Ak by všetko dopadlo tak, ako si v mládeneckých rokoch naplánoval, zrejme by neutrpel vážne poranenie miechy. Celkom určite by sa však ani nestal motivátorom, pretože by žil tisícky kilometrov ďaleko od rodného Slovenska a o projekte SME SI ROVNÍ by ani nechyroval. Osud má však pre nás pripravené vlastné plány a väčšinou celkom dobre tuší, kde sa naše schopnosti najlepšie uplatnia, kde sa budeme cítiť potrební a užitoční. Asi preto je dnes Juraj Foľvarský pevnou súčasťou tímu našich motivátorov a pomáha ďalším ľuďom so zdravotným hendikepom.
Boli rané roky deväťdesiate, keď sa po Nežnej revolúcii otvorili hranice a my sme mohli cestovať nielen na nákupy do Viedne, ale zariskovať, zbaliť sa a odísť hľadať prácu kamkoľvek na svete. Spravil to tak aj Juraj. Krátko predtým dokončil priemyslovku, oženil sa a podobne ako mnohí ďalší z jeho kraja a jeho generácie opustil Starú Ľubovňu a zamieril do Ameriky. Jeho cieľom bolo zarobiť peniaze a byť tak čo najlepšie pripravený na rodinný život. Keď sa vrátil domov, na svete bol už aj jeho syn. To, čo priniesol, investoval do prvého bytu pre mladú rodinu a začal pracovať vo veľkosklade potravín. Synček nemal ani dva roky, keď sa na krátkom výlete do Maďarska v zlomku sekundy všetko zmenilo. Pri zdanlivo banálnom skoku do vody si Juraj poškodil miechu. „Dnes už viem, že som mal zvláštnym spôsobom zrastený piaty a šiesty stavec, že pri tom skoku zrast pukol, pritlačil mi na miechu a spôsobil jej opuch. Lekár mi povedal, že by sa mi to stalo skôr či neskôr. Nuž, stalo sa to akurát v Maďarsku.“
Tam ho aj okamžite operovali. Telo však na šok zareagovalo ťažkým zápalom pľúc a Juraj upadol do dlhodobej kómy. Jeho manželku informovali, aby sa pripravila na najhoršie… Úraz sa mu stal prvého septembra a prvé spomienky po prebratí sa z kómy sa mu viažu až k novembru, keď ho previezli do nemocnice v Košiciach s diagnózou kvadruplégia, teda postihnutie všetkých štyroch končatín.
Dva roky cvičenia
Na rozdiel od mnohých kvadruplegikov Jurajovi v končatinách aj po úraze zostala citlivosť. Vnímal teplo, chlad či bolesť, akurát nimi nedokázal hýbať. „Veľmi dlho som bol ležiaci pacient, a tak som aj veľmi rýchlo dostal dekubit. Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej vtedy už našťastie fungovalo, ale premiestnili ma doň oveľa neskôr, ako je to pre pacienta po úraze vhodné. Na rozdiel od súčasnosti som zas mohol byť v Kováčovej až osem mesiacov, cvičiť a rehabilitovať a pomaly sa zlepšovať,“ spomína Juraj Foľvarský. Stalo sa mu však to isté, čo potvrdzujú mnohí ďalší motivátori po úrazoch miechy či chrbtice – po návrate domov mal v prostredí plnom bariér problém premiestňovať sa a ani zďaleka nebol sebestačný. „S obliekaním aj osobnou hygienou mi pomáhala manželka, s cvičením otec, brat aj svokor. Bolo jedno, či bol piatok alebo sviatok, každý deň ma navštevovali a neustále sme spolu rehabilitovali. V tej dobe ešte neexistovali rehabilitačné centrá v takom počte a s takými odborníkmi ako dnes. A slovo bezbariérovosť očividne nikomu v našej krajine nič nehovorilo.“
Juraj mal šťastie že vlastný byt mal intuitívne spravený ako bezbariérový, iba do bytovky viedol schodík, na ktorý stačilo pripevniť nájazdový plech. Horšie to bolo v byte rodičov a svokrovcov, o verejnom priestore ani nehovoriac. „Neexistovali reálne možnosti, kam sa na vozíku vypraviť. Vozičkár sa nedostal do obchodov a nedostal sa ani na úrady. Keď neďaleko nás otvorili prvé veľké nákupné centrum postavené podľa moderných štandardov ako úplne bezbariérové, bol to pre mňa fantastický spoločenský zážitok,“ smeje sa. „Mohol som konečne jazdiť medzi regálmi a na vlastné oči vidieť tovar. Mohol som si sám vyberať a vyskúšať oblečenie. Dovtedy to fungovalo tak, že manželka mi niečo od oka kúpila, priniesla domov, kde som si to vyskúšal, a čo mi nesedelo, musela znova zaniesť do obchodu. Možnosti pre vozičkárov sa odvtedy zlepšili o milión percent,“ teší sa.
A čo ďalej so životom?
