Rady našich motivátoriek doplnila až v roku 2023 – rok potom, čo národný projekt SME SI ROVNÍ spoznala najprv ako jeho klientka. Áno, aj také príbehy sa môžu stať. Keď viete, že pomoc potrebujete, a potom prijmete rozhodnutie, že je pre vás zmysluplné pomoc ďalším prinášať. 

Jej skutočné krstné meno je Alžbeta, ale je radšej, ak ju oslovujete Betty. Niet divu. Veľa času trávila v zahraničí a medzinárodne zrozumiteľné meno Betty sa uchytilo. „Som z Nitry, kde som študovala predškolskú a elementárnu pedagogiku. Počas prázdnin som ako dobrovoľníčka chodievala pracovať ako aupair do Nemecka pri Bodamskom jazere, neskôr som našla zázemie na farme na švajčiarskej strane jazera. Bavilo ma všetko, robiť vo vinici aj kydať hnoj. Vyvážilo to krásne prostredie, ktoré mi učarovalo. Na Slovensku som študovala, na švajčiarsku farmu unikala vždy, keď to bolo len trochu možné. Dokonca som začala reálne uvažovať nad tým, že po skončení štúdia si práve na farme, kde som sa cítila tak dobre, založím škôlku,“ spomína Betty na krásne obdobie predchádzajúce ťažkému úrazu. „Spadla som z čerešne. A spadla som tak nešťastne, že dôsledkom toho pádu je kompletná paraplégia.“ 

Naučiť sa prijať pomoc 

Úraz sa stal práve počas jej pobytu vo Švajčiarsku, a tak všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky. Betty okamžite previezli helikoptérou do nemocnice, kde podstúpila operáciu, a po dvoch týždňoch ju presunuli do zariadenia porovnateľným s naším Národným rehabilitačným centrom v Kováčovej. Tam strávila ďalší polrok. „Oslavovala som v ňom aj svoju dvadsiatku. Podľa pôvodných plánov som v tom čase mala byť na stretnutí mládeže v Madride, na ktoré som sa veľmi tešila, no namiesto toho prišla za mnou rodina zo Slovenska a v parku pri rehabilitačnom centre sme si spravili malý piknik.“ Také idylické to však nebolo ani náhodou. Napokon, ako sa asi môže cítiť dvadsaťročné dievča, ktoré lekári pripravujú na to, že vozík už bude trvalou súčasťou jej života? 

„Ich rady a odporúčania som bojkotovala. Bola som vnútorne nastavená tak, že chodiť budem. Stačí predsa, ak tomu budem veriť a ja a veľa ďalších ľudí sa za mňa bude modliť. Dám to. Nevyužila som vtedy veľa príležitostí naučiť sa, ako s vozíkom fungovať, ako presadať do auta, ako sa pohybovať po kuchyni alebo v kúpeľni. Načo? Veď ja to predsa rozchodím.“ Betty odmietla dokonca aj pomoc psychologičky, hoci tá bola tiež vozičkárka. Prijať reálnu situáciu a zistiť, čo vlastne skutočne chce, jej tak trvalo oveľa dlhšie. „Musela som zistiť, že je to slepá ulica. Že sa môj stav nezlepší, keď ma budú vertikalizovať (umiestnenie ležiaceho, nechodiaceho pacienta do vertikálnej polohy pomocou špeciálneho zariadenia, tzv. vertikalizátora, pozn. autora) a ja budem čítať modlitebnú knižku namiesto toho, aby som cvičila alebo si aspoň zatancovala, keď už stojím,“ vie sa dnes na tú dobu už pozrieť s nadhľadom. „Naozaj som mala zlé nastavenie a nechcela som, aby mi niekto pomáhal. Dnes už viem, že by som sa vtedy necítila taká sama a nepochopená, ak by som prijala pomoc tých, ktorí už podobnú skúsenosť mali.“ 

