O ľuďoch, ktorí niekedy úplnou náhodou vstúpia do života iných a radikálne ho zmenia, sa zvykne hovoriť ako o „výhybkároch“. Len si tak idete vo vyjazdených koľajach a ste presvedčení, že inak, či nebodaj lepšie, to už s vami vyzerať nebude, keď tu zrazu narazíte na motivátora. 😊 „Nakopol ma a naštartoval. Rozbehol som sa a už budem vedieť ísť ďalej aj sám. Mám v hlave ďalších päťdesiat cieľov,“ hovorí Paľko z Čalovca, malej obce neďaleko Komárna, o spolupráci s Rastislavom Sovišom, motivátorom z Centra včasnej pomoci SME SI ROVNÍ v Piešťanoch.
Paľko žije sám v rodičovskom dome a ešte donedávna to v ňom vyzeralo zúfalo. Po požiari od ohrievača jedna izba vyhorela, no zrejme aj od vody pri hasení dom zvlhol a bolo ho nutné odpojiť od elektriny. Paľko nemá vyvinuté horné končatiny, objektívne nebolo možné, aby si s takto zložitou situáciou poradil bez cudzej pomoci. Nehovoriac o veľkej záhrade, ktorá zarástla burinou a náletovou zeleňou do výšky dvoch metrov. Paľko nemá elektrinu a teplo viac ako päť rokov! V zime prežíval tak, že na sporáku zohrial vodu a v izbe, kde spal, ju v hrnci postavil na stôl. Aspoň na chvíľu ho zahriala. „Keď sa už veľmi ochladilo, vliezol som do spacáku. Je určený do mínus päťdesiat stupňov, dalo sa v ňom príjemne prespať. Po večeroch som si pri malej lampičke na baterky čítal knihy.“ Paľko žil z minimálneho invalidného dôchodku a ani len netušil, ako by mohol byť jeho život iný, nebodaj lepší. Úplne všetko sa zmenilo, keď mu cestu skrížil „výhybkár“ Rasťo.
Zlý začiatok, dobrý koniec?
Na svoje detstvo spomína iba nerád. Tak ako to pred rokom 1989 bolo úplne bežné, nikto sa na nič nepýtal a chlapca s telesným postihnutím automaticky poslali do špecializovaného zariadenia na Mokrohájskej ulici v Bratislave. „Bol som v ňom zavretý 17 rokov, chodil som do škôlky, na základnú školu a aj na gymnázium. Nemám však na to obdobie pekné spomienky. Domov som chodieval iba na víkendy. Tešil som sa, kedy konečne zmaturujem a budem môcť odísť, no vzápätí prišla ďalšia rana. Len pár dní pred maturitnými skúškami môj otec zomrel a mame krátko na to diagnostikovali rakovinu.“ Po návrate domov sa Paľko o ňu staral, tak ako vládal. Aj sestra pomáhala ako sa len dalo, ale nie vždy jej to dovolili pracovné povinnosti. Po štyroch rokoch mama ochoreniu podľahla, sestra sa vydala mimo Slovenska a Paľko zostal v rodinnom dome celkom sám. Nízky invalidný dôchodok mu nestačil ani na pokrytie základných potrieb, nieto na všetky náklady, ktoré nehnuteľnosť vyžaduje. Na policiach má desiatky a desiatky kníh, ktoré stále rovnako rád číta, no aj mnohé z nich sú pokryté prachom a pavučinami. Množstvo zdanlivo jednoduchých prác Paľko naozaj nedokáže vykonať bez cudzej pomoci
Niekto ma musel nakopnúť
Prvé stretnutia s motivátorom Rasťom Sovišom mali trochu absurdný priebeh. Do Paľkovho domu síce vedú iba dva schodíky, cez ktoré vozičkára po krátkej inštruktáži vytiahne ktokoľvek, kto má dve zdravé ruky. Práve tie však Paľkovi chýbajú, a tak sa s Rasťom zoznamoval na ulici sediac v jeho aute.
