Práci s ľuďmi, ktorí majú nielen zdravotné znevýhodnenie, sa venujem už od skončenia vysokej školy. Niekoľko rokov som bola zamestnaná v domove sociálnych služieb, v ktorom sa nachádzajú prevažne klienti s telesným hendikepom. Dodnes sa mu hovorí „Detský klub“, pretože keď ho pred dvadsiatimi piatimi rokmi zakladali, tvorili jeho osadenstvo naozaj deti. Medzitým však vyrástli a dospeli, nie sú však schopní a pripravení žiť v samostatnej domácnosti. Väčšina z nich potrebuje trvalú pomoc a asistenciu. Dlho sme sa pokúšali dosiahnuť systémovú zmenu, aby títo ľudia nemuseli stráviť celý život v sociálnom zariadení, ale aby mohli získať samostatné bývanie. Pomáhať im mal asistent, ktorý by býval v tom istom dome, napríklad len na inom poschodí. Rovnaký model sa dá uplatniť aj na vozičkárov a ich asistentov, v prípade potreby by sa takisto dokázali veľmi rýchlo spojiť. V zahraničí, dokonca aj v susedných Čechách, tento model inklúzie ľudí so zdravotným či mentálnym znevýhodnením dávno funguje, len u nás sa nevieme rozhýbať.
Prácu v domove sociálnych služieb som mala rada a získala pri nej množstvo zručností. S kolegami sme organizovali pre našich klientov najrôznejšie aktivity a napĺňali ich voľný čas, som však presvedčená, že by im naozaj prospela väčšia miera sebestačnosti. Skúsenosti zo zahraničia to jednoznačne potvrdzujú.
Na scénu vstupuje projekt SME SI ROVNÍ
Prvé informácie o SME SI ROVNÍ mi dal Boris Klohna. Dnes je motivátorom Centra včasnej pomoci v Prešove, my sme sa však poznali už dávnejšie z turnajov v boccii – on je dlhoročný hráč, ja rozhodkyňa. Vlastne aj k boccii ma dostal on, očividne je výhybkárom v mojom živote a dokáže ma nasmerovať na nové výzvy. Začali sme tým, že som bola jednou z jeho prvých klientok v projekte, a mojím cieľom bolo priniesť zmenu do vlastného života. Mala som pocit, že upadám do stereotypov a to sa mi nepáčilo. Som človek, ktorý sa nebojí nových vecí, práve naopak. Potrebujem ich. Dokážu vo mne naštartovať akčnosť a húževnatosť, mám rada nové začiatky. Z rozhovorov s Borisom sme dospeli k záveru, že sama môžem skúsiť stať sa motivátorkou.
Nápad ma nadchol. Trochu som sa obávala len toho, či dokážem skĺbiť prácu v domove sociálnych služieb s prácou v národnom projekte SME SI ROVNÍ, ale veď všetko treba najskôr vyskúšať a problémy riešiť, keď nastanú. Na výberovom konaní na miesto motivátorky som uspela, až potom som sa rozhodla skrátiť svoj úväzok v DSS. Po pár mesiacoch som ho úplne ukončila, aby som sa mohla naplno venovať klientom projektu SME SI ROVNÍ.
S touto prácou prišla aj zmena, po ktorej som túžila. Skúsenosti zo sociálnej oblasti boli mojím veľkým plusom, a tak som sa rýchlo rozbehla. A zatiaľ čo v zariadení sociálnych služieb som pracovala v kolektíve, organizovali sme skupinové aktivity podľa viac-menej fixného rozvrhu a vyberali take, ktoré by zaujímali všetkých naraz, v SME SI ROVNÍ je naša práca výsostne individuálna a ciele si nastavuje motivátor osobitne s každým klientom.
Často počúvam: „Nejako bolo, nejako bude“
Stretávam sa s ľuďmi s rôznymi diagnózami aj s rôznymi povahami, jedna vec ich však spája. Potrebujú, aby ich niekto vypočul, aby sa vôbec mali s kým porozprávať o tom, čo cítia a čo prežívajú, aby cítili podporu a aby mali istotu, že sa vždy majú na koho obrátiť. Veľmi im chýba začlenenie do spoločnosti. Keďže väčšinou nepracujú a čas trávia v dome či v byte, nemajú žiadnu komunitu, do ktorej by patrili, nenavštevujú kurzy alebo krúžky, nedelia svoj čas na pracovný a voľný. Sú obklopení iba rodinou a najbližšími príbuznými, chýbajú im širšie sociálne kontakty.
