Marek zapadol do projektu SME SI ROVNÍ úplne geniálne. S jeho minulými aj súčasnými aktivitami, s výsledkami, vďaka ktorým už dlho reálne zlepšuje kvalitu života ľudí so zdravotným postihnutím, s jeho kvalifikáciou a v neposlednom rade aj s jeho komunikačnými schopnosťami, bol na post motivátora ako stvorený. Sme veľmi radi, že už ho viac ako rok máme na palube.
Zdravotné postihnutie je súčasťou jeho života od narodenia. Detská mozgová obrna ovplyvňuje jeho horné aj dolné končatiny, nemá však žiaden vplyv na jeho osobné a pracovné ciele či ambície. „Pôvodne som chcel byť počítačový inžinier. Vlastne, ešte predtým ma lákalo byť gitaristom alebo hokejistom, ale uznal som, že z objektívnych dôvodov nie je pre mňa vhodná ani jedna z týchto profesií,“ usmieva sa Marek. „O mojom osude napokon nepriamo rozhodla profesorka na strednej škole, keď poznamenala, že mi to dobre hovorí a že by som bol ideálny na štúdium práva. Keďže na druhej prihláške na medzinárodné vzťahy bolo možné uviesť aj iný odbor, o ktorý by som mal záujem, mama ešte dopísala psychológiu. Náhoda chcela, že ma prijali na oba odbory a ja som oba aj vyštudoval. To by som však už nenazval náhodou.“ Získavanie vedomostí a zručností Mareka očividne bavilo, a tak si k právu a psychológii neskôr pridal ešte masmediálnu komunikáciu.
Všetko sa dá, ak sa tak rozhodneš
A pustil sa do toho hneď po maturite, keď nepremýšľal o tom, ako čo najskôr zarobiť peniaze, ale ako pomôcť ľuďom so zdravotným znevýhodnením. „Stál som pri zrode neziskovky Šport bez bariér, v rámci ktorej sa nám podarilo vybudovať prvé bezbariérové fitnescentrum na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Vďaka projektu Internet pre všetkých sme zas dokázali sprístupniť modernú komunikáciu ďalším stovkám ľudí. Keď to zrátam, tak už osemnásť rokov pôsobím ako manažér občianskych združení zameraných na pomoc ľuďom so zdravotným hendikepom a sociálnym znevýhodnením.“ Dnes je Marek Machata prezidentom Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov SR a OZ IMOBILIO, ktoré stavia v Bratislave vzdelávacie, rehabilitačné, a výskumné centrum. Pracoval ako úradník – posudkár, poradenský psychológ, stal sa poslancom Bratislavského samosprávneho kraja aj Mestskej časti Ružinov, pôsobí ako poradca v štátnej správe a samospráve a v poradných orgánoch vlády. Dlhodobo spolupracuje so Slovenským paralympijským výborom, ktorý ho nominoval do Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím, a to je už len na skok k projektu Paralela a k jeho nasledovníkovi SME SI ROVNÍ. Za svoje aktivity v sektore pomoci ľuďom so zdravotným znevýhodnením získal Marek Machata za rok 2017 Krištáľové krídlo v kategórii Filantropia. Vo voľnom čase účinkoval v projekte sociálneho divadla, v ktorom ako herci hrali aj ľudia bez domova, neskôr s kamarátmi založil vlastné Divadlo bez zábran.
