Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku Dušan Fusko: Myslel som si, že som nesmrteľný

Tuším ešte nikomu nenapadlo spraviť rebríček vozičkárov – motivátorov projektu SME SI ROVNÍ – podľa toho, koľko zranení utrpeli pri úraze, ktorý ich na vozíček pripútal. Zrejme by ho s veľkým náskokom viedol Dušan Fusko.

Ako dieťa od svojich rodičov asi nikdy nepočul odporúčanie, aby menej sedával pri počítači a radšej chodil von a viac sa hýbal. Od ranej puberty sa totiž hýbal až až a najradšej na bicykli. Nie však spôsobne v cyklistickom pruhu po asfaltke. Dušan dával prednosť kadejakým výmoľom a jarkom v rodnej obci neďaleko Bratislavy, a keď sa v jazde zdokonalil, pravidelne aj s ďalšími milovníkmi freeridu smeroval do Karpát. „Je v nich množstvo trás pre cyklistov, aj pomerne náročných downhillových zjazdov so skokmi či lavičkami. Mnohé slovenské lyžiarske strediská pochopili, že v lete môžu do svojich rezortov túto klientelu pritiahnuť a svahy upravili tak, aby boli atraktívne pre freeride cyklistov. Tiež sme ich s partiou navštevovali a neskôr sme hľadali čoraz náročnejšie trasy aj v zahraničí. Napokon, z Bratislavy do rakúskych Álp je to len kúsok,“ hovorí.

Zákon schválnosti

Mal vtedy čosi po dvadsiatke, pracoval, a súčasne diaľkovo študoval vysokú školu so zameraním na sociálnu prácu. Nemohol ani len tušiť, ako sa mu to už o pár rokov zíde. V jednu peknú sobotu sa s kamarátom dohodli, že si pôjdu zajazdiť do obľúbeného Semmeringu. Terén už dobre poznali a vyhovoval im, a tak sa podľa povestného zákona schválnosti tentoraz prvýkrát pred cestou nepoistili. „Vždy sme to rýchlo vybavili, veď dnes je to úplne jednoduché. Akurát v tomto prípade sme si povedali, že sa nič nestane, ak to nespravíme,“ spomína Dušan Fusko. „Šli sme na poobedňajší termín, keď sa jazdí od jednej do šiestej a bolo to skvelé. Na niektorých miestach majú skoky na bicykli aj viac ako desať metrov, cesta vedie cez skaly a v ďalších úsekoch uháňate aj šesťdesiatkou. Bolo krátko pred šiestou, keď som si povedal, že dám ešte poslednú jazdu a pôjdeme domov.“

Stihol ešte naskočiť na lanovku na vrchol Semmeringu medzi poslednými. Ešte stále to mohlo dopadnúť inak, ak by si z troch tratí vybral povedzme tú jednoduchšiu pre rodiny s deťmi. Dušan sa však rozhodol pre najťažší downhill, aby si poslednú jazdu ešte riadne užil.

A potom prišiel skok, ktorý nevyšiel úplne tak, ako chcel.

Zranenia nezlučiteľné so životom

Spadol, ale veď to nebolo prvýkrát. Dokonca sa počas pádu uvoľnil s vedomím, že veď – ako vždy – bude trochu krvavý, ale – ako vždy – sa to zahojí. „Mal som aj predtým množstvo pádov, ktoré skončili iba odreninami. V práci sa už ani nečudovali, keď som bol samá modrina a chrasta. Chcel som rýchlo napredovať vo výkonnosti a myslím, že som začal svoje schopnosti preceňovať. Navyše, toľkokrát som vystrašil kamarátov, ktorí si mysleli, že som hádam aj mŕtvy, no aj tie najhoršie pády som prežil bez zlomenín. Navyše sa mi rany veľmi rýchlo hojili. Asi som si už myslel, že som nesmrteľný. Neverím veľmi na vyššie sily, no mám pocit, že osud mi to napokon spočítal.“

Dušan mal na sebe kompletnú downhillovú výbavu, teda nielen prilbu, ale aj tzv. korytnačku. Tá chráni chrbát aj hruď. Osud si však povedal: Doteraz si sa hral na hrdinu, tak tu máš naraz všetko. Je toho veľa, čo sa dá v ľudskom tele polámať.

