Hovorí sa, že naše životy majú najčastejšie priebeh sínusoidy – raz sme hore, inokedy dole, sú obdobia, keď sa nám darí, a striedajú ich fázy, keď padáme. Adam Trubíni, klient národného projektu SME SI ROVNÍ, by s týmto prirovnaním zrejme nemohol nesúhlasiť. Pád, ktorý mu (dočasne) prerušil plány, však neovplyvnil jeho najväčšiu vášeň. Vášeň pre sekvoje.

Vyštudoval financie, a ako to chodí vo svete peňazí, skúšal už na strednej škole. Pri prevádzkovaní eshopu sa celkom dobre priamo v praxi naučíte, čo je to investícia, náklady, propagácia, cashflow alebo čistý zisk. Len čo Adam dovŕšil osemnásť rokov, založil si živnosť a podnikanie rozbehol na plné obrátky. Akurát že také podnikanie sa väčšinou nedá kombinovať s denným štúdiom na vysokej škole. „Biznis sa začal fungovať nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, no na druhej strane som nestíhal robiť skúšky. Keď som musel vyriešiť dilemu, čo je pre mňa v tej chvíli dôležitejšie, povedal som si, že jednoznačne vzdelanie. Dal som prednosť škole a podnikanie som utlmil,“ hovorí. Vďaka štúdiu si síce neustále rozširoval vedomosti o fungovaní finančných tokov či marketingu, no prišla pandémia koronavírusu a zastavila nielen jeho, ale aj mnohé iné skvelé podnikateľské projekty.

„Nemal som zrazu čo robiť. Akurát som písal bakalársku prácu a trávil väčšinu času na internáte s knihami a počítačom. A so sadenicami stromčekov,“ približuje svoju celoživotnú lásku, ktorá sa mu napokon stala – v dobrom aj v tom druhom zmysle – osudnou. „Skúšal som zo semienok vypestovať sekvojovce mamutie. Predstava, že mám možnosť dať život stromu, ktorý dokáže rásť až tritisíc rokov, ma fascinovala. Tieto sekvoje rastú aj na niekoľkých miestach na Slovensku, zohnať si ich semená nebol až taký problém, ako z nich vypestovať životaschopné sadenice. Už vyklíčiť semená je umenie, ako sa však ukázalo, ešte väčšie dosiahnuť, aby malé rastlinky prežili prvý mesiac. To bola kruciálna fáza, počas ktorej prežila maximálne jedna z tridsiatich sadeníc. Hovorí sa tomu padanie semenáčov. Mne kapali jedna radosť.“

Od prvého až po tisíce stromov

Prvotné neúspechy nie sú niečím, čo by mohlo Adama odradiť, a tak sa mu malých stromčekov sekvojí postupne podarilo dopestovať stále viac. Obdobie, keď sme nemohli chodiť von a stýkať sa s inými ľuďmi, bolo naopak veľmi priaznivé pre to, aby škôlkoval, pestoval, dokupoval a postupne cez internet aj začal predávať svoje prvé sekvoje. Dnes už môže pokojne skonštatovať, že vďaka jeho rukám, umu a škôlke pribudlo na svete niekoľko tisíc sadeníc (v budúcnosti) mohutných vždyzelených a nádherných stromov.

Ak sa Adama spýtate, prečo si zo všetkých stromov našej zemepisnej šírky vybral práve sekvoje, zareaguje sériou protiotázok. „Opýtali ste sa niekedy sami seba, či chcete po sebe niečo zanechať? Niekto napíše knihu, niekto postaví pyramídy, ďalší vyvinie účinný liek. Čo môže spraviť obyčajný človek? Nuž, môže napríklad zasadiť strom. Dobrý nápad, ale aký? Dub? Tých sú celé lesy. Topoľ? Sú čoraz háklivejšie na zmeny klímy a dlho nevydržia. A keď potom uvidíte majestátnosť sekvojí v botanických záhradách a uvedomíte si, že tie najstaršie mali už v časoch Krista tisíc rokov, zamilujete sa do nich. Dorastajú až do výšky 80 metrov, každý rok budú krajšie a väčšie. My tu už dávno nebudeme, no ony budú vzbudzovať obdiv a rešpekt a ľudia sa budú pýtať, kto ich zasadil. Zostanú ako kotva v čase.“ Aj na palube vesmírnej lode Voyager, ktorá putuje vesmírom a nesie odkazy o planéte zvanej Zem, je fotografia mohutného sekvojovca s maličkými ľuďmi pod ním. Dôkaz pestrosti a nádhery našej flóry. „Mal som čas dopĺňať si všetky možné a dostupné informácie o sekvojách potom, čo som padol zo stromu,“ dodá Adam pragmaticky.

Šťastie v nešťastí

Bol to len cvičný výstup do koruny stromu. Ak chce pestovateľ sekvojí získavať kvalitné osivo, sám poň vylezie čo najvyššie, aby si otrhal šišky.  Adam si preto spravil stromolezecký kurz, a kým čakal na obdobie zberu, trénoval lezenie aj po stromoch v okolí rodnej obce. „S bratom sme si vyhliadli platan v parku. Keď sme dosiahli hornú polovicu stromu a pokochali sa výhľadom, povedal sme si, že dole pôjdeme opačnou stranou. Istiace lano však bolo viac uvoľnené, ako vyzeralo. Bol som v kompletnom postroji, no keď som sa uvoľnil do priestoru, aby som sa odlanil, padol som z výšky 12 metrov na chrbát. Výsledkom boli dva prasknuté stavce a jeden aj posunutý. Úraz mi vypol telo od pása nadol.“

Krásny výhľad z koruny stromu na oranžový osvit krajiny a slnko zapadajúce za obzorom vystriedal pohľad na interiér záchranárskej helikoptéry, ktorá pristála na neďalekom futbalovom ihrisku. „Mal som pri tom všetkom veľké šťastie, pretože z výšky asi tretieho poschodia som dopadol na lesnú pôdu zmäkčenú lístím. Stromy sa postarali aj o to, aby to nebolo až také zlé. Ochranná prilba tiež splnila svoju rolu. Síce sa zlomila a plast mi rozrezal čelo a obočie, ale nemal som žiadne vnútorné krvácanie a bol som pri vedomí,“ spomína Adam.

Od úrazu ubehlo deväť mesiacov a on je po operácii, pobyte v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, navštevuje hyperbarickú komoru a hľadá a využíva najlepšie spôsoby rehabilitácie. „Mám šťastie aj na ľudí, ktorí mi pomáhajú. Na rodinu, ktorá sa zomkla. Vďaka nej cvičím dvojfázovo – s maminou aj s priateľkou Simonkou. Ak by som nemal také zázemie, aké mám, len ťažko to všetko zvládnem.“ Veľkou motiváciou je pre Adama aj postoj lekárov, ktorí hovoria, že opäť bude chodiť. Po trištvrte roku cvičení a rehabilitácií všetkého druhu už dokáže kráčať s ortézami.