Ani ťažký štart do života ho nepripravil o chuť žiť, nájsť si najvhodnejší šport, dosiahnuť v ňom úplne všetko, čo sa len dá v celosvetovom meradle, cestovať, vyštudovať vysokú školu a v neposlednom rade – pracovať ako motivátor. Samuel Andrejčík patrí k najmladším členom tímu motivátorov v projekte SME SI ROVNÍ. Je súčasťou Centra včasnej pomoci v Prešove, no jeho akčný rádius siaha od Lisabonu až po Tokio a potom ešte ďalej.
Pre svojich nasledovníkov sa stal motivátorom dávno predtým, než sa motivovanie stalo jeho povolaním. Veľký obdiv za to patrí predovšetkým Samovým rodičom. So zdravotným znevýhodnením sa už narodil, no vďaka mame a otcovi mohol vyrásť na sebavedomého mladého muža, ktorý dnes ako špičkový boccista šíri dobré meno Slovenska po svete. Vie nám tiež poskytnúť autentický pohľad na to, ako v našej krajine vyzerá život vozičkára.
Touto témou môžeme náš rozhovor pokojne začať. Vozík sa nestal súčasťou tvojho života po úraze či nehode, ale používaš ho od malička. Skomplikoval ti niekedy fungovanie a musel si sa vzdať cieľov, ktoré si si vysníval, len preto, že ti v tom bránil tvoj zdravotný hendikep?
Nemyslím si to. Nikdy som sa cieľov nevzdal, len som sa ich, často aj s pomocou ostatných, snažil preformulovať tak, aby som ich naplnil. Už počas štúdia som bol vždy integrovaný do normálnych škôl, na základnej aj na strednej. Už predo mnou na ne chodievali študenti so zdravotným znevýhodnením, a tak boli prispôsobené ich potrebám. Keď ma prijali na Technickú univerzitu v Košiciach, všetko, čo sa dalo, v nej upravili tak, aby som sa dostal na väčšinu výučby. Ak sa to náhodou nedalo, mal som možnosť využívať individuálne konzultačné hodiny aj nad ich rámec. Dnes už mám ukončený druhý stupeň odboru počítačové siete, aktuálne som na treťom – doktorandskom stupni v odbore informatika.
Po odborníkoch v oblasti informatiky je veľký dopyt. Budeš sa tejto práci venovať aj po ukončení štúdia?
Už dnes pracujem s tímom výskumníkov, skúšame nové algoritmy, pripravujeme články do odborných publikácií, navštevujeme medzinárodné konferencie. Rád by som v mojom odbore zostal pôsobiť, je to mimoriadne perspektívna oblasť. Mojím zameraním je bezpečnosť komunikácie a prenášania dát v nej.
To, kam si sa vypracoval, je aj výsledok obrovskej podpory tvojich rodičov. Registroval si už aj ako dieťa, že tvoj zdravotný stav ťa limituje a vpred ťa posúva silné a pevné rodinné zázemie?
Vnímal som to od malička. Napokon, detstvo sa mi spája predovšetkým s rehabilitáciami, cvičeniami a operáciami, ktoré mali zlepšiť môj zdravotný stav. Mal som tri – štyri roky, keď ma operovali v Nemecku. Po tomto zákroku som dokonca vďaka ortézam mohol podstatne dlhú dobu sám bez cudzej pomoci chodiť. Keďže som sa v takomto prostredí pohyboval celý dovtedajší život, chápal som, že na fungovanie budem vždy potrebovať niekoho pri sebe a bral som to ako úplne prirodzenú vec.
Dá sa povedať, že si sa už vtedy tiež veľmi prirodzene učil to, čo dnes môžeš ako motivátor odovzdávať svojim klientom?
Ako dieťa som si to neuvedomoval, ale keď som dospieval, začal som sa o problematiku sociálnych služieb logicky zaujímať a nepopieram, že už pred začiatkom národného projektu SME SI ROVNÍ som o nej mal slušné znalosti. O to ľahšie som prijal rolu motivátora, ktorý musí mať v tejto oblasti široký rozhľad, a mojim klientom dokážem kompetentne poradiť, na čo majú v rámci slovenských zákonov o sociálnych službách nárok.
Paralelne so slovenskou sociálnou realitou si sa však zoznámil aj s bocciou. Športom, v ktorom dnes bez preháňania nemáš na svete ktovieakú konkurenciu. Kto sa postaral o to, že ti vstúpila do života?
