Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku Maroš Lihocký: Hráč bedmintonu s chuťou žiť

Náš mozog má množstvo stále nepreskúmaných zákutí, a hoci ho vieme skvelo použiť na zložité výpočty, uchovávanie krásnych zážitkov a rozhodovanie o zásadných aj banálnych veciach, občas si robí, čo chce. Napríklad si nezapamätá to, čo si pamätať nechce.

Maroš Lihocký práve preto vie, čo sa mu stalo, iba z rozprávania iných. Sám si zo dňa, keď mal ťažkú autonehodu, nepamätá nič, a dokonca si nepamätá ani deň predtým. Nevedel, že sa ocitol v televíznych správach, pretože auto, ktoré šoféroval, najprv narazilo do betónových panelov, ktorými bolo uzavreté odpočívadlo na ceste z Krupiny do Zvolena, potom sa zosunulo po zráze do lesa a zastavilo až nárazom do stromu. A nebyť vodiča v aute za ním, ktorý to všetko videl, záchranári by ho našli hádam o tri dni.

„Keď auto vyťahovali, hasiči museli spíliť niekoľko stromov. Nikto vraj  nedokázal logicky vysvetliť, ako som sa medzi ne dostal a ocitol sa hlboko v zráze,“ hovorí Maroš a pridáva ďalšiu sprostredkovanú informáciu. „Keď ma nakladali do vrtuľníku, lekárka mi vraj vravela, aby som si ľahol. Ja som to však pre bolesti nedokázal, a tak ma na ležadlo pritlačila. Skríkol som na celú horu. Možno práve týmto manévrom mi presekla nervy vedúce do nôh. Pritom prvé, čo učia hasičov, záchranárov a aj laikov na kurzoch prvej pomoci, je pravidlo nehýbať s pacientom a dať ho do úľavovej polohy.“

Radšej byť príjemne prekvapený, ako dúfať v zázrak

Ďalšie udalosti mali rýchly spád. Možno až pri rýchly. Maroša v Banskej Bystrici operovali, potom strávil tri týždne vo zvolenskej nemocnici a už ho aj prevážali do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. „Tam sa dosť čudovali, čo u nich robím. Bol som v stave, keď o skutočnej rehabilitácii ešte nemohla byť ani reč. Chodieval za mnou aspoň fyzioterapeut a cvičil so mnou, nesmel som sa však ani pokúšať sedieť. Neskôr mi urobili plastový korzet, aby som mohol pomaly skúšať vozík. S odstupom času sa však na tom smejem, pretože počas pobytu vo Zvolene mi na posteli menili plachty tak, že mi povedali, aby som sa podvihol na hrazde. O mesiac v Kováčovej ma na rontgen opatrne prekladali traja sanitári, aby som sa vraj v drieku opäť nezranil. Niektoré postupy naozaj nemali logiku.“

Podobne to prebiehalo aj pri takej zásadnej veci, ako je perspektíva pacienta s úrazom chrbtice. Zatiaľ čo operatér Maroša Lihockého vyslovil nádej, že pravdepodobne bude chodiť, fyzioterapeuti v Kováčovej boli oveľa zdržanlivejší. „Dnes už však viem, že nezvyknú dávať pacientom falošné nádeje. Ani reálne nádeje. Ale rozumiem tomu a rešpektujem to. Radšej byť príjemne prekvapený, ak sa zdravotný stav výrazne zlepší, ako dúfať v zázrak.“ Uplynul celý rok, kým sa Maroš vydal na vozíku do posilňovne a hľadal trénera, ktorý by vedel pracovať s klientom s jeho postihnutím. Našiel ho a spolu sa pustili do veľmi špecifického cvičenia a posilňovania. „Veľmi veľmi pomaly sa môj zdravotný stav a mobilita začali zlepšovať. Prepracovali sme sa až k stavu, že mám síce na jednej nohe dlahu, pretože sa mi skrátila šľacha, ale s barlami dokážem pár krokov spraviť aj sám,“ hovorí s hrdosťou Maroš a spomína na časy, keď ešte počas pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej dokázal, sediac na posteli, prvýkrát rozhojdať vlastné nohy. Bol to neopakovateľný pocit nesmierneho šťastia, že sa to dá a možno to bude ešte lepšie. „Motivoval ma pacient na vedľajšom lôžku Ivan Volf, dnes môj kolega v projekte SME SI ROVNÍ. Mal nehodu o tri mesiace skôr ako ja, a keď som videl, aký má v predo mnou v mobilite náskok, bol pre mňa živým príkladom, aký pokrok je možné aj po ťažkom úraze dosiahnuť.“