Od rozvodov k rozletom
Pre rolu motivátora Mareka zocelila aj skúsenosť s prácou psychológa referátu poradensko-psychologických služieb na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Neformálne sa tejto pozícii stále hovorí manželská poradňa. „Pôvodne malo tvoriť moju agendu hlavne osvojovanie a pestúnska starostlivosť u detí, no hneď prvých hádam dvadsať prípadov boli rozvody. Súd väčšinou manželov nerozvedie na prvom pojednávaní, ale pošle ich za psychológom, akým som bol ja, aby ešte skúsili nájsť zmier. Zaoberal som sa aj prípadmi sociálnoprávnej ochrany detí a násilia páchaného na deťoch. Boli dni, keď som doobeda riešil dva rozvody, potom ochranu ohrozeného dieťaťa a večer jedno osvojenie, aby ma netrafil šľak. Občas sa stávalo, že sa mi niektorý z klientov aj vyhrážal, ak nebol s poradenským procesom spokojný. Po troch rokoch som odišiel, začal pôsobiť ako kouč a vrátil som sa aj k neziskovkám.“
Pre Mareka to napriek všetkému bola cenná skúsenosť, keďže túto prácu dôkladne spoznal zvnútra. Na pozíciu motivátora v projekte SME SI ROVNÍ ani nemohol mať lepšiu kvalifikáciu. A keďže sa tento projekt zameriava na pomoc ľuďom po úrazoch, nehodách, s dlhodobým alebo celoživotným zdravotným postihnutím, medzi akými sa roky pohyboval, mohol s nimi okamžite začať pracovať. „Oslovoval som tých, o ktorých som vedel, že majú skutočný záujem niekam sa posunúť, a oni prichádzali s pozoruhodnými cieľmi. Mal som napríklad jazykovo zdatného klienta, ktorý túžil pracovať ako prekladateľ, a tak sme spolu začali oslovovať prekladateľské agentúry. Inému sme vybavili nový kvalitnejší vozík a ďalšie kompenzačné pomôcky, ale on sa chcel hlavne vzdelávať a písať články. Dnes recenzuje pre známy portál invalidné vozíky, neustále na sebe pracuje a chce ísť ďalej. Ďalší môj klient má iba päť rokov, praktické veci riešim, samozrejme, s jeho mamou. Chlapec je však mimoriadne inteligentný, rozprávame sa spolu po anglicky, lebo sa v tomto jazyku sa cíti viac doma ako v slovenčine a ja sa trénujem v angličtine,“ smeje sa Marek. „Potrebuje vozík, ktorý s ním bude rásť, rodina potrebuje auto na jeho prepravu. Keď sa pozriem na zoznam doteraz dosiahnutých cieľov mojich klientov, je tam prakticky všetko – rehabilitácie, samostatné cestovanie, prerobenie kuchyne na bezbariérovú, zvýšenie počtu hodín asistencie, zmena opatrovateľského príspevku na osobnú asistenciu, nácvik správneho sedenia na vozíku, samostatné bývanie v nájomnom byte či kúpa auta. Len pár cieľov sa ukázalo ako nedosiahnuteľných, väčšinou z objektívnych dôvodov. Jeden klient chcel napríklad založiť sociálny podnik, no v čase prísnych protipandemických opatrení to jednoducho nebolo možné,“ vysvetľuje Marek Machata. Najviac si užíva okamihy, keď sa mu klienti pochvália dosiahnutím cieľa, a ešte aj sami prídu s návrhom, aký by mohol byť ten ďalší. „Ich rozžiarené oči a ich šťastie sú pre mňa ďalšou motiváciou. To ma baví. Mojím najväčším úspechom sú úspechy mojich klientov.“
Samostatnosť nadovšetko