Musím hneď na začiatku povedať, že boccia nebola ani zďaleka prvým športom, ktorý som vyskúšal. Rodičia ma od malička viedli k športovým aktivitám ako k vítanej forme rehabilitácie. Tej u mňa nikdy nie je dosť, a tak som plával, jazdil na koni, hral tenis aj stolný tenis. V roku 2010 som sa práve pri stolnom tenise zoznámil s jednou z najznámejších slovenských paralympijských stolnotenisových hráčok, s Alenkou Kánovou. Dovtedy som registroval len jej športové úspechy, tentoraz sme spolu s ňou a trénermi diskutovali o tom, že s ohľadom na moje fyzické možnosti nie je šanca, aby som bol v stolnom tenise úspešný.
Odporučili mi navštíviť športový kemp Hľadáme talenty na Remate, podujatie, ktoré roky organizuje Slovenský paralympijský výbor pre hendikepovanú mládež. Tam som spoznal šport boccia, ktorý mi prirodzene učaroval. Ukázalo sa dokonca, že mám na bocciu talent, začal som sa jej intenzívne venovať a už v decembri 2010 som sa zúčastnil na prvom turnaji.
Po dvanástich rokoch sa dá iba skonštatovať, že už nie je veľa mét, na ktoré by si si ako športovec mohol robiť zálusk. Tvoje úspechy sú výsledkom odhodlania, vášne a tvrdého tréningu. Videla som aj video, ako trénuješ doma a hádžeš loptičky z predsiene do kuchyne. V čase covidu to dlhé mesiace asi inak ani nešlo.
Hody je možné naozaj trénovať aj doma a robia to tak mnohí hráči. Nedá sa to však považovať za plnohodnotný tréning, na ten treba kurt s rozmermi najmenej 10 x 6 metrov. Sám trávim väčšinu času na kurte v telocvični alebo na pravidelných reprezentačných sústredeniach.
Pevná ruka a grif je jedna vec, no tou ešte zásadnejšou je príprava stratégie. A práve tou často privádzaš súperov do zúfalstva. Aj tá sa dá natrénovať?
Za zásadnú vec pred každým zápasom považujem poznanie súpera. Vždy si na to vyčlením dostatočné množstvo času, pozriem si jeho tréningy a zápasy na internete, sledujem taktiku. Mnohí hráči publikujú svoje videá, a tak mi nepriamo pomáhajú naštudovať si ich alebo odpozorovať originálny hod. Ak má niečo zaujme, hneď si ho vyskúšam a natrénujem. Dobre poznať svojho protihráča je veľkou výhodou, oveľa jednoduchšie viem potom odhadnúť, čo bude na kurte robiť.
Aj ty však zverejňuješ videá a zostrihy zo svojich zápasov. Neprezrádzaš tak nechtiac triky, ktoré by súperi nemali vedieť?
Áno, obsah o sebe na sociálne siete pravidelne dopĺňam. Snažím sa tak odprezentovať seba, no rovnako aj Slovenský paralympijský výbor. Súperi ma už za tie roky poznajú, nemyslím si, že by som prezrádzal niečo, čo o mne ešte nevedia. Pre mnohých môžu byť práve moje videá dobrým študijným materiálom, iných môžu inšpirovať.
Nezávisle od seba sa mi napríklad ozvali dvaja mladí chalani, jeden z Afriky, druhý z Ázie, vraj ma už dlhšie sledujú na Instagrame a som pre nich veľkou motiváciou. Takou veľkou, že ich to inšpirovalo tiež sa začať venovať boccii. Jeden z nich je už v reprezentácii svojej krajiny, kým druhý aktívne súťaží na národnej úrovni. Učili sa sledovaním mojej hry a aj z pohľadu motivátorstva je to pre mňa skvelá spätná väzba. Je to dôkaz, že to, čo robím, má zmysel.
Projekt SME SI ROVNÍ už funguje viac ako dva roky. Vďaka nemu vstúpili motivátori do života stoviek ľudí so zdravotným postihnutím preto, aby ho zmenili k lepšiemu. A darí sa im. Neobával si sa, či budeš mať dosť času na takéto náročné povolanie?
Keď prišla ponuka, aby som sa stal ako motivátor súčasťou projektu SME SI ROVNÍ, vedel som to časovo skĺbiť so športovými aj študijnými povinnosťami. Predovšetkým sa mi veľmi páčila myšlienka projektu a neľutujem ani jednu minútu z času, ktorú venujem svojim klientom, aby som ich viedol k cieľom.