Kto nemá v nohách, ten má v rukách

Marošov život sa dával dokopy iba pomaly. Aj keď sa už samostatne pohyboval na vozíku, nemohol sa vrátiť k pôvodnému zamestnaniu. Pracoval v tlačiarenskej firme, vyrábal predovšetkým obaly na knihy a okolo tlačiarenského lisu musel byť neustále v pohybe. Zaujímal sa, či by sa pre neho nenašlo miesto v kancelárii. Aj by sa našlo, ale kancelária bola na poschodí v budove bez výťahu. „Najviac som bol šokovaný, keď som si hľadal prácu aj vo firme na výrobu výťahov a takisto ma nemohli zamestnať, lebo v administratívnej budove nemali výťah,“ spomína na absurdity, s ktorými sa ako vozičkár stretol. „Iným sa zas neoplatilo zamestnať ma, lebo pre vozičkára by museli vytvoriť aj ďalšie vhodné podmienky, napríklad mať pre neho bezbariérovú toaletu. Na tom štát trvá, ale prostriedky na jej prerobenie neposkytuje. Takže firma logicky aj schopného človeka, ktorý je na vozíku, odmietne.“

O čosi viac sa Marošovi darilo v súkromí. Býval sám, s pomocou osobného asistenta, ktorý zabezpečoval nákupy, upratovanie či umývanie riadu, všetko zvládal. „Zo začiatku mi veľmi pomáhala aj mama. Prišla ku mne na rok bývať, kým som sa naučil ako tak fungovať. Našiel som si však priateľku, a tak som potreboval o čosi viac súkromia,“ usmieva sa. „Mama navyše občas upratovala s takým nasadením, že veci, ktoré som si rozložil tak, aby som ich mal vždy po ruke, odložila napríklad do skriniek, do ktorých som ani nedočiahol.“

S priateľkou sa našli vďaka sociálnym sieťam. Na Marošovi sa jej okamžite páčil jeho úsmev a vozík ju ani trochu neodradil. Skôr jej rodičia boli prekvapení a hodnú chvíľu váhali, kým pochopili, že vozičkár sa dokáže postarať o seba, ale – ak sa to tak vyvinie – aj o blízkych. „Hendikep ma dnes nijako neobmedzuje. Mám vlastné auto, a ak treba, pomôžem s odvozom aj iným. Ak sa chce, vždy sa nájde spôsob vyriešiť akýkoľvek problém. Jedno príslovie hovorí, že kto nemá v hlave, ten má v nohách. My vozičkári sme ho trochu modifikovali a tvrdíme, že kto nemá v nohách, ten má pre zmenu v rukách.“

Cieľ číslo jeden je splnený!

Maroš Lihocký dnes pozná systém fungovania projektu SME SI ROVNÍ naozaj zo všetkých strán, začínal totiž ako klient. Jedno z centier včasnej pomoci sa nachádza priamo v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, a práve tam Maroša oslovil motivátor Miroslav Jambor. Ponúkol mu, aby si vyskúšal rôzne pohybové aktivity a zistil, na ktoré mu jeho zdravotné možnosti stačia. Navyše zabralo aj to, že jeho spoluležiaci chodieval hrávať bedminton, a tak ním začal aj Maroš. „Chytil ma a pod Mirkovým dohľadom, už motivátorským, som robil slušné pokroky. Také slušné, že sme sa začali chystať na majstrovstvá Českej republiky. Zastavila to však pandémia koronavírusu a my sme nemohli ani cestovať a, bohužiaľ, ani trénovať. Hala síce bola k dispozícii a pri dodržiavaní protipandemických opatrení v nej hráči bedmintonu aj trénovali. Avšak len zdraví. Ja by som vraj kolesami na vozíku poškodil palubovku,“ spomína Maroš. Bedminton tak museli na neurčito odložiť a spolu s motivátorom Mirkom hľadali a našli nový cieľ – získať vhodné zamestnanie. Hádajte, aké vybrali.

Prácu motivátora. 😊

„Hráč bedmintonu s chuťou žiť je predsa ideálny človek na túto pozíciu,“ hovorí už o dosť veselšie. „Pripravil som sa na pohovor, poslal všetky potrebné potvrdenia a vybrali ma. Cieľ je splnený.“

Nebude to také ľahké

Po splnení jedného cieľa sa človeku otvárajú možnosti stanoviť si ďalšie. Maroš sa do toho tentoraz pustil už z pozície motivátora, ktorý je vyškolený na to, aby pomáhal plniť ciele svojich klientov. Nuž, sám sa musel školiť v tom, ako narábať s vlastnou energiou a byť nápomocný ľuďom, ktorí chcú reálne zmeniť život k lepšiemu. „Nebolo to jednoduché ani hneď pri prvom klientovi. Chcel sa orientovať na streľbu, pretože ho vraj baví, no v okolí jeho bydliska žiadne možnosti na túto aktivitu neboli. Rozhodol sa pre iný šport, ale ani pre ten neboli v jeho regióne podmienky. Ďalším naozaj dobrým nápadom bolo zriadenie chránenej dielne, keďže sa počas pobytu v Kováčovej sa naučil tvoriť umelecké diela z plechu či kúskov železa. Keď však zistil, že si bude musieť naštudovať legislatívu, vydokladovať množstvo vecí, priniesť ešte viac potvrdení, či spraviť podnikateľský plán, akosi ho prešla chuť. Teda, vždy deklaroval, že chce, len pre to nič nespravil. A tak sme opäť menili cieľ – tentoraz si plánuje kúpiť vlastný byt a osamostatniť sa od rodičov.“ Niekedy trvá spolupráca motivátora s klientom pár mesiacov, no niektoré príbehy sa natiahnu aj na viac ako rok.