Len vo výnimočných prípadoch používa sám Marek invalidný vozík, väčšinou mu stačia barly, aj keď sa s nimi pohybuje možno o čosi pomalšie. Takmer všetko, čo v bežnom živote potrebuje, si vie sám zariadiť, ale keď sa pred desiatimi rokmi osamostatnil a odsťahoval hoci len pár sto metrov od rodičovského bytu, nevedel úplne, do čoho ide. Napriek tomu sa toho nezľakol. „Najhoršie to prežívala mama. Mala strach, že sa mi niečo môže stať, a ona nebude nablízku, aby mi pomohla. Chcel by som zdôrazniť, že obaja rodičia ma vždy viedli k čo najväčšej samostatnosti, obrazne povedané ma kopali do zadku, aby som na sebe pracoval a vzdelával sa. Však občas to aj bolo potrebné,“ smeje sa. „Mama sa však obávala napríklad toho, že sa pošmyknem a bez cudzej pomoci sa nepostavím. Čo sa pokojne môže stať a občas sa to aj stalo. Nešmykol som sa, ale nevedel som vyliezť z vane. Musel som zatelefonovať otcovi a poprosiť ho o pomoc.“ Napriek občasným komplikáciám považuje Marek Machata samostatné fungovanie za jednu z najdôležitejších vecí, ktoré v živote dosiahol. „Žiadne z ocenení mojej profesionálnej práce nemá pre mňa takú hodnotu ako samostatný, nezávislý život.“
Aj preto ho dosť trápi, ak pri práci motivátora príde do kontaktu s klientom, ktorý o osamostatnení neuvažuje alebo mu v ňom dokonca bránia rodičia. „Mám s tým, bohužiaľ, skúsenosti. Hoci klienti sú už dávno plnoletí, o všetkom zásadnom v ich životoch stále rozhoduje otec či mama. Rozumiem ich potrebe neustále chrániť svoje dieťa so zdravotným postihnutím, no ako keby naozaj nemysleli na to, že raz sa pominú a hrozí, že sa oň definitívne nebude mať kto postarať. Kam taký človek pôjde, ak nie je sebestačný? Ak nezažil množstvo bežných životných situácií a neriešil ich vlastnými silami? Mnohí takí ľudia napokon rezignujú, zmieria sa s tým, že život práve takto funguje, nechodia do práce a v mama hoteli majú dostatočný servis, hoci niektorí by mohli fungovať samostatne. Pripomína mi to časy v škole na Mokrohájskej ulici v Bratislave, kde sa vzdelávali deti so zdravotným postihnutím. Ak prišiel niekto z menšieho mesta, urobil si maturitu, ale nepodarilo sa mu okamžite posunúť ďalej a získať prácu či samostatné bývanie, vrátil sa domov a už sme o ňom väčšinou nepočuli. Opäť bol u rodičov, opäť vo svojej detskej izbe a nežil v prostredí, ktoré by ho motivovalo. Práve naopak.“
Marek Machata dôverne pozná systém fungovania sociálnej pomoci pre ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku a jeho pohľad naň nie je veľmi lichotivý. „Vnímam to tak, že štát desaťročia budoval mechanizmy, ktoré zabezpečia takú výšku invalidných dôchodkov a príspevkov, aby ich poberateľov vytlačia akurát nad hranicu chudoby a my sa môžeme v štatistikách chváliť, ako skvelo sa vieme o takýchto ľudí postarať. Veď predsa nie sú v riziku chudoby. Zároveň robí štát veľmi málo preto, aby boli aj zdravotne znevýhodnení čo najlepšie vzdelaní a aby pracovali. Pričom logika aj jednoduchá matematika hovoria jasne – ak dáme vozičkárovi z verejného zdravotného poistenia čo najkvalitnejší vozík a poskytneme mu príspevok na auto, nebude sedieť doma, ale odvezie sa do práce. Nebude len poberať zo systému ďalšie prostriedky na sociálne dávky, ale začne zarábať a míňať peniaze a odvádzať dane. Nebude pasívnym príjemcom v systéme, môže doň dokonca prispievať, ba možno niekoho ďalšieho aj zamestná. Práve o to by sme sa mali snažiť. To by mala byť norma.
Ak by sme každému vozičkárovi dali hoci len poriadnu antidekubitnú podložku na vozík, nemuseli by sme za obrovské sumy liečiť dekubity. Snažme sa ich čo najskôr vrátiť do života a do pracovného procesu, a nie robiť ich na dlhé roky závislými od sociálnych dávok. Život by nemal byť o tom, že človek so zdravotným znevýhodnením je doma, pozerá na televízor a čaká, kedy mu každý mesiac pípne správa, že mu na účet prišiel invalidný dôchodok.“
Ak by ste sa chceli skontaktovať s Marekom Machatom, napíšte mu na marek.machata@smesirovni.sk.
