Celý život športujem. Športoval som od útleho detstva, v puberte aj po nej a športu som sa nevzdal ani potom, keď som ako dvadsaťjedenročný utrpel ťažký úraz.
V tom aute sme vtedy šli piati, vracali sme sa z kina. Každému z nás sa niečo stalo, ale ja som spolu a manželkou dopadol najhoršie. Krátko po nehode ma operoval Pavol Nádvorník, ešte dlho po zákroku som však zostával od pása nadol ochrnutý. Okrem rozlámanej chrbtice mi odtrhlo obočie a polámalo kus očnej kosti, o ostatných menej vážnych ranách a škrabancoch ani nehovorím. Manželke pri nehode okrem iného podrvilo prsty na nohách, hrozilo dokonca, že ich budú musieť amputovať. Napokon sa lekári pustili do náročnej operácie a do každého jedného prsta jej vkladali drôty. Mali sme v tom čase už malého syna, a zrazu sme sa nejakú dobu ani jeden o neho nedokázali starať.
Šport človeka naučí nielen vytrvalosti a túžbe po víťazstve, no naučí ho bojovať aj vtedy, keď sa práve nedarí. Naučí ho poradiť si s prehrami. Všetko sa ľahšie znáša, ak máte tie správne športové návyky.
Pre poranenú chrbticu nebolo dlho jasné, ako to so mnou dopadne, či ešte budem chodiť alebo zostanem na vozíčku. Pre istotu som akceptoval najhorší scenár, a hneď, ako to len trochu bolo možné, pustil som sa do posilňovania. Hlavne horné končatiny musí mať vozičkár mimoriadne silné, pretože pohyb vie zabezpečiť iba s ich pomocou.
Od invalidného vozíka k čaptavému futbalu
Bol som nezastaviteľný a strhnúť sa dala aj manželka. Stále sme sa nachádzali v nemocnici, no ak sme práve nespali či nejedli, posilňovali sme, kým sme neodpadli od únavy. Ale prinieslo to svoje ovocie, do niektorých častí nôh sa mi pomaly začala vracať citlivosť. Je to celkom smiešny pocit, keď vnímate napríklad len palec na nohe. Pre mňa to bol však signál, aby som na sebe ešte viac pracoval a náročnosť „tréningov“ som zvýšil. Lekári mi v tej dobe ešte zakazovali sedieť, no ja som už tajne pri posteli skúšal drepy! Samozrejme, že mi to nešlo, držal som sa len rukami. Trúfol som si urobiť aj prvé kroky na barlách, ale to sa mi nevyplatilo. Na starých mokrých nemocničných kachličkách sa mi pošmykli a ja som letel k zemi. V zlomku sekundy som si uvedomil, že nesmiem dopadnúť na operovanú chrbticu, odhodil som barly, aby som mohol na zmiernenie pádu použiť ruky. Neuveríte, ale odhodená barla sa odrazila od stropu a spadla presne na operované miesto. Ak by som niečo také chcel natrénovať, takto dokonale sa mi to nepodarí.
Trvalo ďalšie dlhé mesiace, kým sa môj zdravotný stav ako-tak zlepšil. Od kolien nadol mám dodnes nohy ochrnuté, časť svalov ma stále neposlúcha, ale nielenže chodím, no aj bicyklujem, lyžujem a trochu čaptavo som hral aj futbal.
Chcel som brať len medailové umiestnenie
Ešte som sa ani poriadne nevedel pohnúť, no prijal som rozhodnutie, že chcem ako zdravotne znevýhodnený vyniknúť vo dvoch športoch – v lyžovaní a cyklistike. Na začiatku tejto etapy môjho života, by si asi málokto tipol, že sa mi to podarí. Stále som kráčal ako Quasimodo, a keď som stratil rovnováhu, často som spadol. Stovky pádov ma však vycvičili v tom, ako padať šetrne, a to sa mi na lyžiarskom svahu či na bicykli veľmi zišlo.
Na pretekanie v zjazdovom lyžovaní ma nahovoril Peter Matiaško. Aj vďaka nemu bolo stredisko Remata známe ako liaheň nových paralympijských talentov. Sám som v ňom neskôr pracoval ako riaditeľ. A keďže pozícia motivátora tak, ako ju poznáme dnes, vtedy ešte neexistovala, bol som sám sebe aj motivátorom.
Na každé preteky som šiel s odhodlaním, že chcem brať len niektoré z prvých troch miest. Ak som čírou náhodou skončil štvrtý, bol som na seba riadne nahnevaný. Ešte že to nebývalo často. Na paralympiáde v Lillehammeri 1994 som získal tri strieborné a jednu bronzovú medailu v lyžovaní, o štyri roky neskôr v Nagane dve strieborné a dve bronzové, na majstrovstvách sveta v zjazdovom lyžovaní v roku 1996 jednu striebornú a na majstrovstvách sveta v cyklistike tiež jednu striebornú.
Aktívny pohyb a šport zostali súčasťou môjho života aj po ukončení športovej kariéry a stále ich milujem. Svoju ďalšiu lásku som však našiel v práci motivátora.
