Prihlásenie 
Národný projekt SME SI ROVNÍ už viac ako tri roky poskytuje metódou peer-to-peer pomoc klientom po celom Slovensku. Aby to mal každý záujemca čo najpraktickejšie, zriadili sme spolu päť centier včasnej pomoci v piatich regiónoch našej krajiny – v Žiline, Kováčovej, Piešťanoch, Košiciach a Prešove. Motivátora Dušana Pitoňáka môžete vyhľadať práve v Prešove.
Severská kombinácia
Ak niekto pochádza z podtatranskej Štrby, je vysoko pravdepodobné, že sa zimy nebojí a že rád lyžuje. Od detstva to platilo aj o Dušanovi a v lyžovaní už ako chlapec nižšieho školského veku robil dokonca také pokroky, že sa postupne prepracoval na reprezentanta Československej socialistickej republiky. Jeho doménou sa stala tzv. severská kombinácia, ktorá spájala behy a skoky na lyžiach. Dušan sa totiž nezľakol ani skokanských mostíkov v Tatranskej Lomnici, práve naopak – úplne ho fascinovali. Rodičom sa tento dosť nebezpečný šport veľmi nepáčil, no chlapcovo nadanie všetci chválili, a tak naveľa súhlasili s tým, že sa mu môže naplno venovať.
„A potom prišiel svetový pohár vo Švédsku v roku 1986. Mali sme tréning pred predposledným kolom, počasie nebolo veľmi priaznivé. Pri skoku z mostíka som vraj pokrčil nohy, čo sa v tejto fáze letu nemá robiť. Dopad na zem bol hrozivý. Jedna lyža sa pritom zapichla do zeme, jej pätka ma švihla po chrbte a poškodila mi stavce,“ spomína Dušan. „Dnes sa skokanské lyže vyrábajú z iných materiálov, pri podobnom manévri sa jednoducho zlomia a úraz by sa pravdepodobne nebol taký vážny. Neviem, prečo som spravil elementárnu chybu, a napokon, dnes už to je jedno. Sám si to nepamätám a všetko viem iba z rozprávania iných. Po páde som ešte komunikoval, cítil som, že mi brnia nohy a že nimi nemôžem hýbať. Ale moja myseľ to všetko vymazala.“
Vo Švédsku šlo aj v osemdesiatych rokov minulého storočia všetko ako po masle. Po Dušana prišla záchranka, v najbližšej nemocnici (vtedy ešte bez CTčka) dospeli k záveru, že jeho stav je vážnejší, ako sa na prvý pohľad zdalo, a vzápätí ho vrtuľníkom previezli na vyššie pracovisko v Uppsale, kde ho operovali. Okrem poškodených stavcov mal ešte aj dolámané rebrá a dolámanými rebrami prepichnuté pľúca. „Pri operácii mi museli podávať aj transfúziu, dostal som teda švédsku krv, tak som odvtedy asi poloŠvéd,“ žartuje všetkými vetrami ošľahaný vozičkár.
Ako ďalej žiť, či ako už nežiť?
Reprezentant socialistického Československa, ktorý utrpel vážny úraz v kapitalistickom zahraničí, mal svojím spôsobom šťastie. Dušan Pitoňáka dokázali po operácii expresne rýchlo previezť do vlasti. Vládny minister, ktorý mal v popise práce športovú reprezentáciu, po neho dokonca poslal malé lietadlo a to ho prepravilo do vojenskej nemocnice v Prahe. Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej ešte neexistovalo, a tak Dušana poslali do rehabilitačného strediska v českých Kladruboch. „Strávil som tam viac ako polroka a učil sa sebestačnosti na vozíku. Až potom som sa konečne vrátil domov, do Tatier. Na prevoz mi tentoraz ponúkli helikoptéru.“
S odstupom niekoľkých desaťročí hovorí Dušan o najťažšom období svojho života s ľahkosťou. V dobe, keď bol konfrontovaný s úplnou zmenou vlastného fungovania, to však také jednoduché ani náhodou nebolo. „Ako aktívny športovec som sa stále pohyboval a vydával kvantum energie a to všetko bolo zrazu preč. Namiesto toho som sa ako malé dieťa znova učil základné veci a moja mobilita sa zlepšovala veľmi pomaly. Som však narodený v znamení Leva, a to sú bojovníci. Navyše, ak ich niečo trápi, riešia to skôr vo svojom vnútri. Musím však povedať, že som naozaj nikdy neuvažoval o rýchlom ukončení takéhoto života. Pochopil som, že mám iba dve možnosti, rovnaké ako všetci ľudia v podobnej situácii: buď zo života na vozíku vymlátiť všetko, čo sa dá a naozaj dobre žiť alebo umrieť. Poznal som aj takých, čo si zvolili druhú cestu, neustále sa sťažovali na osud a okolnosti, šírili negatívnu náladu, holdovali alkoholu a napokon sa upili k smrti. Už nie sú medzi nami. Nuž, asi každému čerstvému vozičkárovi prebehne hlavou, či to celé neskráti a už nájde spôsob ako. Ani mne sa s tým nezmierovalo ľahko. Hádam desať rokov som neustále cvičil, posilňoval, rehabilitoval s nohami a dúfal, že sa to zlepší a budem znova chodiť. Aj frajerky museli vždy počkať, kým som si neodcvičil svoje,“ vidí Dušan život opäť z tej veselšej stránky. „Dnes som pragmatickejší, nerátam už s tým, že niekedy budem chodiť. Mojou základnou otázkou však stále zostáva, ako ďalej žiť. Nie ako už nežiť.“
