Monika Velacková: Nezastaviteľná

Lepšiu reprezentantku myšlienky „sme si rovní“ by ste asi len ťažko hľadali. Monika Velacková žije so zdravotným znevýhodnením, rázštepom chrbtice, od narodenia. Aj invalidný vozík je teda súčasťou jej povinnej výbavy od doby, keď iné deti začínajú chodiť. Nikdy to však nebol dôvod na to, aby niečo neskúsila, do čohosi nového sa nepustila, niekam necestovala alebo sa niečomu chcela vyhnúť. Dobrou správou pre projekt Sme si rovní II. je to, že ju nadchla aj práca motivátorky. Celý jej doterajší osobný aj profesijný vývoj sa v ňom vlastne krásne skĺbil do poslania, na ktoré má tie najlepšie predpoklady. Veď nie náhodou používa stredné meno „Nezastaviteľná“.  

Váš životopis vyzerá trochu ako kombinácia štyroch či piatich profesií. Čím ste vlastne chceli byť ako dieťa? O akej kariére ste snívali? 

Odkedy si pamätám, túžila som byť letovou dispečerkou. Rozprávala som o tom celé detstvo, vždy ma lietadlá fascinovali. Ale nie je to až také zvláštne, ako sa môže na prvý pohľad zdať – môj otec bol profesionálny vojak a krstný otec mechanik, avionik lietadiel. K vojenskej technike a letectvu som tak mala vždy blízko. Ešte v puberte som bola odhodlaná letecký dispečing vyštudovať, no keďže na Slovensku máme v podstate len dve funkčné letiská, pochopila som, že to pre mňa nie je veľmi perspektívna oblasť. To, že ovládam históriu letectva, využívam občas ako sprievodkyňa vo vojensko-historickom múzeu v Piešťanoch. A tiež si niekedy v aeroklube zalietam na malých lietadielkach, Cessnách alebo Turboletoch. 

Keď ste sa z oblakov vrátili na zem, čo vás ešte formovalo? 

Otec bol vojak, ale mama bola učiteľka, a tak sme doma mali napríklad aj klavír. Keď som práve neblúznila o práci leteckej dispečerky, snívala som o tom, že vyštudujem hudbu a stanem sa rockovou hviezdou. Rodičia prevracali oči a varovali ma, že hudobníci si predsa nezarobia dosť na normálne živobytie, ale to ma trápilo najmenej. Nakoniec sa to vyriešilo elegantne. Sestra našla nezvyčajnú študijnú kombináciu na učiteľskom odbore – hudobná výchova a anglický jazyk – a to bolo pre mňa ideálne.  

Niet nad to, keď sa na štúdium tešíte, lebo je to presne to, po čom túžite. Aká hudba je vám najbližšia? 

Pred pár týždňami som si napríklad vychutnala koncert AC/DC v Bratislave, pre tvrdý rock mám stále slabosť . Ale mám veľmi rada aj klasiku, môj najobľúbenejší autor je Fryderyc  Chopin, ktorého si kedykoľvek rada zahrám aj na klavíri. Niekoľko rokov som bola napríklad aj členkou revivalovej kapely, ktorá hrala Gladiátor. Aj vďaka tomu sme sa s členmi skupiny spoznali a stále sme dobrí kamaráti.  

Takže byť rockovou hviezdou sa vám vlastne podarilo. A keby len to. Hudba sa naozaj stala tým, čomu sa venujete nielen preto, že ju milujete, ale aj preto, že vás uživí.  

Áno, učím na umeleckej škole hudobnú náuku, teda dejiny hudby, teóriu hudby, ale aj hru na klavíri a keyboarde. A doma rozširujem zbierku hudobných nástrojov, ktorými som stále fascinovaná a skúmam, aké najrôznejšie zvuky sa na nich dajú vydávať. Je to moja vášeň a musím povedať, že dosť drahá. Nemám akurát bicie, lebo na tie potrebujete funkčné nohy, ale všakovaké bubienky a bongá v mojej domácnosti neustále pribúdajú.  

Využívate aj angličtinu? 