Prilba ho zachránila pred okamžitou smrťou, no skončila rozlomená na dve časti. Dušan, celú dobu pri vedomí, však po páde cítil, že od hrude nadol okamžite ochrnul. Z ťažko dostupného terénu ho do nemocnice prevážali vrtuľníkom a vyšetrili na CT. „Trčala mi z neho iba hlava a rádiológ mi s nechápavým výrazom hovorí – máš také zranenia, že ak by som sa tu teraz s tebou nerozprával, už ťa iba prikryjeme patologickou plachtou. Nevieme, ako je to možné, že ešte žiješ. Tvoje zranenia sú nezlučiteľné so životom.“

Dušan mal dokopy 21 zlomenín. Stavce, hrudnú kosť aj všetky rebrá. Niektoré z nich prepichli pľúca. Poškodeniu stavca C1 sa laicky hovorí „zlomené väzy“ a znamenajú okamžitú smrť. „De facto sa mi hlava oddelila od chrbtice, čo sa nedá prežiť. Mne vraj zachránilo život to, že som bol dobre trénovaný a mal som spevnené svalstvo. Lekári dokonca nevideli na snímkach ani moje srdce na mieste, kde bežne býva. Posunulo sa mi rovnako, ako mnohé vnútorné orgány, pečeň bola rozdrvená a srdce zatlačené.“ Nasledovala jedna operácia za druhou, pri tej najťažšej Dušanovi spevnili stavec C1 tak profesionálne, že by aj dnes mohol robiť rotácie na hlave. Ak by sa dalo. Má až štyrikrát pevnejšie spojenie hlavy s krkom ako štandardný zdravý človek.

Pri rutinných röntgenových vyšetreniach na Slovensku sa dodnes stretáva s údivom lekárov nad špičkovou prácou rakúskych odborníkov. „Vy ste asi neboli operovaný v našej krajine, však? Tu by niečo také žiaden doktor nedokázal.“

Som dobre zmontovaný

Po mesiaci strávenom v rakúskej nemocnici prešiel do starostlivosti slovenského zdravotníctva. Nuž, ako to povedať diplomaticky – bola to veľká zmena. Aj napriek tomu, že už dokázal sedieť. Dokonca ho už v Rakúsku posadili aj na vozík, aby sa ho učil používať, a nemal ani fixačný golier okolo krku, čo je pri takýchto zraneniach povinná výbava. Lekári si boli stopercentne istí svojou prácou.

S čiernymi myšlienkami, ktoré doľahli aj na Dušana, sa snažil poradiť si sám. „Druhým som to nedával najavo, ale keď som osamel, nedalo sa im ubrániť. Lekári mi priamo povedali, že chodiť už nebudem, ale ja som nastavený tak, že raz predsa len príde čas, keď vymyslia tabletku, po ktorej sa miecha zahojí a vozičkár začne behať,“ usmieva sa.
„Moja miecha je však poškodená na viacerých miestach. Ak by sa aj teoreticky jedna časť uzdravila, stále ostanú nepriechodné tie ďalšie. Spočiatku som intenzívne navštevoval rehabilitačné centrá, no napokon som dospel k záveru, že sa na to nebudem fixovať. Môže sa stať, že človek potom minie svoje zdroje vo viere, že sa mu výrazne zlepší zdravotný stav a nič z toho nebude, namiesto toho, aby napríklad cestoval a dovolenkoval. Ja som sa rozhodol pre zábavnejšiu formu rehabilitácií.“

Nemohol to už byť dvojkolesový bicykel, no k terénnym adrenalínovým jazdám sa Dušan Fusko čiastočne vrátil vtedy, keď mu to jeho zdravotný stav dovolil. „Bolo to hádam rok po úraze a mohol som pokojne znova jazdiť – tentoraz na trojkolke alebo štvorkolke. Otrasy pri jazde mi neprekážajú a ani lekári proti tomuto športu nič nemali. Vedia, že som dobre zmontovaný. Jazdy sú dokonca celkom dobrou alternatívou k štandardnej rehabilitácii. V každej zákrute bojujem o to, aby som nevypadol zo sedačky, je to vynikajúce posilňovanie svalov.“ K Dušanovej trojkolke sa dá pripevniť aj poskladaný vozík. Niet sa čo čudovať, že keď sa takto presúva vysokou rýchlosťou po diaľnici, šoféri áut na neho hľadia s neskrývaným údivom.

Naprávame aj „klasické“ nespravodlivosti

Milovníka adrenalínu všetkého druhu, Dušana Fuska, pochopiteľne zaujala ponuka stať sa motivátorom v projekte SME SI ROVNÍ. Prišla od Rasťa Soviša, vedúceho Centra včasnej pomoci v Piešťanoch. Dušan sa síce po nehode vrátil do svojho predchádzajúceho zamestnania, ale s ohľadom na jeho zdravotný stav mohol robiť „len“ pri počítači v kancelárii. Adrenalín v jeho krvnom obehu zaúčinkoval a on privítal možnosť zmeniť stereotypnú prácu za inú, v ktorej bude môcť viac cestovať, pracovať s ľuďmi, s rôznymi povahami, osudmi aj zdravotnými znevýhodneniami a odovzdávať im svoje know-how. Už ako vozičkár ukončil štúdium sociálnej práce, takže bol pre pozíciu motivátora ideálny. Navyše, zdravo namotivovaný. „Zoznamovanie sa so svetom ťažko zdravotne postihnutých na vlastnej koži som mal už za sebou, ale dodnes si veľmi dobre pamätám, ako sme s mamou chodili po úradoch a vybavovali dávky, kompenzácie či asistencie. A väčšinou sme sa stretávali so zamietavými stanoviskami. Pri práci s klientmi v projekte SME SI ROVNÍ vidím, že sa toho za uplynulých desať rokov veľa nezmenilo. Aj dnes mnohí úradníci tvrdia novým pacientom, že na veľa vecí, o ktoré žiadajú, nemajú nárok. Pritom to nie je pravda. Ako dobre, že dnes už môžu mať po svojom boku motivátora, ktorý im pomôže. Na druhej strane, je veľmi zvláštne, že presné a aktuálne informácie o kompenzáciách všetkého druhu majú motivátori a nemajú ich profesionáli na úradoch práce,“ myslí si Dušan.