Spoznať samu seba 

Betty Vörösová sa našťastie vrátila aj do školy, prestúpila z pedagogickej na filozofickú fakultu a vyštudovala prekladateľstvo anglického a nemeckého jazyka, čo je zručnosť, ktorá sa dá naozaj výborne využiť, aj ak je človek na vozíku. Venovala sa odbornému aj umeleckému prekladu, bavilo ju tlmočenie. Pri ňom však narazila na skutočné bariéry – často sa stalo, že ju neangažovali práve preto, že na miesto simultánneho tlmočenia sa s vozíkom nevedela dostať. Východisko sa však našlo, stačilo zmeniť perspektívu. Svoje jazykové zručnosti využila na to, aby  doučovala angličtinu, nemčinu, aj slovenčinu cudzincov. Snaha naučiť sa prijímať samu seba, poradiť si s komplexom menejcennosti, zmieriť sa s tým, že sú veci, ktoré neovplyvní, ale aj také, ktoré ovplyvniť dokáže, len ich treba vedieť rozlíšiť – to všetko sprevádzalo jej život v nasledujúcich rokoch a napokon ju priviedlo až do projektu SME SI ROVNÍ. „Spätne si môžem myslieť, že som sa mnohým nepríjemnostiam mohla vyhnúť, ale evidentne som tie skúsenosti potrebovala. Akurát stále celkom nerozumiem tomu, prečo som ich všetky musela zažiť tak intenzívne.“ 

Stále sa učiť nové veci 

Ďalším krokom Betty Vörösovej, teda na vozíku už skôr posunom vpred, bolo vzdelávanie sa v oblasti koučingu. „Bavilo ma to. Napokon, koučovanie v mojom chápaní je niečo, čo možno trochu nahrádza dobrých priateľov, takých, čo vedia aktívne počúvať a nedávajú nevyžiadané rady. Dávajú iba zvedavé otázky. Ako certifikovaný kouč k otázkam ponúkate aj rôzne nástroje, ktoré klientom pomôžu hľadať riešenia z rôznych uhlov pohľadu.“ S novými zručnosťami narazila na informácie o národnom projekte SME SI ROVNÍ a bola presvedčená, že na pozícii motivátorky by všetko, čo sa dovtedy naučila, dokonale zužitkovala. Také jednoduché to však nebolo. „V tom čase som chodievala na rehabilitácie do Maríny neďaleko Národného rehabilitačného centra v Kováčovej a postupne som sa zoznámila s aktívnymi športovcami a motivátormi. Práve v NRC tiež sídli jedno z centier včasnej pomoci projektu SME SI ROVNÍ. Jeho vedúci Mirko Jambor ma doň najprv začlenil ako klientku a vďaka tomu som sa mohla stať súčasťou množstva pohybových aktivít, pre ktoré je v Kováčovej vytvorený ideálny priestor. Využila som aj možnosť zúčastňovať sa skupinových aktivít a dopĺňať si vďaka nim vedomosti. Páčila sa mi filozofia projektu aj spôsob jeho realizácie, o to viac ma potešilo, keď mi koncom roku 2022 Mirko zavolal a poveda, že sa bude konať výberové konanie na ďalších motivátorov a motivátorky.“ V ňom Betty naozaj uspela, začala ako motivátorka v Centre včasnej pomoci v Kováčovej a aktuálne je miestom jej pôsobenia Centrum včasnej pomoci v Piešťanoch. Najprv na jej vlastné prekvapenie výrazne pomohla predovšetkým sebe. Obklopená skúsenými a služobne staršími vozičkármi a motivátormi pri curlingu zistila, že hoci je na vozíku už takmer trinásť (!!) rokov, nemá ho pre svoje potreby dobre nastavený. „Len sa na mňa pozreli a čudovali sa, ako môžem takto fungovať,“ usmieva sa. „Je však pravda, že som pri vozíku nad ničím nepremýšľala a brala taký, aký mi dali. Nestretávala som sa s inými vozičkármi a nemala informácie od niekoho skúseného. Teraz už rozumiem aj tomu, že som na vozíku mala zlú stabilitu a nie je teda náhoda, že som z neho vypadla tak nešťastne, že som si  zlomila nohu.“ Aj takéto osobné skúsenosti boli pre ňu dôležité, keď sa sama stala motivátorkou a vstúpila do života svojim klientom. 