Skvelo sa mi hodí pri mojich cestách do zahraničia. A môžem ju aj učiť. Spomínam si napríklad na veselú príhodu zo školy pre nevidiace deti, kde som praxovala a učila ich práve anglický jazyk. Až po dvoch týždňoch mojej praxe a nášho pravidelného stretávania zistili, že ich učiteľka je vozičkárka. Nuž, nevideli ma, a tak nemali žiadne predsudky. 

Vám sa podarilo vyriešiť aj celkom delikátny problém. Klaviristka, hlavne pri vážnej hudbe, potrebuje pri hre používať klavírne pedále, ale vy ich nedokážete ovládať nohami. Neodradilo vás, že inak „sa to nedá“. Ako ste postupovali? 

Pátraním na internete som zistila, že existujú na to asi tri patenty na svete. Jeden z nich vlastní japonská firma Yamaha ktorá mi dokonca ochotne poskytla technické nákresy a súhlasila s tým, že ak mi niekto podľa nich tejto zlepšovák vyrobí, budú s tým OK. Tých ochotných ľudí som zas našla v Mechatronických laboratóriách Vysokého učení technického v Brne, vyrobili mi pedál, ktorý je ovládaný gyroskopom a ten mám umiestnený za uchom. Takže keď hýbem hlavou, ovládam ním pedál na digitálnom klavíri. Chvíľu mi trvalo, kým sme sa skamarátili, ale predovšetkým pri koncertoch vážnej hudby mi veľmi pomáha. 

Asi už málokoho prekvapí, že vzdelávanie detí, hudba a angličtina nie sú jediné oblasti, ktorým venujete čas a energiu. Nájdu sa aj pre šport a cestovanie. Čo ste si z množstva paralympijských športov vybrali? 

Baví ma streľba a lukostreľba, ale len ako koníček. Som členkou streleckého klubu Inovec v Trenčíne, za lukostreľbou chodievam do Piešťan a Ladcov. Na väčšie vzdialenosti odchádzam hlavne cez letné prázdniny, ako učiteľka mám vtedy na to najviac možností. Medzi moje rituály patria cesty za kamarátom do Veľkej Británie, tento rok som ho navštívila už piatykrát. Do teplých krajín ako Grécko, Taliansko alebo Chorvátsko som cestovala s rodičmi, ja mám radšej tie chladnejšie, napríklad Nórsko. Na wishliste ma ešte čaká Švédsko, chcela by som vidieť aj Thajsko, mám pozvanie do Kórey aj Texasu. Kam pôjdem a kedy je teraz už len otázka peňazí. 😊 

Aj pomáhanie má svoje pravidlá 

Od roku 2024 ste súčasťou tímu projektu Sme si rovní II. ako motivátorka Centra včasnej pomoci v Trenčíne, ale vlastne len pokračujete v tom, čo ste robievali aj predtým – individuálne pomáhali a radili iným ľuďom so zdravotným hendikepom. Aj to vzniklo spontánne ako väčšina vašich aktivít? 

Mojou „výhodou“ je to, že mám zdravotné znevýhodnenie od narodenia, nečelila som otázkam typu, aký invalidný vozík je pre mňa najvhodnejší, na aké kompenzačné dávky mám nárok, z čoho budem žiť, zo dňa na deň ako ľudia po nehodách, úrazoch či ochoreniach. Ale aj tak som sa musela v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti sama zorientovať. Potom sa už úplne prirodzene stávalo, že sa na mňa obracali známi a priatelia, ak sa potrebovali poradiť, ako pomôcť niekomu s hendikepom v rodine. V roku 2020 som dokonca založila občianske združenie, v ktorom všetky svoje skúsenosti využívam. Hravou formou v ňom deti (a často aj ich rodičov) učíme samostatnosti. Napokon, nie je žiadnou výnimkou, keď k nám príde na vozíku dieťa v ranej puberte a nevie sa samo dostať cez dvere, odviezť väčší predmet alebo prekonať obrubník. Lebo všetko zaň rieši mama či otec. Aj rodičia však musia byť pripravení na to, že raz nebudú vládať a ich dieťa sa bude musieť o seba postarať samo. 

Váš v detstve rodičia tak neofukovali? 

