Mať dvadsať rokov a niečo, ochutnávať mnohé možnosti, ktoré život ponúka, spoznávať svet, zarábať či športovať, a to všetko s priateľkou po boku. Aj príbeh motivátora Ivana Volfa sa začal priam idylicky. Nikdy nemal problém opustiť svoju komfortnú zónu a skúšať nové veci, a tak niet divu, že získal prácu v Nórsku. „Bola to sezónna práca barmana, chodieval som tam vždy na leto. Predtým som bol zamestnaný aj vo Viedni a veľa skúseností som nazbieral doma na Slovensku. Naozaj som sa nikdy nebál zmeny, a keďže do Nórska šla spolu so mnou aj priateľka Nikola, naozaj som sa nemal na čo sťažovať,“ usmieva sa Ivan. „Okrem toho, pracujem síce s ľuďmi, ale rovnako rád som aj sám. Ani dlhodobý pobyt v cudzine mi nerobí problém a netrpím pocitom izolácie. Naučil som sa po nemecky aj anglicky, to boli len ďalšie výhody.“

Podobne ako veľká väčšina motivátorov projektu SME SI ROVNÍ, aj Ivan Volf miloval (a stále miluje) aktívny pohyb a šport. Pochádza zo Stredného Slovenska, ideálneho miesta na túry či snowboardovanie. Jeho to však ťahalo ešte vyššie.

K paraglidingu

„Bol to môj detský aj pubertálny sen, chcel som lietať. Na niečo také si však musíte spraviť kurz. Samozrejme, že ma to neodradilo a sen som si splnil. Krátko pred mojou tridsiatkou sme sa s priateľkou vrátili na Slovensko len na pár týždňov, už sme opäť plánovali cestu do Nórska, keď som sa v jedno ideálne februárové popoludnie rozhodol, že si ešte pôjdem zalietať. Nič nenasvedčovalo tomu, že to nedopadne dobre. Pred pristátím som zrejme neodhadol správne všetky okolnosti a po dopade som zostal ležať na zemi. Nebola to nikoho iného vina, len moje zlé spracovanie konkrétnej situácie.“

Ivanova priateľka okamžite zavolala rýchlu zdravotnú pomoc. „Bolo mi jasné, že nepôjde len o banálny úraz, ale ani náhodou mi nenapadlo, že viac nebudem chodiť a zostanem na vozíčku. Myslel som si, že si možno pár týždňov poležím, ale že do tridsiatky opäť chodím a všetko bude ako predtým. Do tridsiatky mi vtedy chýbalo polroka,“ spomína.

Romantický príbeh?

Bezprostredne po úraze miechy alebo chrbtice sa lekári vyhýbajú odpovedi na otázku, či sa pacient znova postaví na nohy alebo nie. Objektívne to sami nevedia. Proces regenerácie a postupného odpúchania miechy môže naozaj výrazne zlepšiť pohybové možnosti človeka, no niektoré zranenia veľkú šancu na podobný priebeh nedávajú. „Aj v mojom prípade lekári váhali, keď mali vysloviť svoj verdikt, no skôr sa prikláňali k tomu, že chodiť už nebudem,“ pripúšťa Ivan Volf. „Nie je jednoduché zmieriť sa s týmto stavom. Aj mne trvalo niekoľko rokov, kým som pochopil, že netreba míňať energiu na zmenu niečoho, čo sa už zmeniť nedá. Oveľa lepšie sa človeku žije, ak situáciu príjme takú, aká je.“

Ivanove slová potvrdzujú aj všetky nasledujúce udalosti. Napríklad, že dnes s Nikolou nie sú len priatelia, ale manželia. „Vzali sme sa minulý rok. Pokľakol som pred ňou a požiadal ju o ruku,“ usmieva sa. „Dlho som nevedel, ako sa moja situácia vyvinie a či a ako budem vôbec môcť fungovať. Nikolu som nechcel nijako obmedzovať, či brániť jej v tom, ako si život predstavovala. Dala mi jasne najavo, že si ho predstavuje po mojom boku. Áno, zmenila svoje plány, nechodieva za prácou do zahraničia a už nerobí ani v gastre, ale nepovažuje to za svoju obetu. Dnes sme manželia a ja som šťastný muž. Beriem to tak, že niečo som stratil ale niečo iné som získal. Nebránim sa tomu, ak to niekto nazýva romantickým príbehom.“

