Poznáte vozičkára, ktorý na okamih, keď sa mu úplne zmenil život, spomína ako na drobnú, takmer nepodstatnú mrzutosť? My áno. Volá sa Rastislav Soviš a vozík je súčasťou jeho života už 33 rokov. Národný projekt SME SI ROVNÍ doň patrí podstatne kratšie, „iba“ od roku 2020.
Bol siedmak, keď sa spolu s triedou spolužiakov nesmierne tešil na prvý lyžiarsky výcvik v živote. Podobne ako väčšina z nich nemal dovtedy s lyžovaním žiadne skúsenosti, napokon, presne na to výcvik bol – aby ich chalani v začínajúcej puberte nadobudli. „Hneď pri prvej jazde ma však zblokovala skupina lyžiarov a ja som ešte ani nevedel, ako mám zabrzdiť. Mohol som to nasmerovať do lesa, ale v ňom bolo priveľa stromov,“ žartuje Rasťo. „Myslel som si, že možno bude bezpečnejšie, keď sa hodím na zem. Mal som už dosť veľkú rýchlosť, spravil som salto a dopadol som na sneh. Akurát, že pod vrstvou snehu sa nachádzal kameň.“
Trinásťročného chalana musel z lyžiarskeho svahu odviezť vrtuľník, po úraze sa už nedokázal postaviť. Až po troch týždňoch však lekári prišli na to, že nemá poškodenú miechu, ale „iba“ krváca do oblasti miechy a to ju zatláča. Ani rýchla operácia však už nepomohla. Rasťo zostal celé mesiace nehybný, ležiaci a v opatere iných, potom sa učil žiť s vozíčkom. „Bol som teda lyžiarom asi dve hodiny,“ nestráca zmysel pre humor a aj na pubertu v nemocniciach a na liečeniach spomína ako na vítané dobrodružstvo. „Veď som predsa nemusel chodiť do školy. Rodičia mi priniesli rádio, to som si povesil nad posteľ a mohol ho počúvať celý deň. Písal sa rok 1990, keď práve začínali vysielať prvé súkromné rádiá. Bolo to skvelé.“ Ďalším dobrodružstvom bolo pre Rasťa dlhodobé liečenie v Čechách, a keď sa pustil do rátania dní, ktoré po úraze strávil mimo domova, vyšlo mu, že to bolo tri a pol roka! Po Čechách prišla na rad rehabilitácia v Kováčovej a ako vozičkár, s ktorým si začiatkom deväťdesiatych rokov nevedeli poradiť v štandardnej škole (rozumej – v škole plnej architektonických bariér), doštudoval gymnázium na Mokrohájskej v Bratislave. „Som internátny typ, vyhovovalo mi to. Nikdy som svoju situáciu nevyhodnocoval ako zúfalú, necítil som žiadnu traumu, nezamýšľal som sa nad tým, že môj život bude iný a vôbec nie ľahký. Možno v tom skutočne zohrával rolu môj nízky vek, ale dodnes platí, že byť iný mi neprekáža. Práve naopak. Beriem to ako svoju výhodu.“
Vozičkár (aj) na voľnej nohe
S rovnakou ľahkosťou, s akou Rasťo Soviš zvládol v tínedžerskom veku ťažký úraz, sa prehupol do dospeláckeho života na vozíku. Už krátko po maturite získal dobrú prácu v banke, dokonca to bola ponuka od úradu práce, ktorý na daný post hľadal priamo vozičkára. „Učil som sa za chodu, napokon, stále sme boli v divokých rokoch deväťdesiatych a ja som mal možnosť rýchlo sa vypracovať na referenta s bohatým portfóliom. To, čo sa môjmu zamestnávateľovi nikdy nepodarilo vyriešiť, boli štyri schody do banky. Každý deň ma po nich musela vytiahnuť strážna služba a popoludní mi pomôcť po schodoch dole. Musím však povedať aj to, že nikdy nebol nikto prekvapený či nebodaj šokovaný, že som na vozíčku. Vtedy môj šatník na rozdiel od súčasnosti tvorili viac obleky, košele a desiatky kravát.“