Moja skúsenosť je presne opačná. Ak som mame povedala, že som hladná, zareagovala, že stačí otvoriť chladničku či špajzu a niečo si spraviť. Som presvedčená, že práve pragmatický prístup mojich rodičov ma priviedol k tomu, že sa chcem stále posúvať ďalej. Nikdy ma neľutovali, nikdy nehorekovali, aj keď sa nezriedka stretávali s reakciami od okolia, že sú na mňa prísni a zlí a že mi majú viac pomáhať. Nesúhlasím s takýmito názormi. Som úplne sebestačná práve vďaka tomu, že sa ku mne nesprávali inak pre moje zdravotné znevýhodnenie. Hovorím o tom často aj na našich seminároch. Rodičia hendikepovaných detí na ne niekedy prichádzajú s tým, že nevedia, čo majú očakávať. Keď však vidia, že som sama na vozíku a mám množstvo praktických zručností a skúseností, začnú mi trochu dôverovať. A keď žasnú, kto ma naučil to, čo hovorím im, odvetím, že nikto. Sama som často spadla z vozíka a robila si ústa a naučila som sa, ako sa tomu nabudúce vyhnúť. Oni majú tú výhodu, že sa to dozvedia odo mňa, aby sa to v budúcnosti nestalo ich dieťaťu. 

Systémom pokus – omyl, pád – vzpriamenie zbierate celý doterajší život aj skúsenosti so systémom poskytovania pomoci osobám so zdravotným znevýhodnením zo strany štátu. Architektonická bezbariérovosť sa síce pomaly, ale predsa zlepšuje, no paradoxne práve mnohé štátne inštitúcie, školy, či úrady sú pre vozičkárov stále nedostupné. Máte rovnaké zážitky? 

Moji rodičia museli dlho hľadať aj základnú školu, na ktorú by ma ako vozičkárku prijali. Rovnaký problém nastal, keď som mala nastúpiť na gymnázium. Odmietli ma, hoci som sa učila na samé jednotky, vraj pre deti ako ja je špecializovaná škola na Mokrohájskej v Bratislave, oni nie sú na niečo také vybavení. Samozrejme, že v takýchto prípadoch nejde o schody, ale o bariéry v mysliach ľudí. Vždy sa to dá nejako vyriešiť, ak sú kompetentní pripravení hľadať riešenie. Veď ma aj napokon prijali na školu, kde bola pani riaditeľka taká ústretová a ochotná, že v nej vybudovali výťah. Vďaka tomu prichádzajú aj po mne ďalšie deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré v nej môžu študovať. 

Ďalšia nová životná kapitola 

Národný projekt Sme si rovní pomáha ľuďom s najrôznejšími zdravotnými problémami už štvrtý rok. Aktuálne vo svojom druhom pokračovaní pod názvom Sme si rovní II., pričom sa zameriava na pomoc pri uplatnení na trhu práce alebo na udržaní sa v zamestnaní. Kde ste sa o ňom dozvedeli? 

Naša vozičkárska komunita je poprepájaná, takže poznám viacero motivátorov a motivátoriek. Princíp a forma projektu sa mi veľmi páčil. Pracovala som však na plný úväzok ako učiteľka a venovala sa svojmu občianskemu združeniu, nemala som ambíciu na tom niečo meniť. Až keď som sa dozvedela že tento rok vzniká nové Centrum včasnej pomoci Sme si rovní II. priamo v Trenčíne, ba dokonca bude mať kanceláriu v sídle Trenčianskeho samosprávneho kraja, ktorý dlhodobo podporuje zlepšovanie podmienok pre život ľudí so zdravotným znevýhodnením, povedala som si, že to je pre mňa ako stvorené.  

Museli ste sa niečoho vzdať, keď ste začali pracovať ako motivátorka? 

Ukončila som iba jednu spoluprácu. Naozaj považujem za veľmi záslužné pomáhať ľuďom, ktorí sa po úraze či nehode ocitnú v neznámom svete, nemajú informácie, nevedia, kde čo vybavovať a kde začať. Chcem byť toho súčasťou. 