Svojich klientov má v rôznych častiach Slovenska a po koronakríze sa už môžu stretávať, nastavovať ciele a dosahovať ich aj osobne. „Prečo by som neodovzdával svoje skúsenosti ďalej, napríklad aj so psychickým spracovaním zmeneného zdravotného stavu, ak môžem?“

Najradšej si spomína na úspešné spolupráce, napríklad, keď pomohol klientovi výrazne navýšiť invalidný dôchodok a napraviť ďalšiu „klasickú“ nespravodlivosť – hoci bol klient na 90 % bol odkázaný na používanie vozíka, jeho dôchodok nedosahoval ani 200 €! „Pritom tak veľmi túžil venovať sa pohybovým aktivitám, cvičiť a cestovať. Keď sme dôchodok optimalizovali, mohol začať svoje sny realizovať.“

S ďalším klientom dosiahol, že mu schválili asistenčného psa, z voľnočasových aktivít si vybral paragolf a dnes sa už oťukáva na golfových turnajoch pre vozičkárov. „Moja skúsenosť potvrdzuje, že najlepšie sa pracuje s ľuďmi, ktorí sú krátko po úraze. Ak sú na vozíčku už viac ako rok a doma si vytvorili akúsi komfortnú zónu, nie je jednoduché ich aktivizovať. Často tvrdia, že im taký život vyhovuje a vôbec – kam by chodili a načo? Pritom je toľko možností športovať, cestovať či pracovať.“ Ešte väčšie sklamanie Dušan prežíva pri klientoch, ktorí sa namotivujú, no odhodlanie im vydrží len po prvý problém. „Stalo sa mi to s klientkou, ktorú, bohužiaľ, silno ovplyvňovali jej rodičia. Mali sme šancu vybaviť jej asistenciu aj finančné kompenzácie, no, samozrejme, so začiatku sú s tým spojené papierovačky. Hneď pri prvej komunikácii so sociálnou poisťovňou klientke poslali nesprávne potvrdenie. Ponúkol som sa, že na úrad pôjdeme spolu a spolu vybavíme to, čo treba. Jej rodičia však už do nej húdli, že je to hlúposť a že je to zbytočné a najlepšie spraví, ak sa na to vykašle. A to aj spravila. Žila v tom, že jej aj tak každý robí zle a nikto jej nechce pomôcť. Ak sa niekto takto pozerá na celý svet, bude celý život nešťastný.“

Keď je najlepším vzorom motivátor

Dušan Fusko na svojom osobnom šťastí systematicky pracuje. Stále ho to ťahá k adrenalínovým zábavám, a tak skutočne jazdí nielen na aute na ručné ovládanie, ale aj na sexi trojkolke.

Len pred pár mesiacmi sa oženil, pričom aj jeho partnerka Lydka je vozičkárka. Ich spoločná domácnosť je účelne a kompletne bezbariérová, povysáva ju robot, kuchynská linka je znížená, aby dosiahli aj do drezu, záhony sú pre zmenu zvýšené, aby sa o ne dalo starať z vozíka, a ak náhodou treba vymeniť žiarovku, pomôžu rodičia. Obaja majú prácu, ktorá ich baví a ešte viac ich baví aj cestovanie. 

Áno, aj dvaja mladí ľudia na vozíku chodia na dovolenku a tá zatiaľ posledná, bola pre nich mimoriadna. Rezort, ktorý si vybrali, bol nielen bezbariérový, ale mohli si požičať auto s ručným ovládaním, elektrický vozík, prídavný pohon na vozík, ba dokonca aj bezbariérovú loď aj s ochotným personálom. 

„Na pláži ma napríklad vedeli spustiť do vody a mohol som si zaplávať. Keď som sa chcel vrátiť na breh, stačilo zdvihnúť ruku a preniesli ma na vozík a potom na ležadlo. Niet divu, že rezort bol plný vozičkárov.“

Ak sa chcete spojiť s motivátorom Dušanom Fuskom osobne, napíšte mu na dusan.fusko@smesirovni.sk

Newsletter Zostaňme v kontakte