Jej rodné číslo sa začína dvoma nulami, čo jej zaručilo post našej najmladšej motivátorky. A disponuje aj ďalšími zaujímavým NAJ. Najprv bola klientkou, a až potom sa stala členkou tímu motivátorov. Za viac ako tri roky fungovania národného projektu SME SI ROVNÍ sa v ňom asi vyskytli všetky možné scenáre a toto je jeden z tých najvýnimočnejších.
„Som motivátorkou skutočne iba pár mesiacov, ale považujem za obrovskú výhodu, že predtým som bola klientkou, a tak projekt poznám z oboch uhlov. Viem sa stotožniť s pozíciou klienta a viem tiež, čo má v pracovnej náplni motivátor,“ hovorí Patrícia Ferienčiková, rodáčka z Banskej Bystrice žijúca vo Zvolene, ktorá je súčasťou motivátorského tímu v Centre včasnej pomoci v Kováčovej. „Aj preto cítim potrebu zdôrazniť, že projekt SME SI ROVNÍ má obrovský význam. Myšlienky a hodnoty, ktoré prináša do životov ľudí so zdravotným znevýhodnením, sú unikátne. Platí to pre tých, ktorí majú zdravotný hendikep od narodenia, no ešte viac pre ľudí ako ja, ktorí viedli aktívny život, a zrazu sa na vozíku ocitli po úraze alebo nehode.“ Veľa našich motivátorov disponuje nadštandardnou mierou optimizmu a pozitívneho pohľadu na svet, no ak by sme zostavovali ich rebríček, najväčšiu mieru trvalo dobrej nálady má rozhodne Paťka. 😊
Pozor na „banálne“ úrazy
Rozbehaná, neposedná a stále aktívna: takáto charakteristika sedí na veľa mladých dievčat a Paťka nebola výnimkou. Rada vyhľadávala dokonca výsostne adrenalínové zážitky, a tak niet divu, že jedného pekného zimného dňa sa aj s bývalýmpriateľom rozhodli, že si idú na zamrznutý rybník zahrať hokej! Áno, dobre čítate. Na rybníku neďaleko Kováčovej sa najprv rozkorčuľovali, a potom sa pustili do tohto mimoriadne kontaktného a rýchleho športu. Malo to vlastne iba jednu chybičku krásy – Paťka mala dámske korčule, nevhodné na hokej, a ešte aj náhoda chcela, že práve pri hre sa na jednej z nich zlomil podpätok. „Bývalý priateľ sa ma pri páde snažil zachytiť, no napokon sme spadli obaja. A ešte tak nešikovne, že mi pri tom hrotom svojej korčule sekol do chrbtice. Zabolelo to, ale nepripisovala som tomu väčší význam. Pád mi vyrazil dych a na chrbte sa mi spravila obrovská modrina, nepôjdem však predsa s každou maličkosťou k lekárovi,“ spomína si na kritickú udalosť. „Po mesiaci sa ale začali objavovať prvé príznaky, že nie je všetko v poriadku, napríklad únik moču, a potom to už išlo rýchlo. Každý mesiac sa jej zhoršoval zdravotný stav, až jedného dňa vôbec nedokázala vôbec chodiť.
