Drvivá väčšina klientov sa zo spolupráce s motivátorom teší a naozaj sa dokáže namotivovať. Potom si už aj sami vedia stanovovať nové ciele a dosahovať ich. Napokon, o to v projekte SME SI ROVNÍ aj ide. Po istom čase sa spolupráca ukončí a klient s nadobudnutými zručnosťami, dobitým sebavedomím a odhodlaním už funguje sám. Stáva sa však, že sa klient na motivátora veľmi naviaže a spolieha sa na neho. Tento druh závislosti nie je však žiaduci. Deje sa to aj vám?

Asi každý motivátor vám potvrdí, že má klienta, ktorý je schopný telefonovať aj každý deň. Často len preto, aby sa s niekým porozprával. Je to smutné, no veľa ľudí, s ktorými spolupracujeme, hovorí, že pred príchodom motivátora nemali prakticky žiadne sociálne kontakty. Keď sa objaví niekto, koho reálne zaujímajú ich problémy, starosti či radosti, môže sa stať, že sa na neho silno naviažu. Vtedy je dôležité nájsť správnu mieru medzi profesionalitou a priateľským prístupom. Aj ja mám klientov, ktorí mi volajú častejšie ako iní. Áno, cítia potrebu rozprávať sa s niekým. Je to však vyvážené aj druhou stranou, klientmi, ktorých musím sám častejšie kontaktovať a popohnať ich k aktívnemu plneniu vytýčených cieľov, lebo im sa veľmi nechce. Nuž, tak vyzerá práca s ľuďmi, je pestrá a nevyspytateľná.

Spomeniete si ešte, čo bol prvý cieľ vášho prvého klienta?

Mám za sebou spoluprácu s 26 klientmi, veľmi si to už nepamätám. Zdá sa mi však, že sme sa pokúšali nájsť pre neho prácu. Aj sa nám to podarilo, no, bohužiaľ, vydržal v nej asi polroka. Bola to však pre neho objektívne náročná práca, po náročnej operácii mozgu mal oslabenú ľavú časť tela. Potom si však našiel novú prácu či brigádu.

Ide skutočne o jeden z najťažších cieľov. Mnohí motivátori hovoria, že o zaradení do pracovného procesu mnoho klientov neuvažuje. Buď po ukončení vzdelávania prácu ani nehľadali, alebo pracovali len krátkodobo a nemajú štandardné pracovné návyky. Obávajú sa aj straty istého komfortu, keď im na život vlastne stačí invalidný dôchodok. Ako vnímate túto problematiku vo východnej časti Slovenska?

Musím povedať, že tu je problém s prácou všeobecne, pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím ešte viac. Doba sa však mení a mám pocit, že klíma sa zlepšuje a že takéto osoby sa budú môcť ľahšie na trhu práce uplatniť. V rámci projektu SME SI ROVNÍ na to intenzívne využívame všetky kontakty, ktoré máme. Prešov nie je taký malý, aby to nešlo, ale chce to angažovanosť, odhodlanosť a nasadenie. Áno, potvrdzujem, že mnohí naši klienti síce hovoria, že by chceli pracovať, no nemajú pracovné návyky a nemajú ani predstavu, čo by malo byť ich pracovnou náplňou. Pritom sú často vysokoškolsky vzdelaní, väčšinou v sociálnych odboroch. Chýbajú im však zručnosti.

Aj v takomto prípade je dôležitý prístup motivátora. Napokon, jeho kľúčovou úlohou je klienta motivovať. 😊 Aby sa nevzdal pri prvej prekážke a ani pri piatej. Aby poznal svoje práva, aj svoje povinnosti a vytrval pri snahe dosiahnuť cieľ. Darí sa vám to?

Myslím, že áno a že sa taká situácia vyskytne aj pri zdanlivých maličkostiach. Napríklad pri klientovi, ktorému sa nám spoločnými silami podarilo nájsť zamestnanie, v ktorom je veľmi spokojný. Pracuje v strojárenskom podniku. Veľmi sa však bál, keď sme sa púšťali do žiadosti o príspevok na auto.

To je dôvod na strach či obavy?

Bol vopred nastavený na to, že žiadosť zamietnu, pretože už to párkrát skúsil a skutočne mu úrad práce príspevok neschválil. Aj keď sa odvolával. Odvtedy už však prešiel nejaký čas, a tak som ho povzbudzoval, aby to znova skúsil. Napokon, nemá čo stratiť. Pomohol som mu naformulovať žiadosť a pripravil som ho aj na pohovor a predstavte si – príspevok na auto mu schválili na prvý šup! Som presvedčený, že toto je jedna z najdôležitejších zmien, ktoré motivátori prinášajú do životov svojich klientov. Nielenže ich morálne podporujú, aby sa nebáli ísť do takýchto tém, aby to vždy aspoň vyskúšali, ale keď je žiadosť dobre napísaná a spĺňa všetky zákonmi stanovené podmienky, nie je veľa možností, ako ju odmietnuť. 😊

Dá sa povedať, že vďaka tomu, že sa v odbore sociálnych služieb pohybujete už dosť rokov, sú voči vám úradníci ústretovejší? Niektorí z nich sa vraj stále snažia žiadosti podobného druhu zamietať a menej informovaných klientov odradiť.

