Nikdy neviete, kde vám motivátor vstúpi do života. Do areálu Rozálka v Pezinku chodieva Lucia Krivosudská ako reprezentantka Slovenska v paradrezúre pravidelne za koníkmi, že tam však bol ubytovaný aj Tomáš, bola náhoda. Úplnou náhodou sa aj stretli. Lebo Lucia je neprehliadnuteľná svojou výškou, blond účesom, paličkou a šarmom, na Tomášovi si zas rýchlo všimnete, že je na vozíku. A tak ho v lete 2022 ako motivátorka projektu SME SI ROVNÍ bez váhania oslovila. Dnes sú už „len“ kamaráti. Spoluprácou dosiahli ciele, o ktorých bude tento mimoriadne motivačný príbeh.

Tomáš podniká v oblasti, ktorá ho baví, už takmer dvadsať rokov. Teda od oficiálnej dospelosti. V manažmente, marketingu a krízovej komunikácii musíte mať talent, bystrú hlavu, mobil a počítač a tým všetkým Tomáš disponoval. Všetko išlo fajn, dokonca aj tá pekná nedeľa mala byť dôvodom na fajnové stretnutie s kamarátmi pri chladenom víne a vyhriatom bazéne. Tomáš ani adrenalínovo nešportoval, ani nešoféroval, ani neliezol na žiadne štíty či nestabilné lešenie. Len sa oprel o zábradlie. Zábradlie sa zlomilo a on z päťmetrovej terasy dopadol na chrbát. „Roztrieštil sa mi jeden stavec a oprel sa o miechu. Spočiatku to napriek tomu nevyzeralo až tak zle. Okamžite ma operovali a ešte tri dni po úraze som nohami hýbal, akurát chodidlá som nedokázal ohnúť. Potom sa to stratilo. Ako keby mi niekto vytiahol poistky. Nikto nevie, čo sa stalo. Dokonca aj ošetrujúci skúsený lekár mi povedal, že sa s niečím takým vo svojej praxi ešte nestretol. Ak sa ľuďom stane tento typ úrazu, v najhoršom stave sú bezprostredne po ňom. Plynutím času prichádza menšie či väčšie zlepšenie,“ vysvetľuje Tomáš. „Bezprostredne po operácii mi chirurg vravel, že to v mojom prípade na vozík nevidí. Že budem musieť makať, cvičiť a veľa rehabilitovať a všetko bude v poriadku. Po troch dňoch však bolo všetko inak.“

Po troch rokoch

Chalan, ktorý do svojich Kristových rokov hádam nestretol jediného vozičkára, sa sám ocitol medzi nimi. Aj Tomáš sa dával dokopy v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, aj on sa upäl k myšlienke, že práve tam ho postavia na nohy. „Maximálne som sa na to sústredil a drel som celé mesiace. Aj psychicky sa treba s novou životnou situáciou zmieriť, čo sa síce ľahko povie, ale ťažšie vykoná. A aj keď som bol obklopený empatickými ľuďmi, ktorí sa ma snažili pochopiť, skôr ma to rozčuľovalo. Čo môžu chápať? Ani len netušia, ako sa cítim. Kto to nezažil, nikdy nebude rozumieť tomu, aké to je.“
Prvý rok po úraze bol najťažší. Nielen pre Tomáša, no aj pre jeho kamarátov a blízkych, hlavne pre priateľku (dnes už manželku) Oľu. „Dnes si veľmi dobre uvedomujem, aký som bol neznesiteľný. Bol som nahnevaný na celý svet, bol som zlý na Oľu, všetku pomoc som odmietal a aj všetkých ľudí. Celý život som bol sebestačný a zrazu som si sám nedokázal poradiť s najjednoduchšími vecami. Chcel som robiť to isté, čo pred úrazom, ale nešlo to. Niečo také človeku riadne pomieša hlavu. Nikdy som nezažil, čo to znamená, že sa pozeráš na vlastné nohy, ale necítiš ich. Nevedel som si to ani len predstaviť. Dnes však už dokážeme spolu s ďalšími vozičkármi sarkasticky žartovať, že môžeme pokojne nastúpiť do armády ako odmínovávači. Ak by nám aj odtrhlo nohu, nič sa nedeje. Ani to nepocítime,“ škerí sa Tomáš.

