Elena Živčicová: Dievča z Hornej Poruby
Horná Poruba je stredne veľká obec neďaleko Ilavy, v ktorej sa narodila a v ktorej stále rada žije. Má v nej rodinné zázemie, no tiež šikovnú partiu kamarátov a susedov a pekné spomienky z detstva na „dedinský život“. Ničím sa neodlišoval od toho, ako fungovali jej vrstovníci. Elenka sa s nimi naháňala, hrala futbal, chodila na kúpalisko, korčuľovala aj bicyklovala, s rodičmi chodievala na výlety do Tatier a všetko bez problémov absolvovala – napriek výške 120 centimetrov. „Nemala som žiadne zdravotné komplikácie, dokonca rodičia vraveli, že som vždy a všade rýchlo bežala. Aby som dočiahla na kľučky, ujo mi spravil pomôcku – na drevenú tyčku pripevnil kožený háčik – a tá mi perfektne slúžila dlhé roky,“ hovorí. „Keď som začala navštevovať základnú školu, s taškou mi pomáhala kamarátka a mala som dve várky učebníc: jednu v škole a druhú na doma. Okrem toho som bola oslobodená od hodín telesnej výchovy a náročných športových disciplín, ale to boli všetky úľavy, ktoré som mala.“
Rodinný dom, v ktorom býva, je prispôsobený na bezbariérový, pričom aj vypínače alebo kuchynská linka sú umiestnené v takej výške, aby ich dokázala bez problémov používať. „Samozrejme, nepotrebujem vysoko umiestnené poličky a v chladničke mám v ľahko prístupnej dolnej časti chladiacu časť a mrazák, ktorý používam len občas, je hore. Ak ma navštívia kamaráti z projektu, klienti či iní zdravotne znevýhodnení, pohybujú sa u mňa bez akýchkoľvek problémov, lebo nikde nie sú bariéry.“
Keď ťa baví všetko
Pri úvahách o svojej ceste životom, teda hlavne o profesii, na ktorú sa chce zamerať, nemala Elenka Živčicová tiež žiadne mentálne bariéry. Jej detským snom bola práca módnej návrhárky, ale musela objektívne priznať, že kreslenie jej veľmi nešlo. Bez neho to však v tejto profesii nejde, takže pragmatický tip padol na strednú ekonomickú školu v Ilave. „Po maturite som chcela ísť študovať psychológiu, čo by ma tiež nesmierne bavilo. Dokonca som spravila prijímacie pohovory, no nevzali ma pre nedostatok miesta. Prijali ma však na politológiu, ktorú som vyštudovala v Trenčíne a získala v odbore magisterský titul. Praxovala som v sociálnej poisťovni, neskôr som sa zamestnala na úrade v Pruskom a všetko by bolo v úplnom poriadku, ak by mi život v roku 2018 neskomplikovali zdravotné problémy.“
Hyperaktívna Elenka rada chodievala aj na všakovaké pohybové aktivity vrátane intenzívneho tréningu tela, až sa napokon ukázalo, že pre jej chrbticu boli otrasy a celková záťaž naozaj neprimeraná. Na liečenie do kúpeľov odchádzala bez bariel, vracala sa s nimi. „Bola to nehoda aj náhoda. Už dlhšie som pociťovala bolesti chrbtice až som sa raz ráno zohla, aby som si navliekla ponožky a už som sa nevystrela. Aj v zdravotnej karte mám záznam – obúvanie ponožiek je pre pacientku rizikové,“ usmieva sa dnes, keď už je to najhoršie za ňou. „S prasknutou a vytečenou platničkou som musela ísť na operáciu. Nasledujúceho polroka som prakticky stále ležala, aby sa všetko hojilo, tak ako treba. Moja sestra je, našťastie, aj fyzioterapeutka a poctivo cvičila niekoľkokrát denne aspoň s mojimi nohami, aby mi svaly úplne neatrofovali.“ Následný opakovaný pobyt v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej priniesol do Elenkinho života ďalšiu zásadnú zmenu. Práve tu našla partiu ľudí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, s ktorou si perfektne sadla. Dodnes sú v kontakte a asi tak trochu predurčili aj smer, ktorým sa jej pracovný život napokon vyvíjal.
Paradoxne jej život pozitívne ovplyvnilo aj obdobie kovidovej krízy, keď sme museli čas tráviť doma. Teta ju vtedy naučila háčkovať a z voľnočasovej aktivity sa pre Elenku napokon stala vášeň. Najprv sa zložitejšie veci učila z youtube, postupne sa však stala majsterkou tohto remesla, učila háčkovať ďalších ľudí okolo seba alebo pacientov počas pobytov v Kováčovej a dnes sa jej darí nadchnúť aj svoje klientky v projekte Sme si rovní II. „Veci, ktoré robím sama, rozdávam ako darčeky. Ak si niekto niečo konkrétne objedná alebo kúpi, používam takto získané prostriedky na to, aby som podporila ľudí v ťažkej finančnej situácii alebo útulky pre zvieratá. Niektoré pomáhajúce organizácie podporujem pravidelne každý mesiac cez trvalý príkaz.“ Na dobré skutky naozaj nepotrebujete veľa peňazí, ale hlavne dobrú vôľu, lásku k ľuďom a pokoru.
