Bolo to v roku 2001, keď som ako osemnásťročný jedným skokom ukončil svoje detstvo a ocitol sa vo svete dospelých. Skočil som do vody. Bolo už neskoré leto, mohol som si to odpustiť. Asi už viete, čo nasledovalo.

Pri skoku som si poškodil krčnú chrbticu a miechu, podľa opatrného vyjadrenia lekárov malo byť úspechom, ak ešte niekedy dokážem bez pomoci aspoň sedieť. Vôbec to so mnou nevyzeralo dobre. Diagnóza kvadruplégia znamená, že pacient je nielen odkázaný na vozíček, ale neposlúchajú ho ani horné končatiny. S jemnou motorikou budem mať naozaj problémy do konca života, som však nesmierne vďačný za to, že viem ovládať svoje tricepsy. Sú za tým nekonečné hodiny intenzívneho cvičenia, posilňovania, drilu a rehabilitácie, ale mali zmysel. Tie trojhlavé svaly na zadnej strane našich ramien sa dobre vynímajú na fotografiách z fitka, no predovšetkým nám pomáhajú ako opora pri sadaní, vstávaní a presúvaní. Bez nich by som sa sám nedokázal posadiť na vozík, premiestniť z vozíka na posteľ, za volant auta alebo na toaletu.

Že budem musieť zmeniť životné plány mi začalo dochádzať počas pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Nič iné ako premýšľať, čo ďalej, som ani nemohol. Bol som odkázaný na starostlivosť sestier a lekárov, podporu rodičov a brata. To oni mi pomohli prežiť najhoršie obdobie, keď sa v hlave už trocha vyjasnilo, ale piť som stále mohol len cez slamku. Áno, lekári aj mňa pripravili na najhoršiu verziu, ale s odstupom času im to vôbec nezazlievam. Ak ste zmierený so zlým scenárom, každý pokrok a každý úspech, každá zmena k lepšiemu vás nakopne a motivuje. Možno aj pre môj nízky vek a adekvátne množstvo životných skúseností som si optimisticky myslel, že to dám. Len musím korigovať svoje plány.  A veľmi výrazne.

Nie som v tom sám

Mal som výčitky svedomia predovšetkým voči rodine. Všetci, rodičia aj deti, sme boli naučení skoro ráno vstať a pracovať. Mali sme hospodárstvo, ktoré nás nepretržite zamestnávalo, a každý mal vždy čo robiť. Najviac ma trápilo, že ja už nebudem môcť pomáhať, ba ešte sa budú musieť rodičia starať o mňa. Hneval som sa na seba za ten pochabý nápad skákať o vody. Ako mi len taká hlúposť mohla vôbec prísť na um? Keď som sa v Kováčovej trochu zorientoval, zistil som, že okrem mňa tam práve leží desať ďalších „skokanov“ s úrazmi chrbtice. Ten pochabý nápad malo v lete 2001 naozaj veľa ľudí.

Dobre, povedal som si, aspoň v tom nie som úplne sám. Zoznámil som sa tam vtedy aj ďalšími mladými chalanmi po úrazoch, ktorí sú dnes úspešní paralympijskí reprezentanti. S niektorými dokonca pôsobíme ako motivátori v národnom projekte SME SI ROVNÍ.

Na rodičov sa môžem vždy spoľahnúť

Zrejme nie som jediný vozičkár, ktorý bol presvedčený, že aj keď s nejakou pomocou, ale jedného dňa sa postavím a budem chodiť. V najťažšej fáze návratu do života je to síce motivujúce predsavzatie a dodáva odhodlanie k rehabilitáciám a často bolestivým cvičeniam, považujem však za zdravé a prirodzené prijať fakt, že to nepôjde. Uvedomil som si, že je to aj môj prípad a nezožieral sa nereálnymi snami, ako si raz zabehnem s Usainom Boltom.

Prvé štyri roky po úraze som takmer výlučne venoval rehabilitácii, aby som vôbec nabral silu a naučil sa byť samostatný. Koketoval som aj so športom, bola mi blízka paraatletika, hlavne hod diskom či kuželkou. Moje výkony však napriek vynaloženej snahe nepostačovali na to, aby som mohol významne ohroziť skúsenejších a zdatnejších v týchto disciplínach. To však hovorím o dobe, keď som už veľa vecí dokázal vlastnými silami. Kým som sa k tomu prepracoval, mal som to šťastie, že som sa mohol spoľahnúť na podporu rodičov. Za normálnych okolností by som v osemnástich rokoch začal premýšľať o osamostatnení, namiesto toho som sa stal znova závislý od ich pomoci. Moji rodičia boli skvelí. Nikdy ma do ničoho netlačili, nehovorili do toho, čo mám robiť a ako, všetky rozhodnutia, ktoré som po úraze ako čerstvý dospelák robil, boli len moje. Vždy mi pomohli, keď bolo treba, a aj dnes, ak potrebujem čokoľvek zariadiť, viem, že sa na nich môžem obrátiť.