Pamätáš sa ešte na svojho úplne prvého klienta a na cieľ, ktorý ste si stanovili?
Zhodou okolností sa týkal voľnočasových a pohybových aktivít. Je vozičkár, ale tiež aktívny športovec. Jeho odhodlanie bolo obdivuhodné a sám pochopil, že musí začať zlepšovaním kondície a tréningami. Našou prvou úlohou tak bolo nájsť mu vhodného trénera, ktorý je kompetentný pracovať aj s hendikepovanými športovcami, a potom hľadať bezbariérovú telocvičňu. Jedno aj druhé sa podarilo. Klient v napĺňaní svojho cieľa pokračuje, napreduje a prosperuje. Dodnes spolupracuje s tým istým trénerom a podáva stále kvalitnejšie výkony.
Klienti sa na motivátorov obracajú s množstvom problémov, s ktorými si sami nevedia dať rady, a spolu potom formulujú dosiahnuteľné ciele. Tie bývajú nielen z oblasti voľnočasových aktivít, no oveľa častejšie sa týkajú každodenného praktického života, debariérizácie bytu, cestovania, komunikácie s úradmi, kompenzačných pomôcok, zamestnanosti. Máš aj ty rovnakú skúsenosť?
Spravil som si k tomu štatistiku, pretože samého ma to zaujímalo. Vyšlo z nej, že pohybové aktivity kľúčovo zaujímali tretinu mojich klientov. Navyše, väčšinou sme mali často stanovených viac cieľov, nie len jeden, a tak aj s tými, ktorí chceli začať športovať, sme riešili mnohé sociálne problémy – navyšovanie počtu asistenčných hodín, vybavovanie najrôznejších príspevkov, opatrovanie či prerábku bytových priestorov na bezbariérové. Ďalšou dôležitou oblasťou sú vhodné kompenzačné pomôcky, ktoré zvyšujú mobilitu vozičkárov alebo inak zdravotne znevýhodnených. Mnohí moji klienti zostali po úraze sedieť doma a mysleli si, že život, tak ako ho poznali dovtedy, sa pre nich skončil. Zistili však, že so správnou pomôckou sa môže ich mobilita výrazne zlepšiť, môžu cestovať, sami vybavovať veci na úradoch, ísť na nákup, či len sa prejsť po meste a nemusia byť odkázaní výlučne na niekoho pomoc. Každý, hoci aj malý krôčik, ktorý sme s klientom dosiahli, posúval a učil aj mňa. Každý úspech nás potešil.
Pri tom, čo všetko si už dosiahol ty, mi napadá, či klientov nezväzuje príliš veľký rešpekt voči tebe. Ak sa k tomu pridá smútok, zatrpknutosť či nízka sebadôvera, môže to pôsobiť kontraproduktívne. Alebo sa mýlim a spolupráca s tebou ich ešte viac ženie vpred a motivuje?
Odkedy pracujem v projekte SME SI ROVNÍ som sa nestretol s tým, že by sa niekto pri mne cítil nesvoj. Možno je to tým, že dôsledne oddeľujem šport od práce motivátora. Myslím si, že niektorí moji klienti ani nevedia, že som športovec. Vždy sa snažím s každým z nich pracovať individuálne v závislosti od jeho potrieb. Áno, stalo sa aj to, že sme využili aj pomoc psychológa, keď s tým klient súhlasil. Moja doterajšia skúsenosť a spätná väzba od klientov potvrdzuje, že sú vďační za projekt SME SI ROVNÍ a systém poradenstva, ktorý ponúka, na Slovensku veľmi chýbal. Klienti si spoluprácu vážia a teší ich. Potom nemajú až taký problém sa otvoriť a podeliť s tým, čo ich skutočne trápi a s čím im môžeme pomôcť. Projekt vnímajú ako jedinečnú príležitosť, ktorá im môže skvalitniť život.
Podľa slov viacerých motivátorov klienti veľmi oceňujú možnosť byť vôbec v kontakte s niekým, kto ich naozaj počúva a rozumie ich pocitom. A ešte vie aj pomôcť. Mať dlhodobú oporu v skúsenom motivátorovi je na nezaplatenie, pretože niektorí sa preľaknú a prudko demotivujú pri prvom neúspechu – napríklad pri odmietavom stanovisku úradu k podanej žiadosti. Vieš si poradiť aj s takou situáciou?