Naším cieľom je tentoraz predovšetkým nájsť pre klientov projektu pracovné uplatnenie, či pomôcť im udržať si zamestnanie napriek zmenenej pracovnej schopnosti po úraze, nehode alebo chorobe. Nie je to ešte náročnejšie ako v prvých rokoch fungovania projektu Sme si rovní? 

Som presvedčená, že kto pracovať chce, ten si prácu nájde a je jedno či má alebo nemá zdravotné znevýhodnenie. Sama som toho príkladom. Samozrejme, vždy budú ľudia, ktorí vyplakávajú, že sa to nedá, ale pri hlbšom rozhovore zistíte, že v skutočnosti robiť nechcú. My v projekte intenzívne hľadáme tých z prvej skupiny a sme pripravení im maximálne pomôcť. Ako motivátorka aktuálne pracujem so šiestimi klientmi a klientkami.  

Aké najčastejšie problémy s nimi riešite a aké ciele si spolu stanovujete? 

Znie to už takmer banálne, no ak chce niekto pokračovať vo svojom zamestnaní či živnosti potom, čo sa ocitol na vozíku, musí byť ten vozík naozaj kvalitný a urobený na mieru. Tým väčšinou začíname. Pokračujeme často prerábaním auta na ručné ovládanie, aby klient mohol (aj za prácou) dochádzať. Mnohí nemajú ešte dlho po úraze vybavený preukaz ŤZP, nevedia, že majú nárok na invalidný dôchodok alebo osobného či pracovného asistenta. To sú všetko dôležité veci na to, aby bol človek schopný opäť sa zaradiť do pracovného procesu.  

Osobná asistencia je pomerne známy pojem. Čo však má v náplni pracovný asistent? 

Osobný asistent pomáha klientovi pri úkonoch v domácom prostredí, napríklad pri hygiene, varení, nákupoch, udržiavaní čistoty, pracovný asistent je mu k dispozícii pri výkone zamestnania. Tento inštitút sa využíva predovšetkým, ak je osoba so zdravotným znevýhodnením zamestnaná na chránenom pracovisku alebo v chránenej dielni. Chcete príklad? Kedysi sme v pracovnom tíme mali nepočujúceho kolegu. Prácu vykonával skvelo, ale nedokázal komunikovať s našimi zákazníkmi, takže úlohou jeho pracovného asistenta bolo robiť „tlmočníka“. Jedna z mojich súčasných klientok má zas napríklad výrazne poškodený zrak, no v práci potrebuje čítať aj písať. Práve pritom jej pomáha pracovný asistent. 

Dá sa teda s pomocou a podporou motivátora pomôcť aj inými spôsobmi?  

Práve pre túto klientku sme začali vybavovať aj špeciálnu lupu, ktorá jej opäť uľahčí výkon zamestnania. Začala sa tiež zdokonaľovať v strojopise, aby mohla texty, ktoré tvorí, písať sama. Prstoklad pri ťukaní do klávesnice počítača má vlastne rovnakú techniku, ako hranie na klavíri. 😊 Po jej zvládnutí sa nemusíte pozerať na monitor a píšete bezchybne, rovnako ako sa klavirista nepozerá na klaviatúru a pritom excelentne hrá. 

Ďalšia klientka by chcela začať so samostatným podnikaním. Je fyzioterapeutka, čo je odbor, o ktorý je neustály záujem.  Sme vo fáze, keď zvažujeme, kde by si mohla prenajať priestory a aké sú možnosti ich financovania. Pri ďalšom klientovi sme už naozaj vybavili vhodný vozík, čakáme na schválenie invalidného dôchodku, aby si mohol založiť chránené pracovisko. Aj ako vozičkár môže zostať pracovať v rodinnej firme, len treba spraviť úpravy, aby na pracovisku mohol reálne fungovať.  

Popisujete vlastne ideálny stav, keď sa veci menia k lepšiemu celkom rýchlo. Ste však pripravená aj na komplikácie a zložitejšie prípady? 

