V žilinskom Centre včasnej pomoci pôsobí desať motivátorov. Desať mužov, desať osudov, desať príbehov, z ktorých každý jeden môže byť pre klientov národného projektu SME SI ROVNÍ inšpiráciou, ako zvládnuť ťažkú životnú situáciu po úraze či s trvalým zdravotným znevýhodnením. Dnes vám predstavíme prvého z nich, vedúceho centra Branislava Režňáka.

Žilinskú pobočku rozbiehal pred pár mesiacmi sám. V dobe najprísnejšieho lockdownu mohol fungovať len z domu a pomerne komplikovane budovať tím a získavať prvých klientov. Vďaka tomu, že sa ako tréner slovenských paracyklistov už roky pohybuje medzi ľuďmi so zdravotným postihnutím, nebolo to až také zložité. Aj jeho skúsenosti potvrdzujú, že je rozdiel medzi klientmi, ktorí sú čerstvo po ťažkom úraze alebo autonehode s trvalými následkami a tými, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie už od narodenia. „Tí druhí sú už väčšinou zorientovaní, všetko zásadné vedia vrátane toho, na čo majú nárok a ako si to vybaviť,“ hovorí Braňo. „Noví pacienti majú iné starosti. Sú v šoku z toho, čo sa im stalo a majú pochopiteľné obavy z budúcnosti. Potrebujú inú formu pomoci, je pre nich dôležité, aby prvé týždne a mesiace zvládli psychicky.“ Keď sa zastabilizujú, ich otázky sa väčšinou týkajú praktických vecí – ako sa budú hýbať, keď sú na vozíčku, ako sa oblečú, či ako dosiahnu na kuchynskú linku. Neriešia invalidný dôchodok, kompenzácie alebo šport ako potenciálnu voľnočasovú aktivitu.

S tým všetkým ich postupne oboznamujú motivátori. Sú schopní poradiť, odporučiť, pomôcť s vypĺňaním žiadostí a v prípade potreby aj sprevádzať na úrady. Osobná ľudská podpora je asi stále to najviac, čím vedia prispieť k zvládnutiu najťažšej fázy po úraze. Ak však pri klientovi zaregistrujú suicidálne myšlienky, nasmerujú ho na odborníka. „Motivátori nie sú psychológovia, no vedia rozpoznať signály, kedy je dobré ho klientovi odporučiť. Rozhodnúť sa, samozrejme, musí sám,“ vysvetľuje Braňo Režňák a pridáva skvelé aj rozpačité skúsenosti z doterajšej práce motivátora.

„Niektorí klienti okamžite ocenia pomoc skúseného človeka, ktorý podobnú situáciu sám prežil. Sú úplne nadšení, ba až premotivovaní a často mi volajú aj cez víkend, lebo sa mi chcú pochváliť novým objavom, pokrokom alebo úspechom. Občas naozaj stačí takého človeka len poštuchnúť a rozbehne sa tak, že sám objavuje veci, ktoré ani ja nepoznám a on ich chce čo najskôr vyskúšať. Nakoniec má teda z toho prospech nielen on, ale aj motivátor. Iní sú pasívnejší, sami od seba nie sú schopní spraviť nič. Vedia sa však rozhýbať, ak sa o probléme porozprávame a snažíme sa nájsť riešenie.“

Často sú však ľudia podozrievaní a ťažko veria tomu, že im niekto niečo, v tomto prípade pomoc a intenzívny kontakt so skúseným motivátorom, ponúka úplne zadarmo. „Vlastne sa im až tak nečudujem,“ usmieva sa Braňo Režňák. „V našej krajine s týmto typom sociálnej pomoci nemáme zatiaľ veľa skúseností. Mnohí potenciálni klienti sú výrazne nedôverčiví, ba presvedčení, že je za tým niečo skryté, lebo veď predsa nie je možné, aby niekto dostal niečo len tak. Zadarmo.“

Služby a pomoc od motivátorov národného projektu SME SI ROVNÍ ich klientov naozaj nič nestoja a sú poskytované bezplatne.

