa chcete s Martinom spojiť, napíšte mu na martin.dait@smesirovni.sk.