Postupne nasledovali tri (!!) operácie chrbtice, no nie práve vydarené. Po poslednej sa dokonca na štyri mesiace ocitla na posteli a bola úplne odkázaná na pomoc iných. „Už však robím pokroky a teraz som na vozíku. Som nastavená tak, že jedného dňa sa postavím a budem chodiť. Jedného dňa chcem totiž byť mamou a behať za deťmi, aspoň s chodúľkou,“ usmieva sa. „Zlepšovanie ide pomaly, ale keďže som nemala úplne prerušenú miechu, šanca, že to môže mať pozitívny trend, stále je. Pomáha mi moja povaha a moje nastavenie. Som tým typom človeka, ktorý aj v zlom vždy dokáže nájsť čosi pozitívne. Ak by sa mi úraz nestal, nespoznala by som projekt SME SI ROVNÍ a úžasných ľudí, ktorí ho tvoria. A nespoznala by som ani svojho nového priateľa, ktorého veľmi ľúbim. A dokonca aj on mňa.“ 😊
Nové možnosti v projekte SME SI ROVNÍ
Už po prvej operácii hľadala Paťka spôsoby, ako sa (aj keď v obmedzených možnostiach) vrátiť k aktívnemu pohybu. Tak sa spoznala s Mariánom Kuřejom, známym paralympijským atlétom a aj motivátorom. Podobne ako Maja aj ju zaujímali najmä vrhy a hody, no po ďalších operačných zákrokoch sa ich musela vzdať. Nemohla sa už venovať disciplínam, ktoré vyžadujú rotáciu chrbtice. „Rodičia ma celý život viedli k športovaniu, a tak som nemala v úmysle rezignovať, ale hľadala som disciplíny, aké mi zdravotný stav dovoľoval. Objavila som najprv stolný tenis a potom curling na vozíku. Obe ma veľmi bavia a už som sa rozhodla, že curling budem naplno trénovať so slovenskými paralympijskými reprezentantmi. Aj keď to znamená dochádzať zo Zvolena až do Bratislavy.“
Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej je miestom, kde sa jeho klienti celkom ľahko zoznámia s našimi motivátormi. Práve v ňom sa totiž nachádza jedno z centier včasnej pomoci projektu SME SI ROVNÍ a šéfuje mu Miroslav Jambor. Vďaka nemu sa Paťka dostala k stolnému tenisu a krátko na to spoznala fungovanie celého projektu. „Majo Kuřeja prehodil len tak medzi rečou, že podľa toho, ako som nastavená a že sa mi ústa nezatvoria, by som pokojne mohla sama byť motivátorkou,“ hovorí. „Vraj aj jeho som v pár veciach inšpirovala. Bolo to však v období, keď ma prijali na vysokú školu, ale hlavne sa mi zhoršil zdravotný stav. Namiesto na pohovor na post motivátorky som tak šla na ďalšiu operáciu. Po nej sme dospeli k záveru, že možno ešte lepším riešením bude, ak sa najprv stanem klientkou projektu SME SI ROVNÍ.“
Aj tento nápad sa Paťke páčil. Napokon, je otvorená akýmkoľvek novým informáciám a rada sa neustále vzdeláva. V tom čase už mala vybavený invalidný dôchodok, no o množstve iných sociálnych dávok, o kompenzačných pomôckach či právnych postupoch a radách sa prvýkrát dozvedela na skupinových aktivitách. Niektoré absolvovala aj opakovane. Veľmi jej to pomohlo a dovzdelávala sa v témach, ktoré sa jej skvelo zišli, keď sa sama stala motivátorkou.
Je to skvelý pocit niekomu zmeniť život
Keď tá ponuka naozaj prišla, nemohla povedať nie. A prečo by to aj robila? Celý dovtedajší život ju sprevádzala túžba pomáhať iným. „Snívala som o tom, už keď som bola dieťa, túžila som po tom, aj keď som bola úplne zdravá. Ale nevedela som, ako na to, a tak som dospela k záveru, že cez ekonomiku. Ak budem vedieť robiť účtovníctvo, čo je náročná a nesmierne zodpovedná profesia, bude to presne ten druh pomoci, vďaka ktorej budú mať iní ľahší život,“ dnes sa nad svojimi úvahami z ranej mladosti už len pousmeje. „Veľmi skoro som zistila, že tadiaľto cesta nevedie. Paradoxne, až úraz mi ukázal, že pomáhať sa dá aj inak a dáva mi to väčší zmysel. Prácu motivátorky ani neberiem ako zamestnanie, ale ako koníčka, ktorý ma baví a napĺňa.“
A hoci Paťka rozšírila motivátorský tím projektu SME SI ROVNÍ iba pred niekoľkými mesiacmi, dokázala pomôcť mnohým klientom. Takým, ktorí bezprostredne po úraze vôbec nevedeli, kde začať, na koho sa obrátiť a na čo všetko majú nárok. No aj „služobne starších“ vozičkárov alebo ľudí s iným zdravotným znevýhodnením, ktorí napríklad nemajú oporu v niekom blízkom a na ťažkú situáciu sú sami.