Ďalšie roky strávil akčný Rasťo na voľnej nohe, aj keď toto prirovnanie prácu vozičkára veľmi nevystihuje. 😊 Prevádzkoval internetovú kaviareň aj virtuálne siete, programoval a skladal pre svojich klientov internetové stránky a eshopy, založil a prevádzkoval neziskovú organizáciu Plegia. Bol členom poradného tímu pre začleňovanie znevýhodnených osôb do pracovného života, s magisterským titulom vyštudoval sociálnu prácu. Postavil svoj prvý dom, splodil syna a založil cestovnú agentúru so zameraním na vozičkársku klientelu. Cestovania sa totiž nikdy nevzdal, práve naopak. Jeho dobrodružná povaha sa mu práve pri výpravách do nových terénov nesmierne hodí. So spoločníkom osobne prejazdili množstvo stredomorských turistických rezortov, aby sa na vlastné oči presvedčili, či sú prístupné vozičkárom a aké služby v nich môžu využívať. „Aj tento nápad sa zrodil z vlastných skúseností, keď som cestovnej agentúre vopred a dôsledne nahlasoval, že som na vozíčku a oni mi napriek tomu vybrali apartmán, do ktorého viedli tri schodíky,“ krúti hlavou ešte aj dnes.
Suchým kolesom aj cez rieku
Pri troche šťastia môžete Rasťa Soviša stretnúť hocikde. Jeho ďalšou láskou sa totiž stal handbike, na ktorom precestoval kusisko Slovenska a absolvoval aj známu púť do Santiaga de Compostela v Španielsku. Bez problémov dokáže z vozíka postaviť stan na mieste, kde ho zastihne tma, alebo v najbližšej krčme požiadať o prespanie. „Vždy som našiel ochotného človeka, ktorý ma prichýlil, pohostil alebo nasmeroval. Škoda, že taký nebol široko ďaleko, keď ma chytila búrka na hrádzi pri Dunaji. Nado mnou duneli hromy a navôkol udierali blesky a ja na otvorenej ploche uháňam ako o život na železnom handbiku. Vtedy mi naozaj nebolo všetko jedno. Kompletne premočený a riadne vystrašený som napokon dorazil k múzeu Danubiana, kam ma ochotne pustili, aby som prečkal to najhoršie.“ Od ďalších výletov ho to však neodradilo, ba dokonca si aj s vtedajšou priateľkou naplánovali cestu do Santiaga de Compostela. „Bolo to v roku 2009, ešte neexistovali google mapy, na internete nebolo dostupných toľko informácií ako dnes, o tom, čo tam čaká vozičkárov, som nenašiel nič. Aj tak sme sa rozhodli, že ideme. Ak narazíme na prekážku, ktorá sa nebude dať prekonať, tam skončíme.“
Na púť, ktorá má až 780 kilometrov (ale môžete prejsť aj ľubovoľne krátku časť z nej), chodievajú ľudia z dôvodov duchovných, náboženských či výsostne turistických. Cesta však vedie naozaj cez hory, cez doly a cez vodné toky, a tak Rasťo zažil aj to, ako ho ochotní pútnici vytlačili na kopec, ako z cesty pred ním odstraňovali veľké kamene, aby ťažké úseky prekonal, ako ho sediac na vozíku dve pútničky (!!) naozaj bezpečne preniesli cez rieku. „Pre nás pre všetkých to bol mimoriadne adrenalínový zážitok. Toľko ochoty a podpory som hádam nikde inde nezažil. Hocikedy nás hocikto zastavil a pýtal sa, či niečo nepotrebujem a či je všetko v poriadku.“ Asi vás už ani neprekvapí, že ku svojim voľnočasovým aktivitám si Rasťo Soviš pribral aj športovú – venuje sa tenisu na vozíku.