Motivátori prinášajú dôležité informácie až do domu

Motivátor, pochopiteľne, rešpektuje aj rozhodnutie klienta nestať sa súčasťou projektu. Aj Braňovi mohlo byť len ľúto, keď mladá žena čerstvo na vozíčku váhala, či pomoc prijať. „Rozprával som sa s ňou aj s jej manželom. Nemali napríklad informácie o možnostiach debariérizácie bytu, o tom, že môžu požiadať o príspevok na úpravu auta na ručné riadenie, že klient môže absolvovať autoškolu pre vozičkárov. Manžel bol nadšený, vraj toto potrebovali vedieť, jeho žena však stále zvažuje, či chce moju pomoc využiť.“ Spolupráca s motivátorom klienta k ničomu nezaväzuje a naozaj nič nestojí. Všetko, čo spolu riešia, je dôverné a anonymné. „Rozumiem, že pre čerstvého vozičkára je to strašná rana osudu a veľká zmena, no práve takýmto ľuďom dokážeme najviac pomôcť. Nemusia si všetky informácie sami prácne vyhľadávať. My im ich prinesieme rovno domov.“

Motivátori jednoducho ponúkajú svojim klientom nástroje na to, aby mohli žiť čo najkvalitnejšie. A netýka sa to len vozičkárov. Ide, samozrejme, o jeden z najzávažnejších zásahov do „normálneho“ života, ale komplikované príbehy plné bolesti sa nespájajú len so zraneniami miechy a chrbtice. Jeden taký prežil aj sám Braňo Režňák. „Ako osemnásťročný chalan som pomáhal na lyžiarskych pretekoch. Okolo ľavej ruky som si omotal lano, ktorým boli zviazané sudy s vodou. To sa počas jazdy na ratraku zachytilo do pásu a odtrhlo mi prsty aj pol dlane. Už počas prevozu do nemocnice som vedel, že sa ako ľavák budem musieť naučiť používať pravú ruku. Vrtuľníkom ma previezli z Martina do Bratislavy a okamžite operovali. Ruku som mal tri týždne všitú do brucha, aby sa kosti obalili telu vlastným tkanivom. Tie kosti boli také dolámané, že takmer mesiac mi reálne hrozila amputácia celého zápästia. Prvé tri dni som od bolesti vôbec nespal a viac ako tri týždne som mohol len ležať. Na druhý deň po operácii som si teda od sestričiek vypýtal aspoň kovovú tabuľku s papierom, na ktorý sa značí pacientova teplota, a pravou zdravou rukou som sa na čistom papieri začal okamžite učiť písať.“

Lekári odviedli skvelú prácu. Braňovu ľavú hornú končatinu zachránili pred amputáciou aj vážnou infekciou a z veľkej časti ju vie opäť používať. „Od začiatku som si uvedomoval, že som mal obrovské šťastie a to, čo sa mi stalo, bolo to najmenej, čo sa mohlo stať. Ak by bol ten ratrak šiel len o pol metra ďalej, lano by ma roztrhlo na dva kusy. Už som tu nemusel vôbec byť. Naozaj som sa nikdy nebál toho, čo budem po nehode robiť, ako budem žiť. Okamžite som začal novú situáciu riešiť.“

Nie každý má okamžite kapacitu konať rovnako ako Braňo. Sú ľudia, ktorí sa po podobnej traume uzavrú do seba, nezriedka sa obviňujú z toho, čo sa stalo alebo sa za svoj zdravotný problém hanbia a len málokoho pustia do svojho vnútra. „My ako motivátori nikdy na človeka netlačíme, rozhodnúť sa musí sám. Ja ho môžem naviesť na cestu, o ktorej si myslím, že by pre neho mohla byť správna, ale on to možno vidí úplne inak. Som však rád, ak mu dokážem ponúknuť možnosti, o ktorých ani nevie, že existujú a on zrazu uvidí svoju situáciu z optimistickejšej perspektívy.“

Na Branislava Režňáka alebo na ktoréhokoľvek z deviatich ďalších motivátorov pracujúcich v Regionálnom centre včasnej pomoci v Žiline sa môžete obrátiť osobne na adrese Horný val 67/24 v Žiline v utorok, stredu a štvrtok od 10. do 15. hodiny alebo telefonicky si dohodnúť stretnutie. Všetky kontakty nájdete na stánke centra.