Všetky cesty vedú do Kováčovej

Počas pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej mal Ivan možnosť spoznať množstvo ďalších ľudí s podobným osudom, ako bol ten jeho. Dokonca spolu s ním izbe ležal Maroš Lihocký, jeho dnešný kolega motivátor v projekte SME SI ROVNÍ. „Hneď, ako som bol schopný samostatne fungovať na vozíku a mohol som sa pohybovať po areáli v Kováčovej, sa mi prihovoril Mirko Jambor. Už fungovalo Paralympijské motivačné centrum a on mi ponúkol, že si v ňom môžem vyskúšať rôzne športy a zistiť, čo mi dovoľuje môj zdravotný stav. Jazdil som na handbiku, strieľal z luku a zahral si basketbal. Dlho som nosil spevňujúci korzet okolo drieku, mnohé pohyby som nedokázal spraviť.“

Pre klientov z Kováčovej väčšinou platí, že sa do jej priestorov vracajú na takzvané opakovačky niekoľko rokov po sebe. Vozičkárske priateľstvá sa aj vďaka tomu môžu utužovať, Ivan spoznával ďalších a ďalších, medzi inými aj svojho súčasného šéfa,  manažéra centier včasnej pomoci projektu SME SI ROVNÍ Milana Kašiaka. Dobré kamarátske kontakty sa ukázali ako mimoriadne užitočné pri hľadaní pracovného uplatnenia. „Pokúšal som sa nájsť si prácu a začal som intenzívne komunikovať s jednou chránenou dielňou. Ukázalo sa však, že nemajú k pracovisku vytvorený bezbariérový prístup, čo sa mi v prípade chránenej dielne zdalo až absurdné,“ spomína Ivan. „Napokon som si našiel prácu, ktorú som mohol robiť z domu.“

Keď sa mu však ozval práve Milan Kašiak a predstavil mu projekt SME SI ROVNÍ, nemal veľmi nad čím premýšľať. „Zistil som si o ňom všetko, čo sa dalo, navyše, ponuka prišla od niekoho, koho som poznal a dôveroval mu. A tak som si povedal, že za vyskúšanie nič nedám.“

Po dvoch (pandemických) rokoch má Ivan Volf už množstvo skúseností. Všetkého druhu. Jeho spádovou oblasťou sú predovšetkým Nové Zámky a okolie, často sa pri komunikácii s klientmi stretáva aj s komplikáciami, pretože niektorí nemajú počítač alebo disponujú iba starším modelom tlačidlového telefónu. Myšlienka projektu, v ktorom ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím motivujú iných ľudí s najrôznejšími zdravotnými diagnózami, je aj podľa Ivanovho názoru humánna a pozitívna. Realizovať ju však znamená pripraviť sa aj na veľký výdaj energie, keďže mnohí klienti nemajú dosť vlastného odhodlania, aby dokázali zmeniť svoj život.

„Aj ja som sa musel v praxi učiť, že nebudú mať všetci takú motiváciu ako ja a aj tie najkrajšie a najlepšie ciele sa často budú napĺňať dlho a s množstvom komplikácií,“ hovorí Ivan a spomenie si aj na trpkú skúsenosť. „Na klienta vozičkára, ktorý okrem dávky v hmotnej núdzi nemal priznané nič. Úraz utrpel ako veľmi mladý, úrady mu nechceli priznať ani invalidný dôchodok. Jeho prípad bol dosť zložitý, no na mnohých veciach, na ktoré mal nárok sa dalo pracovať. Najprv sa nadchol, no nadšenie ho rýchlo opúšťalo. Nedokázal dať dokopy ani vlastné dokumenty potvrdzujúce jeho aktuálny status, postupne prestal reagovať na telefonáty a ozval sa mi až po mesiacoch s otázkou, či mu nepožičiam peniaze.“ Ivan si dnes už je vedomý toho, že mal možno zidealizované predstavy, ako to pôjde hladko a úspešne. Aj motivátor však musí rátať s neúspechom. Jeho úlohou totiž nie je vyriešiť problémy za klienta, ale sprevádzať ho a učiť ho, ako sa problémy riešia. „Preto musia byť nastavené ciele reálne a dosiahnuteľné.“