Všetky Dušanove lásky
Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia na Slovensku ešte neexistovali vozičkárske štruktúry tak, ako ich poznáme dnes, a o Slovenskom paralympijskom výbore nikto ani nechyroval (bol založený v roku 1995). Dušan však pátral a objavil vozičkársky zväz, kde sa dozvedel nielen to, že všetci vozičkári si tykajú, ale že s ich pomocou si môže vyskúšať aj celý rad športov. Začínal s atletickými disciplínami, potom jazdil na formulke a napokon na handbiku. Cez parastolnú tenistku Alenku Kánovú sa dozvedel, že sa chystá ukážka vtedy celkom nového športu – curlingu na vozíku. Tú prvú vtedy nestihol, no na druhú sa dostavil a bola to láska na druhý pohľad. 😊 Dnes je Dušan Pitoňák súčasťou slovenského reprezentačného curlingového tímu a dostal sa s ním aj na paralympiádu.
A aby bola zbierka jeho osobných úspechov kompletná, rozhodne je potrebné spomenúť, že po pätnástich rokoch „chodenia“ si vzal za manželku svoju lásku Stázinu a vedno si adoptovali vtedy päťročného chlapca. Celý proces zavŕšili tým, čomu Dušan hovorí trojkombinácia. „Spojili sme svadbu s oslavou mojej päťdesiatky a ešte sme pri tej príležitosti rodine predstavili aj nášho syna.“
Ako sám hovorí, už toho veľa „preskákal“. 😊 A to vtedy ešte netušil, že do jeho života vstúpi aj projekt SME SI ROVNÍ.
Konečné rozhodnutie je vždy na klientovi
Najprv absolvoval prípravu v predchodcovi národného projektu SME SI ROVNÍ – v Paralele. Práve jej absolventi boli veľmi dobre pripravení na prácu motivátorov, a tak dostávali ponuky na tieto pozície medzi prvými. Dušan býva v Smižanoch, stal sa preto súčasťou tímu, ktorý pracuje v Centre včasnej pomoci v Prešove. „V čase pandémie koronavírusu sa klienti oslovovali len veľmi ťažko. Takmer každý z nás motivátorov začínal tak, že oslovoval ľudí so zdravotným znevýhodnením vo svojom okolí. Medzi prvé ciele, ktoré sme riešili, patrili väčšinou kompenzačné pomôcky, napríklad najrôznejšie podložky a domáce výťahy. S tým mám bohaté skúsenosti, lebo som výťah potreboval do mojej domácnosti, a tak viem kompetentne poradiť. A kým sme sa s klientom oboznamovali napríklad s problematikou budovania a financovania výťahu pre vozičkára, porozprával som mu aj o ďalších možnostiach v rámci projektu SME SI ROVNÍ. O tom, na čo všetko majú ako zdravotne ťažko postihnutí nárok, a aj o tom, ako postupovať, aby si ho mohli uplatniť,“ hovorí Dušan Pitoňák. „Niektorí klienti často potrebujú iba nakopnúť, a potom sa už do mnohých nových cieľov dokážu pustiť úplne sami, ale veď presne to je súčasť našej práce. Ak prídu s ľubovoľným nápadom, ja im viem povedať, či je reálny, a ak áno, ako ho uskutočniť. Viem vysloviť názor na jeho problém, no, samozrejme, motivátori klientov nikdy do ničoho netlačia. Ani by to nebolo dobré. Čo ak by mu napríklad nejaká kompenzačná pomôcka nevyhovovala? Zodpovednosť by bola na mojich pleciach. Informujem ich teda o všetkých možnostiach, ale konečné rozhodnutie je na nich.“