Maroš pomáha aj pri kúpe auta pre osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, pri jeho prerábaní na ručné ovládanie, poskytuje informácie o tom, ako postupovať, ak klient žiada o osobnú asistenciu alebo navýšenie počtu hodín osobnej asistencie. Niekedy však musí začať od úplne bazálnych vecí. Mnohí ľudia ani po ťažkom úraze nemajú elementárne vedomosti o svojich právach, o finančných dávkach alebo o kompenzačných pomôckach, na ktoré majú nárok. Tam, kde má svoje medzery oficiálny systém poskytovania sociálnych služieb, prichádzajú naši motivátori.

„Rozumiem tomu, že mnohí ľudia sa prednostne zaoberajú zlepšením svojho zdravotného stavu, ale ak niekto ani po troch rokoch na plnom invalidnom dôchodku a na vozíku nemá ešte vybavený preukaz ŤZP a ani parkovaciu kartu, nestačím sa čudovať,“ hovorí Maroš. Jedno aj druhé sa dá pritom zariadiť pomerne rýchlo a nie je to ani veľmi náročné.

Aj papierovačky patria k životu

 O čosi komplikovanejší bol prípad klienta, s ktorým si stanovili cieľ získať príspevok na auto a aj osobnú asistenciu. Každá požiadavka musí ísť, samozrejme, ako osobitná žiadosť. „Osobnú asistenciu sa nám podarilo vybaviť pomerne rýchlo, s autom sa to skomplikovalo. Úrad práce totiž naozaj poskytuje „len“ príspevok na jeho kúpu, zvyšok financuje osoba so zdravotným postihnutím sama z vlastných zdrojov. Môj klient utrpel úraz ako spolujazdec pri dopravnej nehode a mal teda nárok na odškodné, jeho vyplatenie sa však neustále odďaľovalo. Peniaze stále nemal. Okrem toho, ani príspevok na auto úrady neschvália iba tak. Klient musí dokladovať, že ho potrebuje a že ho bude aj využívať – buď bude dochádzať do práce alebo chodiť do školy alebo navštevovať denný stacionár pre ťažko zdravotne postihnutých aspoň 40 hodín mesačne. Akosi mu ani jeden model veľmi nevyhovoval, a tak znova mení plány a odškodné zrejme napokon použije na kúpu domu.“

Naši motivátori vedia pružne reagovať na zmeny v živote klientov a aj prispôsobiť im ciele tak, aby boli stále dosiahnuteľné. Ich vlastná motivácia však dostáva zabrať, ak majú klienti iba málo vlastnej chuti niečo vo svojom živote zmeniť k lepšiemu. „Sám mám skúsenosť s tým, že sa niektorí spoliehajú, že im poviem, čo majú robiť a aj to im občas robí problém. Počas korony bolo úplne najťažšie dostať sa k nevyhnutným potvrdeniam od lekárov. Buď neboli k dispozícii vôbec alebo objednávali pacientov na veľmi neskoré termíny, a tak to mnohí radšej znova vzdali, než by mali byť neodbytní a bojovať sami za seba.“ Iní, mladší klienti sa zas pre zmenu radi vyhnú kontaktu s úradmi a spoliehajú sa, že všetko potrebné za ich vybehajú rodičia.

Aj vtedy môže a má do deja vstúpiť motivátor a klientovi vysvetliť, že každý z nás je zodpovedný za to, ako vyzerá náš život a že napríklad aj nevyhnutné papierovačky sú jeho súčasťou. Čím skôr a lepšie sa klient zorientuje v oblasti sociálnych vecí, tým môže byť aj jeho život kvalitnejší.

A s akým prekvapujúcim cieľom sa počas svojej doterajšej motivátorskej praxe Maroš stretol? „Jeden z mojich klientov chcel vedieť, či mu dokážem pomôcť nájsť si priateľku,“ usmieva sa. „Nuž, tu sa moje kompetencie končia, ale poradiť mu môžem.“

Ak sa chcete obrátiť priamo na Maroša Lihockého, napíšte mu na maros.lihocky@smesirovni.sk

Newsletter Zostaňme v kontakte