Podpora, pomoc a pohybová motivácia klientov projektu SME SI ROVNÍ je v projekte zabezpečená predovšetkým individuálnou formou prostredníctvom motivátorov. Projekt však klientom ponúka aj skupinové aktivity, ktoré prebiehajú pod vedením facilitátorov.

Podľa odbornej definície je facilitátorom odborník na moderovanie diskusií. Zodpovedá za jej priebeh, nie za obsah. Jeho úlohou je uľahčiť komunikáciu medzi účastníkmi rozhovorov a musí byť dôsledne nestranný. Dnes vás zoznámime s jedným z nich. Volá sa Martin Šóš.

Cesta niektorých motivátorov do projektu SME SI ROVNÍ viedla napríklad aj cez ich paralympijské športové aktivity. Ako ste sa do tímu dostali vy?

Práci s klientmi naozaj predchádzala dlhodobá príprava našich motivátorov. Prešli mnohohodinovým zaškolením a dopĺňali si vedomosti a hlavne zručnosti. Ja som bol najskôr jedným z ich školiteľov, mojou témou bola fyzioterapia. Veľmi ma to bavilo, až sa to napokon vyvinulo tak, že som v projekte zostal. Dnes pracujem predovšetkým s klientmi ako facilitátor skupinových aktivít.

Čo všetko ste mali možnosť naučiť motivátorov?

Bol som súčasťou zaškoľovacieho procesu, v ktorom mali napríklad psychológiu, fyzioterapiu či ergoterapiu. Mojou úlohou bolo štrukturovanejšie a do hlbších detailov im objasniť, čo je fyzioterapia a ako by mohli jej nástroje použiť nielen pri práci s klientmi, ale aj na vlastný pohybový systém. Hovorme tomu pokojne aplikovaná fyzioterapia, pretože motivátori mohli okamžite skúšať jej princípy na vlastnom tele a sledovať účinky. Často sme sa bavili o bolesti a o tom, že môže mať veľa príčin. Bolesť je vždy signálom, že niečo nie je v poriadku. Ak ju napríklad spôsobila blokáda niektorého kĺbu, stačí blok pomocou správneho cvičenia uvoľniť a bolesť sa rýchlo stratí. V mnohých prípadoch zaberie napríklad už pár minút správneho pohybu správnym smerom a človek pocíti úľavu. S motivátormi sme naozaj najčastejšie hľadali spôsob, ako im uľaviť od bolesti.

Špecifikum motivátorov v projekte SME SI ROVNÍ je práve to, že aj každý z nich trpí nejakým zdravotným znevýhodnením. Sú medzi nimi vozičkári po úrazoch miechy alebo chrbtice, ľudia po amputáciách končatín, s detskou mozgovou obrnou či zrakovým hendikepom. Ako sa hľadá a odstraňuje zdroj bolesti pri takejto pestrej zmesi diagnóz?

Moje skúsenosti hovoria (a potvrdzujú mi to aj samotní motivátori), že ich bolesti nebývajú iné ako bolesti zdravých ľudí. Výnimkou sú iba takzvané fantómové bolesti, keď človek napríklad príde amputáciou o končatinu, no stále vníma, že ho práve chýbajúca ruka či noha bolí. Dovolím si však tvrdiť, že 80 % ľudí so  zdravotným znevýhodnením má tie isté problémy ako zdravá populácia a bolesti majú väčšinou rovnaké príčiny. Niekedy trvá o čosi dlhšie príčinu nájsť, čo súvisí s obmedzenými fyzickými možnosťami ľudí s hendikepom. Vtedy musím byť jednoducho tvorivejší pri hľadaní pohybu, ktorý by bolesť mohol zmierniť. Hovoríme, samozrejme, o situácii, keď je pôvod bolesti mechanický. Tie ostatné druhy bolesti patria väčšinou do rúk lekárov.

Ľudí s ťažkým zdravotným znevýhodnením, predovšetkým vozičkárov, trápi aj mnoho ďalších, hlavne diskrétnych problémov. Súvisia s vylučovaním, zmenenou peristaltikou čriev, s opakovanými zápalmi močových ciest či s komplikáciami v partnerskom živote. Aj s intímnymi otázkami sa klienti môžu s dôverou obrátiť na svojich motivátorov. Mnohí majú vlastné, rokmi zozbierané skúsenosti a sú pripravení odovzdávať ich ďalej. Aj vy ste odovzdali svoje know-how motivátorom, už dlhší čas prichádzate do kontaktu s klientmi projektu ako facilitátor skupinových aktivít. Zdieľate s klientmi to isté čo s motivátormi?

