Dlhoročná paralympijská športovkyňa si už dávno zvykla, že sa jej ľudia pri stretnutí nepýtajú, ako sa má, ale kedy prestane športovať. Začínala s tlakom na lavičke, potom prešla na cyklistiku na handbiku a dnes k svojim kľúčovým aktivitám ráta predovšetkým prácu motivátorky v projekte SME SI ROVNÍ.
Na paralympiádach, majstrovstvách sveta a ďalších športových podujatiach je legendou. Dávno sa nepozastavuje nad tým, že ju akosi pravidelne „náhodným výberom“ odošlú na dopingovú kontrolu. „Nech je to ako chce, mladšie dievčatá na ňu nechodievajú tak často ako ja. Spomedzi cyklistiek som najstaršia a stále podávam veľmi dobré výkony. Niekomu je to zrejme podozrivé,“ usmieva sa Anka Oroszová.
Z Mirole do Bratislavy
Už ako dieťa vraj bola odvážna a zhovorčivá a vôbec si nevie spomenúť, či sa vôbec niekedy niečoho alebo niekoho bála. „Aj cudzím ľuďom som sa hocikedy prihovorila a v škole sa mi jazyk nezastavil. Veď tak je to dodnes. A hoci som vyrástla v malej dedinke Miroľa neďaleko Svidníka, vždy ma to ťahalo do veľkého sveta. Najprv do Prešova, kde som sa hlásila na strednú krajčírsku školu, no keďže ma nezobrali, skúsila som šťastie priamo v Bratislave. A podarilo sa. Urobila som skúšky na strednú knihovnícku školu s maturitou a v pätnástich rokoch som sa ocitla ďaleko od domova, odkázaná len na seba a svoje schopnosti,“ hovorí Anka. V takej situácii sa však cítila ako ryba vo vode, rýchlo sa v hlavnom meste udomácnila a našla nových kamarátov. „Domov som cestovala každé tri mesiace. Nielen preto, že to bolo cez celú republiku. Nemala som dosť peňazí, aby som si lístok na vlak mohla kupovať častejšie. A to som si cez víkendy strávené v Bratislave ešte privyrábala napríklad predávaním lístkov na hokej. Cez prázdniny som pre zmenu brigádovala doma, aby som si čo-to zarobila na život v hlavnom meste.“
Všetko fungovalo ako hodinky, keď šestnásťročná Anka prijala ďalšiu brigádnickú prácu na družstve v Staškovciach. V jeden daždivý deň sa auto s osemčlennou posádkou po šmyku prevrátilo, jeden človek zomrel na mieste a ďalší utrpeli vážne zranenia. Vrátane Anky, ktorá napokon zostala na vozíčku. „Ani ja som to nemusela prežiť. Zachránila ma kamarátka, keď ma duchaprítomne vytiahla spod auta. Bola som v bezvedomí, v ústach som mala hlinu a takmer som sa zadusila.“ Prvý polrok po úraze strávila v rehabilitačnom ústave Hrabyně neďaleko Ostravy, Národný rehabilitačný ústav v Kováčovej v tej dobe ešte neexistoval.
Nevedela som, čo znamená paraplégia
„Možno sa to niekomu bude zdať neuveriteľné, ale až takú ťažkú hlavu som si z toho vtedy nerobila,“ prekvapuje Anka Oroszová. „Vždy som bola veľká bojovníčka, no svoju rolu zohral aj vek. Keď sa podobný úraz stane mladému človeku, spracuje novú situáciu rýchlejšie a asi aj menej emotívnejšie, ako keď je už dospelý. Sama som až prekvapivo rýchlo akceptovala skutočnosť takú, aká bola, s tým, že svet sa predsa nezrúti a život pôjde ďalej. Aj keď na vozíku. Musím však zdôrazniť aj to, že ani mne a ani mojim rodičom v tom čase nikto nevysvetlil, čo slovo paraplégia v skutočnosti znamená a že na vlastné nohy sa už zrejme nikdy nepostavím. Len čo som sa mohla pustiť do rehabilitácií, drela som s obrovským nasadením. Začínala som skoro ráno a do izby sa vrátila až podvečer, často s kolenami odretými do krvi. Chcela som čo najskôr chodiť, a tak som do úmoru cvičila v dlahách či v bradlovom chodníku, posilňovala, liezla po štyroch…. Až keď som stretla iných vozičkárov, čo sa s riadnou dávkou čierneho humoru bavili o tom, že sú už „odbojári“, keďže sú na vozíku desať či pomaly dvadsaťpäť rokov, pochopila som, že vozík bude zrejme navždy súčasťou môjho života.“
Krátko po úraze sa Anka dokonca rozišla s priateľom a bolo to jej rozhodnutie. „Boli sme ešte veľmi mladí. Možno aj preto som dospela k záveru, že ak by som si mala niekoho nájsť, tak by mal byť rovnako ako ja na vozíku. Dnes viem, že je to hlúposť, napokon, potvrdilo sa mi to už o pár rokov, keď som stretla zdravého muža a vzala si ho.“
Chcem všetko vyskúšať
Ak porovnáme situáciu vozičkárov v dobe, keď mala Anka šestnásť, a dnes, jednoznačne došlo k obrovskej zmene k lepšiemu. Ona napríklad musela prerušiť štúdium, presnejšie povedané, zo školy ju vylúčili, pretože priestory neboli bezbariérové, a tak sa do triedy nemala ako dostať. „Márne moje spolužiačky zodpovedných presviedčali, že mi učivo budú nosiť a pomáhať mi. Nikto sa s nimi nebavil a so mnou sa nikto nebabral. Vlastne sa o môj osud ani nikto nezaujímal. Postoj úradov sa dá pokojne zhrnúť do vety – staraj sa sama o seba. Dali mi pár sto korún ako dôchodok a bolo vybavené. Vtedy dokonca platilo, že kto poberá invalidný dôchodok, nesmie už pracovať a vonkoncom nie zarábať.“
Prvý vozík, ktorý Anka Oroszová dostala od poisťovne, bola podľa jej vlastných slov rároha. Kamaráti jej ho však šikovne prerobili a urobili z neho dizajnový šporťák, ktorý jej každý závidel. „S ním som sa vydala aj na športové hry v Hrabyni. Konkurencia bola medzinárodná, prišli aj vozičkári z vtedajšieho Východného Nemecka, ktorým sa nesmierne páčilo, ako obratne viem vozík používať. Aj ja som sa im páčila, dokonca tak veľmi, že mi darovali úplne nový vozík východonemeckej výroby. Tie, mimochodom, patrili v tej dobe medzi najlepšie. Ani si neviete predstaviť, aká som bola šťastná. Hádam prvýkrát v živote som od šťastia plakala. Niekto je dojatý, keď vyhrá milión, pre mňa mal rovnakú hodnotu moderný invalidný vozík. Do smrti na to nezabudnem a navždy budem cítiť vďaku. A ešte som na tom vozíku aj veľmi dobre vyzerala,“ usmieva sa Anka.