Predstava Juraja Foľvarského o budúcnosti sa určite nezredukovala na to, že veď už len nejako dožije. Mladá rodina sa zmobilizovala a manželia sa dohodli na výmene úloh. Juraj ako mladý človek dostal od štátu smiešny invalidný dôchodok, ktorý na prežitie ani náhodou nestačil, a tak do práce nastúpila jeho manželka. „Zamestnal ju môj zamestnávateľ, no nielen tým nám veľmi pomohol. Podporoval nás, aj finančne, postaral sa, aby sme sa nedostali do ťažkej situácie. Ja som v tom období mal už dosť síl na to, aby som sa mohol starať o syna a venovať mu všetok potrebný čas.“
Dokonca mu ho zostalo dosť aj na to, aby si našiel nové hobby! Zatiaľ čo mnohí naši motivátori sa krátko po úraze rozhodli nájsť pre seba vhodný šport, Juraj Foľvarský prepadol vášni zvanej akvaristika.
Pomaly si na úkaz zvaný vozičkár začalo zvykať aj Jurajovo okolie. Spočiatku na neho ako na mimozemšťana pozerali ľudia v jeho obľúbenom nákupnom centre, čudovali sa kamaráti jeho syna, keď ho sprevádzal na futbalový zápas. Aj to sa, našťastie, radikálne zmenilo. Vďaka bezbariérovosti môžu dnes vozičkári cestovať, športovať, navštevovať kultúrne podujatia, podieľať sa na verejnom živote. Stále sa však mnohí sporadicky stretávajú so začudovanými pohľadmi a rezervovaným prístupom.
Od jednoduchých problémov k zložitejším
Klebety o dobrých projektoch sa v komunite osôb so zdravotným znevýhodnením rýchlo šíria, a tak aj Juraj zachytil prvé neoficiálne informácie o príprave národného projektu SME SI ROVNÍ počas opakovaného pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Keď prišla ponuka, aby sa sám stal súčasťou tímu takmer päťdesiatich motivátorov, zobral si čas na premyslenie. Ale len krátky. 
Chvíľu o sebe zapochyboval, pretože naozaj neinklinoval k žiadnemu paralympijskému športu, no cieľom projektu je pomáhať klientom predovšetkým v sociálnej oblasti a pohybové aktivity sú až na ďalších priečkach priorít. Ako skúsený vozičkár, ktorý praktické skúsenosti so sociálnym systémom zbiera už takmer tridsať rokov, vedel Juraj oveľa viac o kompenzáciách, pomôckach, invalidných dôchodkoch či debariérizácii. A práve takých ľudí potreboval projekt SME SI ROVNÍ na pozície motivátorov čo najviac.
„Keď som sa pustil do práce, zameral som sa na klientov, čo sa trápili so zdanlivo najjednoduchšími problémami,“ hovorí o svojich začiatkoch v Centre včasnej pomoci v Prešove. „Sú to práve kompenzačné pomôcky, invalidné vozíky, najrôznejšie sociálne dávky. Vždy ma znova a znova dokáže prekvapiť, ako mnohí ťažko zdravotne postihnutí ľudia nevedia prakticky nič o svojich možnostiach, nemajú páru o tom, na čo všetko majú nárok a ako sa k tomu dostať. Práve takým však pomáham najradšej,“ usmieva sa a púšťa sa do rozprávania o konkrétnom príbehu.
„Veľmi často sa ku mne okľukou dostávajú starší klienti. Raz som ako motivátor pomohol jednej pani a tá ma po dobrej skúsenosti rovno priviedla za svojou mamou. Spomínam si, ako som jej hovoril úplne základné veci a všetko bolo pre ňu nové. Úrady ju o ničom neinformovali, bol som prvý, kto jej vysvetľoval, čo všetko sa jej týka.“ Mnohí vozičkári napríklad vedia, že každých sedem rokov majú nárok na nový invalidný vozík z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ale už nevedia, že každých päť rokov môžu požiadať o nový vozík aj svoju zdravotnú poisťovňu. Každý vozičkár by mal mať neustále k dispozícii DVA funkčné vozíky.
Skvelou pomôckou je aj tzv. vaňový výťah. Perfektná vec, vďaka ktorej sa vozičkár bezpečne a s minimom cudzej pomoci dostane z vozíka do vane a naopak. Ak nemá kúpeľňu prerobenú tak, aby v nej bol bezbariérový sprchovací kút, je vaňový výťah maximálne užitočná kompenzačná pomôcka. „Na základe odporúčania od rehabilitačného lekára ho prideľuje zdravotná poisťovňa. Od vypísania požiadavky ho klient môže mať o tri dni doma. Keď to mnohým z nich vysvetľujem, pozerajú na mňa neveriacimi očami.“
Aj Juraj Foľvarský má skúsenosť s tým, že informovať klientov o ich možnostiach je veľmi motivačné aj pre neho samého, no po zrážke s realitou, resp. s neochotnými úradníkmi na niektorých úradoch práce si často treba vyhnúť rukávy a pustiť sa do množstva administratívy. A do presviedčania. „Nie je vôbec zriedkavé, keď úradník na úrade práce odrádza klienta od žiadosti o dávku či kompenzačnú pomôcku, hoci dobre vie, že na ňu má právo.“ Vyskúšal si to spolu so svojou klientkou vo chvíli, keď sa s ohľadom na množstvo jej komplikovaných diagnóz pustili do žiadosti o osobnú asistenciu.