Keď prišla ponuka, aby sa stal súčasťou projektu SME SI ROVNÍ, potešil sa, že zas pribudne do jeho života niečo nové.
Byť motivátorom je (niekedy) úžasné
Paradoxne práve práca v národnom projekte, ktorého cieľom je pomáhať ľuďom s najrôznejšími zdravotnými znevýhodneniami systémom peer-to-peer (bez sprostredkovateľa, ako rovný s rovným), priviedla Rasťa po rokoch znovu do intenzívnejšieho kontaktu s inými vozičkármi. Jeho najväčšou devízou, ktorú priniesol do projektu, boli práve jeho tridsaťročné vozičkárske skúsenosti. „Zbieral som ich od deväťdesiatych rokov, keď sa v našej krajine začalo prvýkrát vôbec hovoriť o bezbariérovosti, tvorili sa zákony týkajúce sa zdravotne postihnutých a do praxe prichádzali prvé kompenzačné príspevky,“ spomína. Rasťo mal navyše vyštudovanú sociálnu prácu a roky skúseností s komunikáciou s klientmi, niet divu, že s touto výbavou dostal ponuku riadiť Centrum včasnej pomoci v Piešťanoch. Ani v ňom však začiatky neboli vôbec jednoduché. Činnosť motivátorov oficiálne odštartovala 1. marca 2020 a iba pár dní na to sa začala pandémia covidu so všetkými dovtedy nepredstaviteľnými obmedzeniami. „Projekt predstavoval nádej, že klienti po úraze nebudú čeliť novej ťažkej situácii úplne sami. Namiesto osobnej práce s nimi, sme však boli nútení prakticky hneď kreovať metodiku, ako s nimi pracovať v online priestore. Nielen pre motivátorov, no predovšetkým pre to množstvo ľudí s najrôznejšími zdravotnými problémami zo všetkých kútov Slovenska to boli náročné začiatky,“ hovorí Soviš. „Ešte náročnejšie bolo oslovovať nových klientov. Spočiatku sme sa obracali na tých, ktorých sme poznali, len postupne, väčšinou už na základe dobrých referencií, sa na projekt SME SI ROVNÍ obracali noví záujemcovia. Niekedy sa to udialo aj úplnou náhodou. Raz sa na mňa obrátil starší paraplegik, ktorý potreboval poradiť v oblasti životosprávy a optimalizovať dôsledky úrazu. Počúvali nás pritom pacienti, ktorí s ním boli na izbe, a keďpochopili, aká je moja úloha, chcel sa so mnou poradiť každý jeden z nich. A tak som získal hneď troch nových klientov.“
Cieľom môže byť aj zlepšenie partnerského života
Poslaním národného projektu SME SI ROVNÍ nie je iba jednorazovo pomôcť viac ako tisícke osôb so zdravotným postihnutím pri komunikácii s úradmi, vybavovaní kompenzačných pomôcok, invalidného dôchodku, debariérizácii bytu či domu, pri hľadaní vhodných voľnočasových aktivít alebo zamestnania. Naši motivátori by svojim klientom radi odovzdali aj „manuál“ na samostatný život, dodali im dávku sebavedomia a energie na to, aby po uzavretí spolupráce dokázali za svoje práva bojovať aj sami. Nie je to vôbec ľahká úloha a s tým vedomím šiel do projektu aj Rasťo Soviš.