Ide to aj s nástenkou vízií 

Za pár mesiacov v projekte SME SI ROVNÍ pomohla deviatim klientom a podľa jej slov sa jej srdcovkou stal ten posledný. „Romanka som spoznala, keď sa bezcieľne pohyboval po priestoroch Národného rehabilitačného centra, a postupne som zistila, že má dar v podobe podporujúcej rodiny a vlastnej silnej motivácie, ktorú bolo len potrebné znova nakopnúť. Napokon, býval kedysi gymnastom, no utrpel úraz a na dlhú dobu mal skôr vonkajšiu motiváciu, od jeho milujúcich rodičov. Spolu sme však znovuobjavili ten vnútornú silu a dosiahli ešte väčšie pokroky. Moja mama ho napríklad naučila cvičiť so spastickou rukou a zlepšenie sa ukázalo veľmi rýchlo. Romanko je už dávno po úraze, no niečo také mu nikdy nikto neponúkol a neukázal. Zistil, čo všetko napriek svojej diagnóze predsa len dokáže, začal intenzívne pravidelne cvičiť a dodnes mi referuje, koľko spravil brušákov alebo krokov. Zapáčila sa mu boccia a nadchol sa pre ňu, prešiel dokonca kvalifikáciou, takže je už registrovaným hráčom. Je krásne sledovať, ako toľko vecí nanovo objavuje a robia mu radosť.“ 

Rovnakú východiskovú situáciu mala Betty aj s Reném, s ktorým začala pracovať počas jeho pobytu v NRC Kováčová. Keď sa však vrátil do domáceho prostredia, kde žiadnu podporu nemal, stratil všetky nové dobré návyky, ktoré si začal budovať, a aby toho nebolo málo, ešte aj naletel údajnej asistentke, ktorá mu viac ublížila ako pomohla. Dokonca ho presvedčila, že nepotrebuje žiadnu motivátorku. Začatá spolupráca však nevyšla navnivoč – René po sklamaní z jeho novej priateľky pochopil, že nie je hanba opätovne žiadať o pomoc a ozvať sa opäť tým ľuďom, ktorí ho chcú na ceste k zlepšeniu zdravotného stavu sprevádzať len s tými najlepšími úmyslami. Betty je rada, že napokon zostali v priateľskom kontakte. 

A určite musíme spomenúť Mareka, ktorého okrem iných zdravotných problémov trápili aj ťažkosti s krátkodobou pamäťou. Aby nezabúdal, aký má program, vytvorili spolu motivátorkou Betty tzv. nástenku vízií. „Dávali sme na ňu jeho ciele, no aj fotografie, ktoré mu vizualizovali, čo je pre neho dôležité a prečo, spomienky, aby nezabúdal čo už zažil a aby tie dobré veci zažíval znova. Pripomínala mu, aký ho čaká program, aby nežil len zo dňa na deň, ale aby zostal kontinuálne motivovaný.“ Nápad Marekovi naozaj veľmi pomáhal a Betty bude mať určite ešte veľa možností použiť ho pri ďalších klientoch. Každý z nás predsa potrebuje mať vlastnú víziu. 

Opúšťať komfortnú zónu je fajn 

V pokračovaní projektu pod názvom Sme si rovní II. sa ponuka pomoci klientom rozšírila, respektíve prednostne sa sústreďuje na udržanie osôb so zdravotným postihnutím v práci a pre tých, čo prácu nemajú, pomáhajú motivátori – mentori nájsť uplatnenie. Stále sú pripravení poskytovať informácie o príspevkoch a kompenzačných pomôckach, možnostiach rehabilitácie či debariérizácie, o pohybových aktivitách a rozbehli sa už aj skupinové aktivity pre klientov. Zmena sa udiala aj v pracovnom živote Betty Vörösovej a od začiatku roku 2024 je ako motivátorka – mentorka súčasťou tímu Centra včasnej pomoci v Piešťanoch. Môžete ju však stretnúť aj ako neprehliadnuteľnú spolujazdkyňu v tzv. sajdke, teda motorke s pripevneným sedením pre spolujazdca, na ktoré sa dá upevniť aj jej vozík. Spolu s priateľom takto trávia voľný čas a trúfajú si aj na dlhé trasy, napríklad k chorvátskemu moru. Jej ďalším cieľom je jazdiť na sajdke samostatne a previezť v nej svojho psa alebo kamarátov. Vystupovať z komfortnej zóny Betty jednoducho stále baví. 

Ak sa s ňou chcete stretnúť osobne a osloviť ju ako motivátorku – mentorku projektu Sme si rovní II., napíšte jej na alzbeta.vorosova@smesirovni.sk.