So zdravotným znevýhodnením som vyštudoval financie, robil som marketéra, pripravoval vizualizácie a reklamné kampane. Vybudoval som a sprevádzkoval výdajňu zdravotníckych pomôcok, ktorej sa darí, a mojimi klientmi sú aj slovenskí paralympijskí športovci. V roku 2020 som ku svojim aktivitám pridal prácu motivátora v projekte SME SI ROVNÍ.

Mám šťastie na ústretových úradníkov

Motivátorom som už takmer rok a musím naozaj pochváliť úrady, s ktorými prichádzali moji klienti do kontaktu. Všetko, čo sme doteraz potrebovali vybaviť, sa podarilo – od prehodnotenia stupňa odkázanosti, cez osobnú asistenciu až po príspevky na ručné ovládanie auta. Jeden z mojich klientov získal vďaka pomoci a podpore úradu práce počítač a tlačiareň. Môže sa to zdať ako maličkosť, no je grafik a zároveň ťažký kvadruplegik. S pomocou týchto zariadení vie pracovať a komunikovať so svetom, veľmi mu to pomohlo.

Rovnako ma teší, že inému klientovi so zdravotným znevýhodnením sme v Michalovciach našli zamestnanie. Zatiaľ len na polovičný úväzok, ale všetko nasvedčuje tomu, že sa jeho úväzok rozšíri. Nie, nie je to všedná vec. V jeho živote predstavuje neuveriteľný úspech a pokrok, veď za uplynulých dvadsať rokov (!!) pracoval dokopy len pár mesiacov. Pracovné uplatnenie vozičkárov na Slovensku je veľký a chronický problém. Mnohí zamestnávatelia radšej zaplatia pokutu za to, že nezamestnávajú ľudí s ŤZP, alebo sa rozhodnú pre tzv. náhradné plnenie a na konci kalendárneho roka napríklad nakúpia darčeky vyrobené v chránenej dielni. Boja sa reálne vziať do práce vozičkára, pretože majú obavy z toho, ako komplikovane mu budú musieť na pracovisku vytvárať vhodné podmienky. Na druhej strane musím však dodať, že mnohí vozičkári často nemajú zručnosti, ktoré zamestnávatelia požadujú na lepšie platené miesta, a tak im napokon môžu ponúknuť len nízko kvalifikované pozície. A kruh sa dosť nešťastne uzatvára – ak sa taký človek zamestná, stráca napríklad príspevky na ošatenie a benzín, a ak si zráta mzdu a ostatné náklady, často mu vyjde, že je pre neho pohodlnejšie zostať doma iba na invalidnom dôchodku, lebo pracovať sa mu neoplatí.

Sám sa pokúšam rozširovať služby mojej výdajne zdravotníckych potrieb, rád by som ponúkol prácu piatim, možno až šiestim ľuďom na vozíku, no mám celkom obavy, či sa mi vhodných adeptov podarí nájsť. Hľadal som aj účtovníčku s ťažkým zdravotným postihnutím, aj s pomocou úradu práce, ale dostatočne odborne spôsobilú som zatiaľ neobjavil. Možno bo bude tým, že úrazy, ktoré človeka pripútajú na vozíček, sa častejšie dejú fyzicky pracujúcim, a tak je skutočne veľa profesií, aké medzi držiteľmi preukazu ŤZP neobjavíte.

V rámci projektu SME SI ROVNÍ mám šťastie nielen na úradníkov, ale takisto na klientov. S chuťou skúšajú aj rôzne pohybové aktivity, alebo sa zapájajú do občianskeho života. Iba tí, ktorí sú dlhšie na vozíku, bojujú sem-tam s lenivosťou a trochu sa im ťaží opustiť svoje pohodlie. Iní ma zase prekvapia odvážnymi cieľmi. Len jednému som musel vysvetliť, že „dostať byt“ je síce krásna méta, ale z kategórie sci-fi a v praktickom živote nerealizovateľná. Naše ciele by mali byť odvážne, ale tiež racionálne a splniteľné.