Áno aj nie. Hneď to vysvetlím. Motivátorom som sa snažil odovzdať takzvanú aplikovanú fyzioterapiu, teda aby si vedeli sami spraviť jednoduchú diagnostiku problému, ktorý majú, a aby na jeho riešenie (tam, kde to ide) dokázali použiť aj autoterapiu. Aby ovládali čo najširšie spektrum nástrojov, ako si s danou zdravotnou komplikáciou poradiť, aby skutočne dokázali myslieť v širších súvislostiach, keď budú tieto poznatky využívať pri práci s klientom. S motivátormi sme hovorili o (potenciálnych) problémoch ich klientov, no s klientami sa väčšinou bavíme priamo o tom, čo ich trápi a hľadáme individuálnu cestu k zlepšeniu.

Pracovať s ľuďmi, navyše s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, je mimoriadne náročné. V projekte SME SI ROVNÍ je to o to ťažšie, že hendikepovaní  pomáhajú iným hendikepovaným a hocikto z nich môže mať svoje slabšie chvíle, keď sa mu nechce pokračovať. Podarilo sa vám namotivovať aj motivátora?

Za doterajšie obdobie fungovania projektu mám veľmi veľa úžasnej spätnej väzby od mnohých motivátorov, s ktorými sme spolupracovali. Často sa nám dokonca na úplne praktickej téme podarilo v reálnom živote demonštrovať, ako motivácia funguje v praxi. Jeden z nich napríklad vyslovil túžbu, že by chcel veslovať. Je vozičkár, niečo také sa na prvý pohľad zdalo byť realizovateľné až pri splnení mnohých (priestorových a technických) podmienok. V skupine sme mu poradili, že ak chce veslovať, nech vesluje hneď, nič mu v tom nebráni. Zostal zaskočený a začal menovať dôvody, prečo sa to nedá – teraz nemôžem, musím počkať, kým budem môcť navštíviť nejakú lodenicu, spýtať sa, dohodnúť sa, či sa to dá, možno sa nájde niekto, kto sa mi bude venovať a tak podobne. To je však veľmi povrchný pohľad. Ak naozaj chce veslovať, môže začať hneď u seba doma. Veslovanie je druh pohybu a ten predsa dokážeme robiť kdekoľvek. Nie je až také dôležité sedieť v lodi a byť na vode. Položartom som mu navrhol, aby do 24 hodín vymyslel, ako odvesluje prvý kilometer. Čakal som, že sa len zasmeje, ale na druhý deň mi oznámil, ako si doma spravil provizórny trenažér a naozaj „odvesloval“ svoj prvý tréning. Skutočne na ňom potom doma vesloval, kým sa nedostal aj na vodu. Pritom na začiatku aj on čakal, že sa „niečo“ udeje a bude môcť veslovať. Veľmi rýchlo však pochopil, že hýbateľom udalostí sme my sami.

Tak toto je tá aplikovaná fyzioterapia, keď sa pohyb prepojí s radosťou a s cieľom, ktorý chceme dosiahnuť. A ak ho dosiahneme, zažijeme ďalšiu dávku radosti a spokojnosti.

Ľuďom, ktorí so mnou spolupracujú, vysvetľujem, že princíp je celkom jednoduchý. Úplne stačí, ak vedia, čo chcú, čo je ich cieľ. Stretli sme sa preto, aby sme spolu smerom k cieľu prešli kus cesty. Mojou úlohou je pomôcť s prípravou na túto cestu a urýchliť štart. Môžeme vyraziť. A vyraziť môžeme hneď, netreba to odkladať na neskôr. Možno prejdeme len kúsok, len 40 metrov, nemusí to byť hneď 40 kilometrov. Už prvých pár desiatok metrov je mnohonásobne viac, ako sme prešli včera, pretože včera sme ešte na žiadnej ceste neboli. Aj tá najdlhšia cesta sa vždy začína prvým krokom a už prvý krok znamená stopercentné zlepšenie oproti dňu, keď sme nikam nekráčali.

Časť života ste prežili uprostred kanadskej divočiny. Počas pobytu na Yukone ste si vyskúšali množstvo dobrodružných zamestnaní – wrangler, traper, tesár, šofér sanitky, lesný robotník, masér ale aj IT konzultant indiánskej vlády. A môžeme rovno pridať ďalšie povolanie – autor kníh. Už asi tuším, čo vás k ich písaniu inšpirovalo.

Žil som na striedačku na Slovensku a v Kanade dvanásť rokov a kamarátov doma zaujímali moje zážitky. Aby som nemusel stále odznova tieto zážitky rozprávať, prepísal som svoj ručne vedený denník do elektronickej podoby. Vždy bolo pre mňa zaujímavejšie ten príbeh žiť, ako o ňom písať, o to viac ma prekvapil návrh, aby som svoje spomienky vydal knižne. Tak trochu dielom náhody k tomu aj prišlo a kniha naozaj vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ pod názvom (Yu)konský zápisník. Veľmi ma bavilo, keď som potom chodil na besedy a mohol sa tak na Yukon vracať aspoň v spomienkach.