Čo je však ešte horšie, aj keď sú už dospelí a majú hoci aj po tridsiatke, sú často mimoriadne naviazaní na rodičov, ba priam sú od nich závislí. Rozumiem tomu, že mama či otec chcú svoje dieťa so zdravotným znevýhodnením chrániť a pomáhať mu, no nie je v poriadku, ak za neho (obzvlášť, ak už je plnoleté!) rozhodujú. Priznám sa, že s týmto fenoménom sa ako motivátorka pravidelne stretávam a často mi napadne, že kvalifikovaného motivátora by potrebovali samotní rodičia. Akoby sa držali hesla „pokiaľ sme tu my, tebe nič netreba“ a my nemáme šancu dosiahnuť s klientom (ich dieťaťom) žiaden pokrok. Takým ľuďom chýba akákoľvek aktivita, sú zvyknutí, že celý život za nich všetko vyriešia rodičia, avšak nikto z nich nemyslí na to, že aj oni sa raz pominú. Kto sa potom o ich dieťa postará, ak sa to dovtedy nenaučí samo?
Rozumiem, že to robia v najlepšej viere, ale v konečnom dôsledku svoje deti nepripravia na samostatný život. Občas sa mi podarí nastaviť a zrealizovať krátkodobý cieľ aj s takýmto klientom, no tie výraznejšie a dlhodobé sú prakticky nemožné, pretože rodič s nimi nesúhlasí. A klient neprotestuje. Nerozhoduje ani o svojich financiách, či o tom, ako sa nakladá s jeho invalidným dôchodkom. A keď mu mama zakáže ísť von hoci len na pivo s kamarátmi, zas iba zostane doma a pozerá na televízor.
Je veľmi smutné, že títo ľudia sú už takí odovzdaní svojmu osudu, že ani neuvažujú o tom, aby si hľadali prácu, hoci im to zdravotný stav dovoľuje. Majú invalidný dôchodok a to im stačí. Prečo by na tom niečo menili? Áno, vedia vyjadriť svoje túžby, sny a potreby, no nerozvíjajú ich. Nerobia nič preto, aby ich zrealizovali. To isté platí o pohybových aktivitách. Čo som sa už napočúvala, ako by chceli športovať, ale väčšinou sa to skončí len úvahou, ako sa to nedá, že na to treba asistenta a treba cestovať a treba mať športové vybavenie a ktovie čo ešte všetko.
Títo ľudia majú veľmi nízke sebavedomie, sú laxní, rýchlo podliehajú depresii a nevedia sa zo závislosti od rodičov vymaniť. „Nejako bolo a nejako bude,“ je ich najčastejšia odpoveď na otázku, ako chcú ďalej riadiť svoj život. Nemajú plán, nemajú ciele, nemajú ambície.
Ako sa namotivuje motivátorka
Priznávam sa, že ma nahnevá, keď opakovane počúvam podobný príbeh a podobné vysvetľovanie. Nepodlieham však tej skepse a pasivite, nezabrzdia moju energiu, len ju musím presmerovať. Viem, že niektoré veci naozaj nezmením, a tak sa nimi nemám prečo trápiť. Pomôžem klientovi, s čím môžem, no nie je mojou úlohou robiť rozhodnutia namiesto neho a ani byť za ne zodpovedná. Tak to naozaj nefunguje.
O to viac ma poteší, keď sa napokon naozaj podarí veľká vec. Napríklad ako s klientom, ktorý, hoc sám so zdravotným znevýhodnením, robí osobného asistenta vozičkárovi a túžil ešte stať sa sám rozhodcom v boccii. Mohla som mu radiť z vlastných skúseností a on sa vydal naozaj dobrým smerom. Baví ho to, učí sa, chodieva už aj na veľké podujatia, rozhodoval pri zápasoch na Slovensku aj v Čechách a darí sa mu. Naberá pri tom istotu aj sebavedomie, čo sa mu veľmi zíde aj v jeho ďalšom živote.
Takže ideme ďalej!