Mňa osobne už asi máločo zaskočí, ale stále ma prekvapuje, ako niektorí ľudia s hendikepom nemajú základné informácie. Často ani neuvažovali o tom, že by sa zamestnali, lebo sú presvedčení, že by im v prípade príjmu zo zamestnania sociálna poisťovňa krátila iné dávky, napríklad invalidný dôchodok. Kedysi im to niekto takto povedal a oni netušia, že zákony sa dávno zmenili a ďalšie sa priebežne menia. Ťažko sa im občas vysvetľuje, že majú chybné informácie, nezriedka im musím ukázať priamo konkrétne paragrafy v zákone, aby mi uverili.  

Musím ich však upozorniť aj na to, čo sa napokon stalo aj mne. Hoci mám zdravotné znevýhodnenie od narodenia a bez vozíka nemôžem urobiť vôbec nič, po prekročení príjmu vo výške päťnásobku životného minima som stratila nárok na takmer všetky kompenzácie. Aj vozík si mám kupovať zo svojho, zostalo mi iba pár hodín osobnej asistencie. Niekedy sa ťažko klientom vysvetľuje, že ak sú úspešní a zarobia len mierny nadštandard, musia si všetky kompenzačné pomôcky kupovať za vlastné.  

Niet nad čisté akordy

Dovolím si tvrdiť, že človek ako vy sa nezaoberá len tým, čo je tu a teraz, ale má v zásobníku ďalšie sny, ciele a nápady, lebo potrebuje neustále nové podnety. Tento rok ste sa napríklad už aj ako reprezentantka projektu Sme si rovní II. zúčastnili na festivale Pohoda v Trenčíne a našťastie bez úrazu ste prežili aj kritický deň, keď festival ukončila prudká búrka. To bol však určite nedobrovoľný drsný zážitok. Čo by ste však rada zažili dobrovoľne a možno aj čo najskôr?

Patrím medzi ľudí, ktorí sa neboja nových vecí. Práve naopak – chcem ich vyskúšať. S kamarátom sme to uchopili smrteľne vážne a vytvorili sme si písomný zoznam vecí, ktoré chceme do dôchodku stihnúť. 😊 Už sme z neho mohli vyškrtnúť „vidieť naživo AC/DC“. Ešte by mohli do našich končín pricestovať Bon Jovi a Bryan Adams. Absolvovali sme aj mimoriadne adrenalínový zážitok – jazdu autom na pretekárskom okruhu v Orechovej Potôni. Vôbec nikto nemal problém s tým, že som na vozíku. Personál bol veľmi ochotný, dali mi ako všetkým krátke školenie a pustili ma spolu s ostatnými na dráhu. Aj keď som bola asi jedna z mála posádok, ktoré po nej krúžili na aute s modrým preukazom ŤZP za predným sklom.

Zrejme sa riadite známym heslom Pipi Dlhej Pančuchy – to nepoznám, to mi určite pôjde.

Páči sa mi táto myšlienka. Asi je to naozaj tak a na veci, ktoré mi nečakane prichádzajú do života, sa nepozerám ako na problémy, ale ako na príležitosť niečo nové vyskúšať a naučiť sa to. Za tú výbavu vďačím rodičom. Nikdy u nás nevládla atmosféra, že rodinu postihlo nešťastie. Mama s prehľadom posielala do kelu ľudí, čo vzdychali, že postihnutým dieťaťom ju osud za čosi tresce. Už ako malej mi vysvetľovala, že to oni majú asi nejaký osobný problém a nevedia ho inak riešiť, ako staraním sa do iných. Byť na vozíku nie je žiadna katastrofa, robím úplne bežné veci ako každý. Možno aj viac a tuším sa menej bojím prípadného rizika. Áno, nie som zvyknutá veci vzdávať, a keď niečo nejde celkom podľa mojich predstáv, chytí ma zlosť a okamžite hľadám inú cestu, ako sa dostať do cieľa. Napokon, vždy existujú viaceré riešenia. Aj v hudbe platí, že nielen jeden tón je správny. Netradičné tóny dokážu vyskladať krásny akord a nám sa otvárajú dvere k niečomu dovtedy nepoznanému.

Monika Velacková je súčasťou tímu motivátorov v Centre včasnej pomoci národného projektu Sme si rovní II. v Trenčíne. Spojiť sa s ňou môžete cez mail monika.velackova@smesirovni.sk.



Newsletter Zostaňme v kontakte