Váš autorský záber je však mimoriadne pestrý, pretože váš ďalší knižný titul sa už viac priblížil vašej súčasnej práci pre projekt SME SI ROVNÍ, v ktorom pomáhate zdravotne znevýhodneným osobám Kniha Škola parahokeja je prvou svojho druhu, ktorá mapuje tento atraktívny paralympijský šport a jeho históriu na Slovensku. Trošku veľká zmena oproti dobrodružstvám z Yukonu, či práci informatika, ktorú ste robili predtým, ako ste na Yukon odišiel, nemyslíte si?

Podľa mňa ani nie. Je to stále tá istá cesta, na ktorú som nastúpil po mojom narodení, nič zásadné sa nezmenilo. Možno objekt môjho záujmu. Keď som pracoval v oblasti informačných technológií, robil som takzvaného troubleshootera. Je to človek, ktorý má nájsť príčinu nejakého problému, navrhnúť jeho riešenie, riešenie aplikovať a problém tak vyriešiť.

Som presvedčený, že ako fyzioterapeut robím to isté, akurát mojím objektom nie je zdrojový kód, ale ľudské telo. Môžeme stále hovoriť o „programe“, ktorý však v tomto prípade napísala príroda, postup je ale rovnaký – treba pomenovať stav alebo problém a diagnostikovať jeho príčinu. Potom prísť na riešenie. Metóda zostáva naozaj rovnaká, iba objekt je iný a materiál je zaujímavejší. Áno, dá sa povedať, že napríklad aj pri identifikácii bolesti hľadám chybu v kóde, no ak sa ju podarí vypnúť a naučiť človeka, ako jej v budúcnosti predchádzať, cítim oveľa väčšie zadosťučinenie. Nič nie je lepšie ako pocit, že sa dobrá vec podarila. Napokon, dá sa to zhrnúť do motivačnej myšlienky, že stačí robiť veci, ktoré vám robia radosť, a váš život bude zmysluplnejší.

Platí to aj o knihe o slovenskom parahokeji? Vidím tam aj ďalšie zaujímavé prepojenie – hneď niekoľko reprezentantov Slovenska v tomto športe je súčasne aj v tíme motivátorov projektu SME SI ROVNÍ.

Mal som to šťastie, že som sledoval históriu slovenského parahokeja od prvého dňa. Peter Štít, ktorý pred viac ako desiatimi rokmi zorganizoval s podporou Slovenského paralympijského výboru jeden z prvých kempov pre nádejných parahokejistov, ma vtedy zavolal, aby som sa prišiel pozrieť. Myslel som si, že na kemp sa príde pozrieť viac divákov, ale ocitol som sa tam sám. Nemohol som si nevšimnúť, že hráči potrebovali neustále s niečím pomôcť, niečo podať, premiestniť sa z vozíka na sánky či naopak. Zbehol som teda medzi nich a zostal som desať rokov. Dosť dlhý čas, aby naozaj mohla vzniknúť kniha Škola parahokeja, ktorá obsahuje nielen históriu slovenského parahokejového tímu, no aj zdravotno-športovú metodiku pre parahokejistov.

Čo to presne znamená?

Cieľom tímu, ktorý na knihe spolupracoval, bolo vypracovať takpovediac vzorový manuál na športovú prípravu parašportovcov. Môžu byť na akejkoľvek úrovni, od rekreačných športovcov až po reprezentantov, určite si tam zaujímavé kapitoly nájdu aj tréneri, ktorí pracujú so zdravotne znevýhodnenými športovcami.

Aj takéto malé kroky, akým je napríklad vydanie knihy, sú zásadné pri potieraní rozdielov medzi zdravými a hendikepovanými športovcami. Inkluzívny charakter má už aj samotný parašport. Našou ambíciou je však navyše akékoľvek zdravotné problémy, ktoré nejde odstrániť alebo zlepšiť, aspoň zastabilizovať. Na to je predsa šport, má upevňovať naše zdravie. Vo vrcholovom športe sa to až tak aplikovať nedá, ale vo vrcholovom parašporte by to mohlo ísť. Potenciál na to má a práve to sme sa snažili do knihy dostať.

Chcete príklad? Jeden z nádejných parahokejistov prišiel na prvý tréning tak, že ho k ľadovej ploche rodičia priviezli na vozíku. Parahokej ho nadchol a po pár tréningoch tak zmocnel, že chodil už len s podpornou paličkou a neskôr aj na tú zabudol, keď pomáhal prenášať sane spoluhráčom. No nie je to nádherný vedľajší efekt športovania? Parahokej ako terapeutický nástroj. Paráda!