Podobne ako mnohí čerství vozičkári si aj on dal za cieľ do roka od úrazu sa postaviť na vlastné nohy. Nedarilo sa, a o to viac sa v ňom hromadil hnev. „Iba postupne som si uvedomoval, že rehabilitácie po úraze chrbtice nie je súťaž do plaviek. Že sa môj stav možno predsa len nepodarí výraznejšie zlepšiť. Že to nepôjde tak, ako som si to predstavoval. A teraz čo? Pýtal som sa sám seba. Nevedel som ani náhodou vymyslieť plán, čo so mnou bude a nevedel som ani to, či so mnou zostane Oľa. Napokon som jej to povedal veľmi priamo, že ju nebudem vedľa seba nasilu držať. Dokážem porozumieť tomu, ak chce mať vlastný život, ktorý si asi nepredstavovala po boku s vozičkárom. Okamžite môj návrh odmietla. Vraj niečo také neprichádza do úvahy, zostane so mnou. O niečom takom sa vôbec nebudeme baviť. S odstupom času si myslím, že to bola pre mňa prvá obrovská motivácia – ak nemám dôvod snažiť sa žiť kvôli sebe, tak kvôli Oli to skúsim.“

Padol som na chrbát. Nie na hlavu

Podobne ako mnohí ďalší, ktorí z aktívneho a dobre rozbehnutého života vhupli neplánovane do života na vozíčku, aj Tomáš potvrdzuje, že skutočný posun dokážete spraviť až vo chvíli, keď tú zmenu prijmete. „Nepoužívam sloveso stotožniť sa, ja sa s mojím zdravotným stavom vôbec nestotožňujem. Nie je to situácia, v ktorej chcem zostať, ale prijal som ju ako skutkový stav a ďalej s tým pracujem. Aj preto rehabilitujem a cvičím každý deň. Preto na sebe stále makám, skúmam systémy cvičenia, počúvam iných vozičkárov.“ Spolu s manželkou sa napokon rozhodli zmeniť bydlisko a kúpiť si väčší byt, aby jednu izbu mohli kompletne zariadiť ako špeciálny gym pre vozičkára. Tomáš pátral aj po ideálnom fyzioterapeutovi, ktorý vie pracovať s ľuďmi s najrôznejšími zdravotnými hendikepmi, a keďže sa veci konečne začali aspoň trochu na dobré obracať, našiel ich hneď niekoľko. Dnes tvoria prvotriedny tím v NeuroGyme, fitku, ktoré Tomáš vybudoval a ktoré sa špecializuje na klientov (aj deti) s poranením miechy a neurologickými ochoreniami. „Nebol to podnikateľský plán, len reakcia na to, s čím som sa stretával ja a aj ďalší vozičkári. Mnohí z nich takisto chceli cvičiť a nemali kde. Na špecializované pracoviská treba často ďaleko dochádzať, sám som pochodil Čechy, Maďarsko a Rakúsko. Všade, kam som prišiel, som bol automaticky PACIENT, vyšetroval ma človek v bielom plášti, ktorý mi klopkal kladivkom po nohách vo vykachličkovanej ambulancii a okolo nás sa vznášala vôňa všadeprítomnej dezinfekcie. Dosť, takto nie. Spravme to inak. Povedal som si, keď mi došla trpezlivosť. Ja som padol na chrbát, nie na hlavu! Chcel som normálne fitko pre normálnych vozičkárov, a keďže som ho nenašiel, pustil som sa sám do jeho vytvorenia.“