„Poslaním motivátora nie je riešiť klientove problémy, ale nájsť jeho vlastný zdroj motivácie a naštartovať ho tak, aby si svoj život vedel riadiť sám. Osobný príklad považujem za najdôležitejší. Keď klient vidí, čo všetko s mojím hendikepom dokážem, väčšinou pripustí myšlienku, že by to mohol zvládnuť aj on. Vtedy je už jeho motorom vlastná inšpirácia a u Paliho to perfektne zafungovalo,“ hovorí Soviš.
Prvý cieľ, ktorý si spolu stanovili, bol úplne pragmatický – vyčistiť záhradu a hlavne predzáhradku, kde už spoza stromov a buriny dom ani nebolo vidieť. Aby sa však do takejto manuálnej práce mohol Paľko pustiť, potreboval pomoc. Potreboval asistentov. „Schválenie asistenčnej pomoci má svoje byrokratické pravidlá. Hoci postup nie je až taký zložitý, mali sme tú smolu, že sme s úradom práce komunikovali v čase najsilnejšej korony. Kompletne celý schvaľovací proces tak trval až desať mesiacov, niečo také som zažil prvýkrát. Ani som sa veľmi nečudoval, že Paľko strácal trpezlivosť a vieru, že sa to podarí.“ Keď konečne dorazila správa, že mu asistenciu schválili, bol to ten zásadný reštart v Paľkovom živote.
„Kedysi som hrával futbal, stolný tenis, behal, plával či lyžoval, ale fyzicky už nevládzem toľko ako kedysi. Bolia ma kĺby aj kosti. Postupne som na všetko rezignoval, zanevrel na život a úplne zlenivel. Lenivosť je asi moja najlepšia vlastnosť a vedel by som leňošiť aj na plný úväzok,“ smeje sa. „Sám by som sa už určite nikdy nenaštartoval, naozaj ma musel niekto nakopnúť, nevedel som, ako ďalej. Bol to Rasťo, kto ma namotivoval. Dal mi nádej a ukázal, kadiaľ vedie cesta.“
Keď je odhodlanie nákazlivé
S čerstvo nadobudnutými asistentmi a pod dohľadom motivátora sa Paľko pustil do čistenia záhrady. Na odvoze množstva biologického odpadu sa už podieľal aj zmobilizovaný obecný úrad. Naozaj stačilo iba ťuknúť do prvej kocky domina a ďalšie pozitívne zmeny prichádzali takmer samy. Pred Paľkom však ešte stála tá najzásadnejšia výzva – zariadiť, aby mal doma znova svetlo a teplo. Aby bol jeho dom opäť pripojený k elektrine.