„Jedno aj druhé sa však dá zvládnuť,“ hovorí ako vždy plná optimizmu a odhodlania. „Mne sa v praxi overilo, že čo vyžaruješ, tak to priťahuješ. Samozrejme, že príbehy mojich klientov nie sú ľahké, no je na mne, aby som ich skúsila zmeniť. Pomohla som im v rôznych oblastiach a aj na základe vlastných skúseností ich opätovne vrátila medzi ľudí a do spoločnosti. Vybavovali sme spolu kompenzačné zdravotné pomôcky, rôzne príspevky, hľadali uplatnenie na trhu práce, pátrali po vhodných športových aktivitách. U jednej klientky sa nám dokonca podarilo získať grant zo zdravotnej poisťovne a ona si zaň mohla zaobstarať motomed, ktorý jej veľmi pomôže.“
Aj Paťka Ferienčiková potvrdzuje, že veľké množstvo klientov oceňuje, že sa o nich a ich problémy vôbec niekto zaujíma. Ak nemajú šťastie na podporu rodiny a blízkych, zhoršuje sa ich prežívanie, sebaúcta či psychický stav. „Okamžite som videla, ako narástol optimizmus mojej klientky, keď ju zavolali na pohovor. A ak zamestnanie získa, bude to určite ešte lepšie. Aj mňa takéto úspechy nabíjajú. Nedávno sa mi to isté stalo so starším klientom, ktorého zrazil opitý vodič a on skončil na vozíku. Bol skeptický, keď som mu ako vhodný šport navrhla bocciu, no vyskúšal ju a dnes na ňu nedá dopustiť. Tento rok obhájil prvé miesto na Športových hrách v Kováčovej, a napriek tomu, že sme náš pracovný vzťah už uzavreli, budeme spolu trénovať ďalej. U neho v garáži. Hocikedy ho s veľkou radosťou navštívim a pomôžem mu. Navyše má šťastie na krásnu a milujúcu rodinu.“
Spolu v dobrom aj v zlom
To isté šťastie má aj Paťka. Rodičia jej pomáhajú a celý život sú pre ňu oporou. „Vždy im budem nesmierne vďačná za to, že stoja pri mne. Keď je dobre a aj keď dobre nie je. A viete, čo sa mi na nich najviac páči? Viedli ma k tomu, aby som sa neustále učila, hodili ma do vody, aby som sa naučila plávať, no stále boli tým záchranným kolesom, ak by som ho potrebovala. Zistila som, že život na vozíku sa nekončí a že plnohodnotne sa dá fungovať aj s ním. Akurát s niekoľkými obmedzeniami. Vozičkár nie je iný ako ostatní ľudia, len sa inak pohybuje. Aj ja vozík vnímam ako svoje druhé nohy, pretože zatiaľ nedokážem sama spraviť ani krok, a zároveň ho beriem ako módny doplnok.“
Stále bývajú spolu, pričom Paťka je samostatná bytová jednotka, ako hovorí. V nej postupne spravili sériu úprav podľa toho, ako sa vyvíjal jej zdravotný stav. Aj vďaka informáciám z projektu SME SI ROVNÍ vedela, ako postupovať, keď potrebovala prerobiť kúpeľňu na bezbariérovú, nainštalovať stoličkový výťah alebo upraviť auto na ručné ovládanie. Navyše sa môže kedykoľvek spoľahnúť na priateľa Mira. „Je zamestnaný v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej a ja som po tretej operácii ležala práve na jeho oddelení. Áno, aj to sa stáva,“ smeje sa. „Ani náhodou som nepočítala s takýmto scenárom. Veď som v tom čase dokázala hýbať iba hlavou. Dnes sme tím, pre ktorý nič nie je prekážkou. Miro presne vie, ako mi pomôcť pri preprave, obliekaní či hygiene. A aj keď ho moji rodičia varovali, že so mnou sa nikdy nudiť nebude, zo vzťahu nevycúval.“
Motivátorku Patríciu Ferienčikovú môžete kedykoľvek kontaktovať na maile patricia.feriencikova@smesirovni.sk.