Mám skúsenosti s jednými aj s druhými. Preto na pohovory na úradoch práce svojich klientov dôkladne pripravujem a naozaj musím počítať aj s variantom, že ten ktorý úradník bude robiť všetko preto, aby klienta odradil. Musím však povedať, že je veľmi veľa takých, ktorí chcú úprimne pomôcť. V každom prípade je dôležité, aby klient vopred dobre vedel, na čo má nárok, za čo sa oplatí zabojovať, čo sa vybaviť dá a vôbec – aké sú jeho reálne možnosti. Týka sa to napríklad aj príspevku na auto. Ani náhodou nestačí, že si klient povie, že ho chce. V zákone je presne stanovené, za akých podmienok môže úrad práce na jeho kúpu prípadne prerobenie na ručné ovládanie prispieť – záujemca musí vydokladovať, že minimálne dvakrát do týždňa sa prepravuje buď do školy alebo do práce alebo do zariadenia sociálnych služieb. Okrem toho musí byť objektívne zrejmé, že je odkázaný na individuálnu dopravu, to znamená, že do autobusu, električky či vlaku nevie nastúpiť alebo v nich bezpečne stáť.

Tento typ informácií vedia klientom v projekte SME SI ROVNÍ poskytnúť všetci motivátori?

Po dvoch rokoch jeho fungovania určite áno. Každému z nás sa stáva, že narazíme na nejaký nový problém alebo prídeme na spôsob, ako ho vyriešiť. Skúsenosti tohto typu si odovzdávame a navzájom si tak pomáhame. Rád to využívam aj vtedy, keď si napríklad klient vyberá voľnočasovú alebo športovú aktivitu. V Prešove mu vieme maximálne vyjsť v ústrety, ak ho zaujíma boccia, ale ak chce vyskúšať stolný tenis alebo má predpoklady na parahokej, viem presne, koho spomedzi kolegov motivátorov môžem osloviť.

Nachádzate pri vašej práci aj klientov s ťažkým zdravotným hendikepom, ktorí stále vedia o svojich možnostiach len veľmi málo alebo skoro nič? Nevyužívajú ich, lebo ani len netušia, že sa ich týkajú?

Mám takú skúsenosť z niektorých zariadení sociálnych služieb. Ľudia so zdravotnými obmedzeniami v nich síce majú zabezpečené ubytovanie, stravu a hygienu, ale chronicky im chýbajú sociálne kontakty. Opatrovatelia na niečo také „obyčajné“ ako pokojný rozhovor skutočne nemajú čas, taká je realita. Klienti sa tak nedostanú ani k základným informáciám, niet nikoho, kto by sa im venoval a vysvetlil im napríklad, aké sú možnosti, ak by sa chceli osamostatniť. Vo veľkých zariadeniach sa to, bohužiaľ, naozaj stáva. Mnohí by skutočne chceli odísť a fungovať vo vlastnom byte a zvládli by to aj s ohľadom na ich telesné či zdravotné obmedzenia. No nevedia, ako sa to robí a kde začať. Vždy sa potešia, keď ich aj do tejto témy zasväcujeme a svitne im nádej, že by sa to mohlo podariť.

Spomeniete si na problém, ktorý vám práca v SME SI ROVNÍ priniesla a ktorý sa ukázal ako naozaj neriešiteľný?

Na začiatku práce motivátora s klientom je nastavenie cieľov. Tie by mali byť racionálne a teda dosiahnuteľné, ale je pravda, že nie vždy sa všetko podarí. Súčasťou nastavenia cieľov je však aj kolónka „Plány a budúcnosť“ a tam sa klienti môžu naozaj odviazať. A práve tam sa objavujú želania ako mať prácu snov, odísť zo zariadenia sociálnych služieb a osamostatniť sa alebo nájsť si partnera. A hlavne to posledné naozaj nedokážu motivátori veľmi ovplyvniť.

Na niečo také je dobrou cestou napríklad práve šport či voľnočasové aktivity. Určite sa tým zvyšuje šanca, že stretnem niekoho nového. A ak by ste mali vybrať príbeh, ktorý sa skončil happy endom, našiel by sa aj taký?

Určite by som vybral klientku vozičkárku, ktorej sa s mojou motivátorskou podporou podarilo osamostatniť. Bola to obrovská zmena jej života, samozrejme k lepšiemu. Vrátila sa aj k boccii, ktorej sa chvíľu venovala. Tentoraz sa do tréningov pustila s riadnym nasadením a začala chodiť aj na bocciistickú ligu. No a potom ma tiež veľmi potešila spolupráca s klientom, ktorému sa napriek jeho prvotným obavám podarilo vybaviť ten príspevok na auto a on môže aj vďaka nemu pohodlne chodievať do práce.