Šport na vozíčku ju veľmi bavil a pomohol jej prekonať ťažké časy. Hoci si takmer na žiadne nespomína. 😊 „Naozaj som nikdy ani len neuvažovala nad tým, že by som si mala siahnuť na život, lebo už za nič nestojí. Predovšetkým to nie je pravda. Mám rada život, a či na vozíčku alebo bez neho až toľko nezaváži. Možno aj preto, že milujem pohyb a šport, viem, že treba prijať výhru aj prehru.“ V čase, keď sa naplno venovala športovej príprave (najprv v tlaku na lavičke, potom v handbiku), trénovala dokonca dvojfázovo. Okrem toho chodievala do práce a mala muža a malú dcérku. Všetko stíhala. Dodnes je jej veselo, keď sa zas a znova stretne s laickou predstavou, že človek s hendikepom zrejme len leží na posteli a sem tam na vozíčku vyjde na priedomie. „Časy sa, našťastie, menia. Ešte aj moji rodičia si mysleli, že po úraze zostanem ako postihnuté dieťa sedieť doma a cez okno budem počítať autobusy, čo prejdú cez našu dedinu.“
Húževnatá motivátorka, húževnatí klienti
Do národného projektu SME SI ROVNÍ vstupovala Anka Oroszová v role motivátorky s rovnakou energiou ako do všetkého, do čoho sa pustí. Musí si teda predovšetkým strážiť, aby svojím nasadením menej smelých klientov náhodou nevystrašila. 😊 „Naučila som sa naladiť aj na tých zakríknutejších a plachých, nechcem nikoho odradiť svojím temperamentom,“ dodáva. „Mám však šťastie, že aj v rámci tohto projektu spolupracujem s ľuďmi rovnakého cítenia ako ja. Napríklad s dvoma mladými dievčatami na vozíku bývajúcimi neďaleko Rožňavy. Stačilo im pár informácií odo mňa a už sa pustili do vybavovania auta na ručné riadenie, pýtajú sa, ako sa čo vybavuje. Z voľnočasových pohybových aktivít sa im najviac zapáčil tanec na vozíku. Zoznámili sa s Petrom Vidašičom a Helenou Kašickou, ktorí majú v tejto oblasti najväčšie skúsenosti, a dievčatá s nimi už spolupracujú. Veľmi ma teší, že im môžem odovzdať všetko, čo som sa sama naučila.
Z Michaloviec pochádza ďalší môj klient, mladý chlapec, ktorého stačilo len trochu nakopnúť a ide ako píla. Baví ho aj šport. Rovno mi povedal, že kuželky alebo boccia ho nelákajú, že sa chce venovať niečomu adrenalínovému. Iba nedávno vyskúšal handbike, a tak sa rozbehol, že už sa zúčastnil na európskej súťaži. Všetkých musím veľmi pochváliť za húževnatosť. A nesmierne ma potešilo, keď pre zmenu mňa pochválili ich rodičia a verejne mi poďakovali za to, že som ich dotiahla k tomu, čo robia teraz. Akokoľvek sú svojim deťom nápomocní, bez pomoci motivátora s množstvom praktických skúseností by to zrejme nedokázali.“
Tých pozbierala Anka Oroszová obrovské množstvo a vďaka národnému projektu SME SI ROVNÍ ich odovzdáva ďalej. „Chcem pomôcť ďalším ľuďom s hendikepom, aby nemuseli prežívať všetko tak isto, ako my starší. Ak je to len trochu možné, nech sa učia od motivátorov, nie na vlastných chybách. Ja som sa sama naučila lyžovať na monoski, aj cvičiť v posilňovni, spravila som si trénerský kurz pre fitnes a kulturistiku a to všetko na vozíku. Aj mne sa potvrdilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Ak by sa mi nestal úraz, určite by som ako športovkyňa nepochodila celý svet a nespoznala toľko nových ľudí. Ale tak to chodí a tak treba aj život brať. Myslieť na to, ako sa problém dá vyriešiť a nie, ako to nejde.“
Za svoju vytrvalosť a odhodlanosť, a predovšetkým za sériu skvelých paralympijských športových výsledkov, získala Anka Oroszová v roku 2016 titul Slovenka roka v kategórii Šport. Sme hrdí, že je súčasťou tímu motivátorov v projekte SME SI ROVNÍ.
Ak sa s ňou chcete spojiť a využiť jej skúsenosti a know-how, pokojne jej napíšte na anna.oroszova@smesirovni.sk.