„Nikdy som sa nehral na hotového profi motivátora, aj keď vlastných skúseností s riešeniami dôsledkov úrazu som mal dosť,“ zasmeje sa. „Keď sa projekt SME SI ROVNÍ ešte len rozbiehal, poctivo som každému novému klientovi vravel, že aj ja sa od neho veľa učím. Áno, mám na vozíčku odžité už tri desaťročia a svoje skúsenosti viem posunúť ďalej. Ale každý nový človek, čo mi vstúpi cez projekt do života, ma obohacuje. Poďte sa tohto mimoriadneho projektu zúčastniť, budete pioniermi, prvými na Slovensku a dávate aj mne šancu naučiť sa niečo nové.“
Za tri uplynulé roky fungovania projektu zmenili motivátori k lepšiemu životy mnohých ľudí. Aj Rasťo pomáhal s optimalizáciou invalidných dôchodkov, zlepšením „vozového parku“ vozičkárov a dovybavením kompenzačnými pomôckami, najväčšiu radosť mu však prináša pomoc vo veciach, o ktorých sa aj medzi vozičkármi často hovorí len veľmi diskrétne. „Ak by som to mal definovať stručne, ide o močenie, stolicu a sex. Alebo, aby som bol presný podľa miery dôležitosti, poradie by bolo opačné. Muži, ktorí sa ocitnú po úraze na vozíku, sa ma v prvom rade pýtajú na partnerský život a obnovenie sexuálnych funkcií. Bývajú to náročné rozhovory, pri ktorých im vysvetľujem, že ich čaká dlhý proces a istý stupeň zlepšovania, ktorý z veľkej miery závisí od typu ich úrazu, teda od toho, na ktorom mieste bola poškodená miecha. Prakticky všetkých trápia problémy s vylučovaním. Súvisí to so zmenou pohyblivosti, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje peristaltiku čriev, aj so stratou citlivosti na signály močového mechúra. Výsledkom bývajú chronické zápaly močových ciest, kvantá skonzumovaných antibiotík a výsledok žiaden. Urológovia inú ako antibiotickú cestu nepreferujú, skôr samotní vozičkári laborovaním na sebe prichádzajú na riešenia, ako dosiahnuť čiastočné obnovenie týchto funkcií. Od svojich trinástich rokov som mal naozaj dosť času vyskúšať všetko možné a prišiel som na zlepšováky, ktoré rád posúvam ďalej.“
Aj zlepšenie partnerského života môže byť legitímnym cieľom klienta, ktorý sa do projektu SME SI ROVNÍ zapojí. Rasťovi Sovišovi sa darí práve v tejto oblasti. „Mám klienta s kvadruplégiou, má teda postihnutie všetkých štyroch končatín a už dva roky je na vozíčku. Pred pár dňami mi poslal fotku z ultazvuku, s priateľkou čakajú dieťa. Skoro som odpadol! Určite hrá rolu aj to, že je po úraze relatívne krátko, ale viem, že ciele v oblasti optimalizácii sexuálneho a partnerského života mu pomohli dosiahnuť to, po čom túžil,“ teší sa Rasťo. „Ďalší vozičkár čaká dokonca dvojičky. A dokonca s priateľkou, s ktorou sa zoznámil počas toho, ako bol súčasťou neformálnej skupinovej aktivity v projektu SME SI ROVNÍ. Iným radím, ako upraviť stravu tak, aby bolo zabezpečené optimálne vylučovanie a tiež aby sa vozičkár vyhol priberaniu. Jeho riziko je pri sedavom spôsobe života veľmi vysoké. Dôležitú rolu zohráva dostatočný príjem tekutín v kombinácii s odporučenými doplnkami stravy. Ďalšou hrozbou pre vozičkárov sú dekubity a aj tu existujú techniky, čo robiť, aby sa ich pravdepodobnosť znížila na maximálnu možnú mieru. Najdôležitejší je primeraný pohyb a zmeny polohy. Tých lenivejších musím občas aj postrašiť zlými skúsenosťami iných. Tých, ktorí sa vyhovárali, že im sa hýbať nechce, a potom si výdatne – aj tri mesiace – poležali v pieskovej posteli s pomaly sa hojacim dekubitom.“
Ak sa chcete spojiť priamo s motivátorom Rastislavom Sovišom, napíšte mu na rastislav.sovis@smesirovni.sk.