Najväčší význam má pomoc motivátora predovšetkým pre človeka, ktorý utrpel úraz iba nedávno a musí sa rýchlo zorientovať nielen v zdravotnom systéme a svojich fyzických možnostiach, no aj v systéme poskytovania sociálnych služieb. „Práve takým chceme pomáhať najviac, aby mohli život na vozíčku či po amputácii končatiny rozbehnúť čo najrýchlejšie a čo najkvalitnejšie. Aj ja pravidelne prichádzam do styku s čerstvými vozičkármi, ktorým lekár napíše poukaz na invalidný vozík, no oni nevedia, čo s ním. Lekár sa ďalej nestará, pričom je veľmi dôležité, aby bol vozík pohodlný, vhodný na daný typ postavy či váhu, aby bolo jasné, či bude na určený na presúvanie po byte alebo by mal byť skladný, aby sa dal naložiť napríklad do auta. To sú kritériá, o ktorých začiatočník väčšinou nevie a pri výbere môže spraviť sériu chýb. Alebo sa stane to, čo sa udialo aj mne: mojím klientom sa stal mladý muž, pred úrazom aktívny športovec, ktorý sa ocitol na vozíku. Samozrejme, že to pre neho a jeho rodinu bola obrovská zmena a on bol ešte dlho po prepustení domov apatický a depresívny. Praktické aspekty života na vozíčku ho nezaujímali, svet a život už podľa neho nestáli za nič. Mojím partnerom sa, našťastie, stal jeho otec a predovšetkým vďaka jeho odhodlaniu sa podarilo klientovi čiastočne pomôcť.“
Lážo plážo funguje tip top
Jedna vec, možno tá o niečo jednoduchšia, je zorientovať čerstvého vozičkára vo svete paragrafov, dávok, predpisov a kompenzácií. Oveľa náročnejšie je uzdravovať psychiku. Aj o tom vie Dušan svoje. „Niektorí moji klienti sú už dlhšie na vozíčku a prijali ho ako súčasť zmien v živote, iní ich ešte len spracovávajú. My ako motivátori nemáme kvalifikáciu na odbornú psychologickú alebo psychiatrickú pomoc. Ak však klient vysloví potrebu stretnúť sa s odborníkom, vieme mu pomôcť. Sám som dokonca klientku vozil zo vzdialenejšej obce do nášho Centra včasnej pomoci v Prešove na stretnutia so psychológom. Nedokázala si prepravu zabezpečiť sama a ja som to pre ňu rád spravil. Mala aj ďalšie celkom praktické ciele, do ktorých sme sa pustili, no keď som jej spomenul, že u nás môže bezplatne využiť aj podporu psychológa, zaujalo ju to. Cítila potrebu hovoriť s ním a aj tak sa psychicky pozviechať.“ Odhadla to viac ako dobre, keďže jej ďalšou túžbou a cieľom bolo navštevovať univerzitu tretieho veku. „Podobne sme v projekte pomohli aj inej klientke a domnievam sa, že ju veľmi namotivovali aj rozhovory so mnou. Nie som síce psychológ, viem, že aj vážne veci vysvetľujem často lážo plážo, ale možno je to pre niektorých vďaka tomu zrozumiteľnejšie,“ dodáva Dušan Pitoňák.
Komplikovaným prípadom so šťastným koncom bola spolupráca s klientkou, ktorá mala taký nízky invalidný dôchodok, že jej nepokrýval životne nevyhnuté náklady a nedokázala už ani uhrádzať podnájom v plnej výške. „Pustili sme sa spolu do toho, aby jej bola výška dôchodku prehodnotená a aby jej priznali plný invalidný dôchodok. A boli sme spoločne úspešní. K tomu však viedla dlhá cesta, pretože pani mala spočiatku veľkú nedôveru v cudzích ľudí a presvedčiť ju o tom, že projekt SME SI ROVNÍ jej naozaj môže pomôcť, nebolo vôbec jednoduché. Som rád, že sme napokon urobili obrovský pokrok a ona sama si začala viac veriť. Dokonca si našla bez mojej pomoci prácu! Využila čas, keď som bol na paralympiáde,“ smeje sa Dušan. „Zamestnala sa práci, ktorú vykonávala pred úrazom, takže má okrem invalidného dôchodku dokonca aj ďalší príjem.“
Svoje bohaté skúsenosti by rád postupne odovzdával ďalším a dostal nápad chodievať na prednášky, workshopy či prezentácie do škôl, predovšetkým takých, kde študujú aj zdravotne znevýhodnené deti. V jeho lokalite je to napríklad škola v Levoči, zameraná na mládež so zrakovým hendikepom. „Okrem toho by som ich rád nadchol aj pre športovanie. V rámci projektu SME SI ROVNÍ si každý záujemca môže vyskúšať množstvo pohybových aktivít a sám som pyšný na to, že som náhodou objavil Mirka Pastuchu. Chcel len tak rekreačne vyskúšať parahokej a ukázalo sa, že má mimoriadny talent. Dnes je už súčasťou slovenského reprezentačného tímu. Deti by som rád presvedčil, aby sa prišli pozrieť na Župnú paralympiádu a sami si čokoľvek vyskúšali. Lebo, bohužiaľ, častejšie ich vidím hrať futbal na playstation než by si išli naživo zahrať povedzme bocciu.“
Energia sa Dušanovi Pitoňákovi očividne nemíňa a dobrých nápadov má stále dosť. A neopúšťa ho ani dobrá nálada spojená s povestným čiernym vozičkárskym humorom. „Chápem, že na Gerlach už nepôjdem, ale do hotela Gerlach viem zájsť hocikedy.“
Ak sa chcete s Dušanom spojiť, hocikedy mu napíšte na dusan.pitonak@smesirovni.sk.