Dva roky v SME SI ROVNÍ
Som presvedčený, že na túto prácu som bol priam predurčený. Ani si neviete predstaviť, akú som mal radosť, keď som sa dozvedel o projekte SME SI ROVNÍ a dostal možnosť stať sa jeho súčasťou.
Už dávno pred jeho vznikom som učil športovať a lyžovať zdravé aj postihnuté deti. Spolu s kolegami v Paralympijskom motivačnom centre v Kováčovej sa snažíme pripraviť pacientov po ťažkých úrazoch a nehodách na návrat domov a život na vozíčku. Pracoval som aj v projekte Paralela, ktorý predchádzal projektu SME SI ROVNÍ. Vždy ma tento typ práce tešil a robil mi radosť a ešte som mohol výdatne využívať aj to, že rád komunikujem s ľuďmi. S niektorými to napriek tomu nejde vôbec ľahko, aj medzi mojimi klientmi sa vyskytli lenivci, ktorým sa nechce opustiť komfortnú zónu a niečo pre seba spraviť. Kladiem im na srdce, aby sa nespoliehali na to, že rodičia sa o nich budú starať naveky. Naopak – mali by sa učiť prevziať zodpovednosť za vlastný život. Zmeniť myslenie ľudí je často oveľa náročnejšie, ako pomôcť im vybaviť povedzme nový invalidný vozík.
Mal som aj klienta, ktorému sa stalo hádam všetko zlé, čo len existuje. Mama sa ho vzdala, keď bol ešte dieťa, otec sa ocitol vo väzení kdesi v zahraničí. Po ťažkej autonehode skončil na vozíku v úplnej sociálnej núdzi, odkázaný na žobranie pred kostolom. Nemal čo jesť, nemal ani na lieky. Jediné, čo mal, boli dekubity, ochrnuté sedacie svaly a psychické problémy. Aby toho nebolo málo, do zoznamu diagnóz pribudla ešte aj mozgovo-cievna príhoda. V takomto stave som ho spoznal, keď sme začali spolupracovať. Ak mal odniekiaľ začať svoj život napravovať, boli to práve preležaniny na zadnej časti tela. Pre vozičkára znamenajú vážne ohrozenie. Ak sa včas neliečia, pacient zostane dlhodobo pripútaný na lôžko. Radil som mu, ako má sa má naučiť zapájať znovu sedacie svalstvo, že musí cvičiť od rána do večera, hoci pri čítaní novín, pozeraní televízora, alebo v posteli pred spaním. Áno, od takýchto zásadných maličkostí sme museli začať riešiť jeho problémy.
Iná moja klientka trpí okrem iného aj zriedkavým typom alergie na slnko a navyše jej manžel je onkologický pacient. Rozhodol sa, že sa bude liečiť aj hladovaním a manželka sa k nemu pridala. Skončilo sa to tým, že jej telo to nevydržalo – odpadla a ochrnula. Jej stav sa pomaličky zlepšuje, už dokáže sedieť a pomohla by jej aj hyperbarická komora. Lekár jej však povedal, že niečo také nepotrebuje a bolo po debate. Som rád, že aj s mojou motivátorskou pomocou sa napokon procedúru pre ňu podarilo vybaviť a ešte jej ju aj uhradila zdravotná poisťovňa.
Mám medzi klientmi aj mladého muža, bývalého lyžiara, ktorý sa takisto ocitol na vozíku. Jeho rodičia to však s podporou tiež vzali trochu za zlý koniec. Toľko ho nútili rehabilitovať, tvrdiac, že im ide len o jeho dobro, že mu cvičenie dosť znechutili. Nuž, ťažko niekoho pozitívne namotivujete, keď ho iba kritizujete, ironizujete a vyčítate mu, že sa málo snaží. Už sa spolu takmer nerozprávali. Musel som zvoliť veľmi opatrný postup, aby obe strany k sebe znova našli cestu a začali spolupracovať. A hlave aby môj klient mal chuť na sebe pracovať a aj robiť veci, ktoré mu prinášajú radosť. Zistil som napríklad, že ho láka včelárčenie a dal som mu možnosť vyskúšať si ho v mojom motivačnom centre v Koši pri Prievidzi. Nadchlo ho a zapáčil sa mu aj ďalší krok, ktorý by jeho životu dal zmysel a náplň – vybaviť si živnosť, neskôr možno chránenú dielňu, v ktorej by vyrábal včelárske produkty. Naozaj sa pomaly začal rozbiehať a aj rodičia pochopili, že rovnocenná komunikácia a spolupráca môže mať lepšie výsledky ako strohé príkazy. Pustili sa do toho spolu a pred Vianocami nestíhali vyrábať toľko produktov, aby uspokojili všetkých záujemcov.
Takýchto príhod mám už za dva roky práce v projekte SME SI ROVNÍ veľa a verím, že budú len pribúdať. Ľudí, ktorým motivátori vstúpili do života a pomohli ich presmerovať na tú správnu koľaj, je stále viac. Som rád, že môžem byť jedným z nich.
Ak sa chcete spojiť s motivátorom Jozefom Mištinom, pokojne mu napíšte mail na jozef.mistina@smesirovni.sk