Motivátor Rasťo „operáciu elektrina“ prevažne len dozoroval, napokon, presne tak to má byť. Paľko od neho dostal informácie, ako by mal postupovať, a prakticky všetko si už zabezpečoval sám. Nebolo to však vôbec jednoduché. „Trvalo skoro polroka, kým som našiel firmu, ktorá spravila revíziu elektrických rozvodov, opravila poškodené časti, namontovala elektrické hodiny a pripojila ma do siete. Spolu s elektrinou sa mi podarilo zabezpečiť aj kúrenie, takže v zime už nebudem mrznúť. A mohol som si kúpiť aj televízor, ktorý som roky nevidel. Aj to je pre mňa obrovská zmena k lepšiemu. Nikdy v živote som neplakal, dokonca ani vtedy, keď ma ako dieťa mlátili. Pri filmoch v televízii si však teraz koľkokrát poplačem.“
Vďaka spolupráci s motivátorom projektu SME SI ROVNÍ je už teraz Paľkov život diametrálne odlišný. Jeden človek stačil na to, aby prehodil výhybku, a iný človek žije lepšie, optimistickejšie a kvalitnejšie. A má množstvo ďalších plánov, ktoré si už trúfa realizovať vlastnými silami. „Mám riadne dobité baterky a nebojím sa o seba,“ dodáva s odvahou Paľko a jeho odhodlanie potvrdzuje aj Rasťo Soviš. „Moja skúsenosť hovorí, že keď klienti vidia prvý reálny výsledok našej spolupráce, pochopia, že to ide a sú už schopní pokračovať ďalej aj sami. Paľko bol spočiatku tiež veľmi skeptický. Keď sa však podarilo dosiahnuť náš prvý cieľ, zažil na vlastnej koži, že zmena k lepšiemu je možná. Pochopil, že sedením doma a čakaním, že sa niečo zmení samo od seba, sa ničoho nedočká. Ak niekto naozaj zažije posun od nemám nič, ale chcel by som viac, či dokonca od nemám nič a nič už ani nechcem, po prvý reálny výsledok dosiahnutý vlastnou aktivitou, pochopí, že to, ako vyzerá náš život, je iba a len naša vlastná zodpovednosť. Palimu to už ide ako po masle, nebudem mať obavy vypustiť ho do sveta. Už teraz mi volá, len aby mi dal vedieť, čo nové sám vybavil, zvládol či zariadil,“ usmieva sa Rasťo.
Čo potom, keď sa spolupráca skončí
Úspechy v podobe dosiahnutých cieľov majú pochopiteľný a vysoko pozitívny dopad aj na sebavedomie klientov. Nič tak nenamotivuje samotných motivátorov, ak sa v nich naštartuje odhodlanie aj naďalej pokračovať v zlepšovaní kvality svojho života. Aj motivátori ocenia spätnú väzbu potvrdzujúcu, že ich práca má zmysel. Z Paľka sa nápady na nové ciele len tak sypú. V ďalších krokoch by chcel svoj dom zatepliť a vymaľovať, steny izieb ešte stále nesú stopy po dávnom požiari. Premýšľa tiež o tom, že by si spravil vodičský preukaz a skúsil požiadať o príspevok na auto. Dnes už však vie, že nádej na úspech má vtedy, ak bude mať dôvod auto využívať – napríklad na chodenie do práce, za vzdelávaním či za inými aktivitami. A to by bola ďalšia veľká zmena v jeho živote.
„Je to už dávno, no mal som kedysi celkom dobrú prácu. Pri ceste za ňou som však dvakrát prestupoval, bolo to veľmi vyčerpávajúce, a tak som po necelom roku skončil. Ak by som si teraz nenašiel prácu z domu, bolo by fajn, ak by som do neďalekého Komárna mohol dochádzať autom. Žiadnej práce sa nebojím. Navyše by som privítal ďalší príjem okrem invalidného dôchodku.“ Motivátor dokáže aj pri hľadaní zamestnania svojho klienta usmerniť a pomôcť mu už aj pri písaní pracovného životopisu. Plus mu vysvetlí, aké sú jeho reálne šance uspieť na trhu práce, hlavne ak dlho alebo vôbec nepracoval, nemá prax a ani pracovné návyky.
Paľko však môže začať fungovať priamo v rodnom Čalovci. Zatiaľ o tom síce hovorí veľmi hypoteticky, no rád by sa vrátil k športovým aktivitám, ktoré kedysi tak miloval. Už nie ako aktívny športovec, no povedzme ako niekto, kto dokáže svoje skúsenosti odovzdávať deťom a mládeži ako tréner. „Bolo by dobré niečo také rozbehnúť, veď dnes tu niekto behá, iba keď ho naháňa pes. Naozaj by som mladých rád naučil to, čo viem.“
Stačí naozaj jeden výhybkár v podobe motivátora, ktorý svoj entuziazmus dokáže preniesť na vnímavého klienta. A ten je pripravený všetko, čo sa počas spolupráce naučil, poslať ďalej.