„Žiadosť na úrade práce riešili viac ako trištvrte roka, sám som do procesu vstupoval a úradníkom vysvetľoval, že bol zrušený zákon, ktorý umožňoval žiadať o osobnú asistenciu len osobám do 65 rokov. Nepresvedčilo ich to, aby pani vyhoveli. Z úradu prišla odpoveď, že jej má pomáhať blízka rodina plus odporúčanie, aké nám vyrazilo dych: vraj ak pani nedokáže sama chodievať na nákupy, nech sa obráti na najbližšiu charitatívnu organizáciu.“ Pre neochotu úradu práce sa klientka musela vydať oveľa komplikovanejšou cestou a požiadala o opatrovateľský príspevok. Na to, aby ho dostala, musela absolvovať sériu nových lekárskych vyšetrení potvrdzujúcich jej odkázanosť, a jej dcéra bola nútená odísť z práce a zmeniť si miesto trvalého pobytu k mame, aby vôbec mohla byť jej opatrovateľkou. „Prístup úradníkov moju klientku tak hlboko rozrušil, že sa bála na úrad chodievať a upokojenie hľadala u psychológa, ktorého sme jej takisto poskytli v rámci projektu SME SI ROVNÍ,“ uzatvára trpkú skúsenosť Juraj Foľvarský.
A to vy odkiaľ viete?
Tak ako sa žiaden motivátor po takmer troch rokoch fungovania projektu nevyhol príbehom, ktoré nemali ľahký priebeh, tak sa, našťastie, každý z nich stretáva aj s osudmi klientov s dobrým koncom. Juraj medzi také počíta príbeh svojho úplne prvého klienta, ktorý si našiel zamestnanie, dokonca počas pandémie koronavírusu. „Je vozičkár a ešte sa mu začal aj zhoršovať zrak a čakala ho séria operácii. Všetko dopadlo dobre a mohli sme začať reálne uvažovať o tom, čo by mohol robiť. Má dve vysoké školy a je veľmi šikovný, vedel by som si ho predstaviť aj na pozícii motivátora,“ smeje sa Juraj. „Rozhodol sa však pre ešte náročnejšie povolanie a pracuje ako pedagogický asistent v obci s prevažujúcou rómskou komunitou.“
Najviac je pyšný na klienta, ktorý sa od ich prvého náhodného stretnutia na prezentácii invalidných vozíkov prepracoval svojím zápalom, odhodlaním a vytrvalosťou až na pozíciu člena reprezentačného tímu Slovenska v parahokeji. „Pohybové aktivity nie sú celkom moja doména, ale keďže som vedel, že medzi motivátormi máme aj Martina Joppu, skúseného parahokejistu, tak som ho s klientom Jankom spojil a poprosil ho, aby ho vyskúšal na tréningu. Zvyšok je už história,“ usmieva sa.
Juraja Foľvarského najviac teší, keď môže pomôcť starším ľuďom so zdravotným hendikepom. Veľmi často sa o motivátoroch a o projekte SME SI ROVNÍ dozvedajú z počutia od rodinného príslušníka, ktorý je v projekte zapojený. Ústne podanie je stále tá najlepšia reklama. „Keď zistia, ako sme niekomu z ich okolia pomohli vyriešiť nejaký problém, naberú odvahu a spýtajú sa, či by sme nedokázali vyriešiť aj ten ich. Začíname často od úplnej nuly. Sám som šokovaný z toho, že niektorí ani nevedia, ako si napísať žiadosť, nevedia, o čo môžu požiadať a ktorý úrad. Nemajú základné informácie o tom, aké sú ich elementárne práva a často majú obavy vôbec niečo žiadať. My ako motivátori im dokážeme s množstvom vecí pomôcť, môžu byť súčasťou série skupinových aktivít, online alebo prezenčne, ktoré sú pre klientov projektu SME SI ROVNÍ určené a sú takisto ako naša práca zadarmo. A potom takto edukovaný občan príde s nejakou relevantnou žiadosťou na úrad práce a úradníčka sa ako prvé spýta – a to vy odkiaľ viete? V takej chvíli sa zamyslím, či mám byť šťastný alebo zúfalý.“
Treba popravde povedať, že Juraja Foľvarského práca motivátora rozhodne viac napĺňa šťastím ako zúfalstvom. Jeho syn, ktorý mal v čase jeho úrazu iba dva roky, dávno dospel a sám zrealizoval otcov mladícky sen. Získal dobrú prácu v Spojených štátoch amerických a žije v nich už piaty rok. S otcom na Slovensku je vďaka moderným komunikačným technológiám v každodennom kontakte. Juraj sa s manželkou dávnejšie rozviedol, no už ako vozičkár si našiel priateľku Editku, s ktorou viac ako päť rokov tvoria krásny a spokojný pár.
Ak by ste na spoluprácu chceli osloviť priamo jeho, napíšte mu na juraj.folvarsky@smesirovni.sk.