Keď prepukla pandémia koronavírusu a ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím a najrôznejšími vážnymi diagnózami naozaj nechodievali von a aj s lekármi komunikovali len elektronicky, vybaviť čokoľvek bolo ešte náročnejšie a zdĺhavejšie. „Už sa to lepší a už aj môj pohľad na prácu motivátora je reálnejší,“ priznáva Ivan. „Viem, že nemôžem dosiahnuť pre každého všetko.“

Boj s osudom aj s úradmi

Klient so zdravotným znevýhodnením, ktorého treba nabudiť, aby vzal život do vlastných rúk, je prácou motivátora, no mnohí hovoria o silnej demotivácii pri kontakte s úradmi. Paradoxne, práve s tými, ktoré majú už vo svojom názve slová práca aj sociálna pomoc. „Mám medzi svojimi klientmi aj takého, ktorému nepriznali žiadnu kompenzáciu z tých, o ktoré žiadal. Dokonca v komplexnom posudku mu úplne absurdne navrhli finančný príspevok, o ktorý nežiadal, takzvané ošatné. Jeho schválenie je však limitované príjmom do trojnásobku životného minima, a ten tento klient prekračuje. Navrhli mu teda príspevok, ktorý mu aj tak neschvália, lebo naň nemá nárok,“ žasne Ivan. Bežný človek sa často neorientuje v zákonoch, nerozumie tomu, čo sa píše v odborných posudkoch, nevie, na čo má reálne nárok a na čo už nie. Ak mu príde zložito odôvodnený list s vysvetlením, prečo mu úrad to či ono neschvaľuje, väčšinou nad tým mávne rukou. „Motivátori práve s týmto vedia pomôcť. Sami majú množstvo vedomostí a v projekte SME SI ROVNÍ sa v prípade otázok a komplikovaných príbehov majú s kým poradiť.  Aj my sme s klientom napísali odvolanie a čakáme, ako sa to vyvinie.“

Je smutné, že aj skúsenosti Ivana Volfa potvrdzujú, že mnohí úradníci, ktorí majú v popise práce pomáhať ľuďom so zdravotným znevýhodnením, konajú tak, ako keby dávali zo svojho a dávky sa snažia skresávať, kde sa len dá. Spochybňujú to, o čo klienti žiadajú, málokedy z nich cítiť empatiu. „Môjmu klientovi, našťastie, veľmi pomáhajú naše osobné stretnutia a rozhovory. Má naozaj sériu zdravotných problémov, napriek tomu sa snaží, aby bol jeho život čo najkvalitnejší. Ešte nedávno som musel bojovať sám za seba, možno aj vďaka tomu som inak nastavený. Hnevá ma, keď počujem, ako moji klienti absolvovali komplexný posudok a čo všetko im úrady nepriznali. Vidím, ako úradníci vedia, že ľudia nevedia, na čo majú nárok, a ako im priznajú iba toľko, aby boli spokojní a neodvolávali sa.“

Po boku s motivátorom majú však hlavne možnosť naučiť sa orientovať v spleti predpisov a zákonov, nenechať sa odradiť a dožadovať sa kompenzácií, na ktoré nárok majú. Niekedy to skutočne trvá dlho, ale motivátori projektu SME SI ROVNÍ sú tými najvhodnejšími partnermi. Aj Ivanovi sa napríklad podarili pre vozičkára také zásadné veci, ako vymeniť ťažký, veľký a nemotorný vozíček pre klientku za nový, modernejší, pre inú klientku zabezpečiť elektrický pohon, vďaka ktorému už komfortne najazdila niekoľko sto kilometrov, či zvýšiť počet hodín osobnej asistencie. To všetko dáva práci Ivana Volfa zmysel. Ak sa chcete obrátiť priamo na Ivana, napíšte mu na ivan.volf@smesirovni.sk