Nikdy nevieš, kde stretneš niekoho zaujímavého
Všetky tieto vlastnosti majú nepochybne pozitívny vplyv aj na zdravotný stav. Elenka síce musela nejaké obdobie používať invalidný vozík, neskôr G aparát (známy ako „chodítko“) a napokon jej stačili už len barly. „Primárke v Kováčovej skoro oči vypadli, keď som po roku prišla na liečenie po svojich s dvoma francúzskymi barlami. Aj ona to vyhodnotila ako obrovskú zmenu k lepšiemu.“ Dnes barle potrebuje takzvane pre istotu, aby náhodou nezakopla a nespadla. Dokonca sama aj šoféruje! „Auto mám upravené pre svoje potreby, s predĺženými pedálmi, aby som na ne dosiahla. Sedačka je najvyššie, ako sa len dá a za chrbtom mám vankúš,“ vyrátava s úsmevom bonusy svojho šoférovania.
O projekte Sme si rovní sa dozvedela v Kováčovej, keďže aj tam máme jedno z centier včasnej pomoci a v ňom partiu motivátorov, navyše vysoko aktívnych športovcov. Veď aj Elenku chceli nahovoriť na nejakú vhodnú športovú aktivitu a pri partičke bedmintonu s Marošom Lihockým sa rozprávali aj o tom, čo je jeho náplňou práce. „Mala som šťastie. Práve v tom období sa pripravovalo pokračovanie projektu a ja som zareagovala na inzerát, v ktorom hľadali nových motivátorov a motivátorky. Vedela som, že na základe vlastných skúseností by som prácu určite zvládla, viem iným poradiť a ešte ma to aj baví. Naozaj ma veľmi potešilo, keď som prešla pohovorom, potom školením a potom sa stala súčasťou nového centra včasnej pomoci, ktoré vzniklo v Trenčíne.“
Byť extrovertom je pri práci motivátorky naozaj výhodou. Elenka Živčicová rada prezentuje služby projektu Sme si rovní II. pre zdravotne znevýhodnených na stretnutiach s pacientskymi organizáciami, na veľtrhoch pracovných príležitostí či na lokálnych akciách v Trenčíne a širokom okolí. „A mám aj šťastie na klientov, s ktorými sa dobre pracuje. Radi sa zapájajú do skupinových aktivít v projekte, nechajú si poradiť a rýchlo sa učia. Samozrejme, že niektorých stačí iba usmerniť a idú odvážne vlastnou cestou a iných musím viac motivovať. Aj v skupine zdravotne znevýhodnených platí, že niekto sa vyhýba papierovačkám, nechce chodiť po úradoch a pozerá si iba tie pracovné ponuky, ktoré dostane priamo odo mňa. Nuž, nie vždy to ide tak, že veci SA spravia samy od seba.“
Zoznam zlepšení, ktoré priniesla klientom do života spolupráca s projektom Sme si rovní II., konkrétne s Elenkou, je úctyhodný. S viacerými rozbehli a dotiahli do konca debariérizáciu bytu, napríklad pri strate dolnej končatiny v dôsledky cukrovky. Vybavili jednoduchú skladaciu rampu, aby rodinní príslušníci nemuseli imobilnú klientku prekladať na toaletu alebo do auta. Inému klientovi pomohla zriadiť si chránené pracovisko a on potom zamestnal aj ďalšiu klientku z projektu. „Bola nadšená. Práca v taxislužbe sa jej páči a má sa dobre. Iná klientka sa nadchla pre dobrovoľníctvo, rada sa socializuje a vidí v tom svoje naplnenie. Často chodieva na mnohé podujatia so mnou, veď vie, že nikdy nevie, kde môže stretnúť niekoho zaujímavého. Nikto nepríde k vám domov, aby vám ponúkol prácu. Musíte vyvinúť aktivitu,“ dodáva Elenka. Nájsť prácu sa jej podarilo pre viacerých klientov, no medzi mimoriadne úspechy môže pokojne zaradiť aj golfovú kartu klienta na vozíku! „Ja nešportovec som ho namotivovala tak, že začal hrávať golf pomocou paragolfera a vypracoval sa na držiteľa oficiálnej zelenej golfovej karty,“ žasne a rovnako ju teší, že hneď niekoľko klientok nadchla na svoje milované háčkovanie. Dosiahli takú kvalitu a zručnosť, že dnes svoje uháčkované výrobky samy predávajú na trhoch a komunitných akciách a jednej z nich sa podarilo z takto získaných prostriedkov zakúpiť si ojazdený invalidný vozík na domáce používanie.
Ak sa chcete s motivátorkou Elenou Živčicovou spojiť, pokojne jej napíšte na elena.zivcicova@smesirovni.sk. Jej galériu háčkovaných výrobkov nájdete na Instagrame na croche_elen.