Musím povedať, že počas mojej motivátorskej praxe som nemal ani jedno odmietavé stanovisko úradu. Mali sme asi s mojimi klientmi šťastie. Viem však zo skúseností iných kolegov, že aj v prípade odmietnutia treba s klientom ďalej pracovať, vysvetľovať, že to neznamená koniec sveta a nič nie je stratené. Je potrebné ďalej argumentovať, prečo by tá či oná žiadosť mala byť schválená, prípadne zmeniť formuláciu odôvodnenia žiadosti. A zrazu to ide.
A čo ak do tvojej práce s klientom príliš aktívne zasahujú jeho rodičia, ktorí majú vlastnú predstavu o tom, čo je pre neho dobré?
Aj také typy klientov sa mi, našťastie, vyhýbajú. Ak dospelého klienta sprevádza jeho rodič, počas našich stretnutí nás nechá diskutovať iba vo dvojici. Môže však byť pokojne prítomný, pokiaľ s tým klient nemá problém. Uvidí na vlastné oči, že mojou úlohou je jeho dieťaťu pomôcť a skvalitniť mu život. Proti tomu sa nedá veľmi protestovať, a tak sa môže naša spolupráca ďalej rozvíjať.
Napokon, často viem práve na vlastnom príklade argumentovať, ak napríklad niekto tvrdí, že nejakú kompenzačnú pomôcku jeho dieťa nepotrebuje. Stalo sa to nedávno, keď ma klient presviedčal, že s presunom z vozíka do auta mu pomáhajú asistenti a on na to nepotrebuje žiadnu pomôcku. Potom som mu názorne vysvetlil aká je praktická a vzápätí si spomenul, koľkokrát ho asistenti pri premiestňovaní do auta buchnú hlavou o rám vozidla, koľkokrát sa im vyšmykne. Niekedy stačí, keď sa v zime klient teplejšie oblečie, je ťažší a pri manipulácii s ním už hrozí menší či väčší úraz. S takouto pomôckou sa tomu môže vyhnúť. Momentálne už je v riešení zaobstaranie si tejto pomôcky na aktívne využívanie. Presvedčilo ho to. Nikdy klientov do ničoho nenútim. Naozaj stačí len zmysluplne argumentovať.
O akú pomôcku išlo?
Presadacia doska, pomocou ktorej sa imobilný človek ľahšie premiestni z vozíka do auta a naopak. Existujú rôzne typy a modely, ktoré ho vedia dodatočne istiť a zvládne to aj bez asistentov, či s iba s minimálnou pomocou alebo oporou. Môjmu klientovi tak stačí pomoc napríklad len jedného asistenta, ktorý by tento presun za iných okolností sám nezvládol, pretože ho nie je schopný dvihnúť. Takáto pomôcka mu teraz poskytne oveľa viac možností na presuny a cestovanie.
Jeden z najnáročnejších cieľov, ktoré si stanovujú mnohí klienti, je túžba nájsť si aj napriek zdravotným obmedzeniam pracovné uplatnenie. Darí sa ti byť nápomocný aj v tejto oblasti?
Mám dvoch klientov, ktorí sú v tomto období aktívne zapojení do webinárov projektu SME SI ROVNÍ zameraných na zamestnanosť. Komunikujeme tiež priamo s viacerými firmami a hľadáme cesty, či a ako by dokázali zamestnať človeka na vozíku, alebo či mu vedia vytvoriť miesto na prácu z domu. Klienti sa učia napísať si pracovný životopis, aktívne sa pýtať, aké sú ich možnosti na pracovnom trhu a ako môžu zvyšovať svoju kvalifikáciu. Aj tu platí, že so slušnou komunikáciou ďalej zájdeš.
V rámci voľnočasových a pohybových aktivít je určite tvojou prvou voľbou boccia. Čo však, ak má klient chuť a fyzické možnosti vyskúšať si dynamickejšie paralympijské športy? Vieš mu vyjsť v ústrety?
Pohybujem sa v športovej oblasti 13 rokov, mám slušné kontakty hádam na všetky pohybové aktivity. Priamo medzi motivátormi SME SI ROVNÍ je veľa aktívnych paralympijských športovcov, ktorí vedia poradiť, ako a kde daný šport skúsiť. Platí to aj naopak – v prípade, že ktorýkoľvek môj kolega motivátor má klienta so záujmom o bocciu, rád vysvetlím pravidlá, poradím pri výbere loptičiek a objasním spôsob klasifikácie.
Za takmer dva roky práce v projekte SME SI ROVNÍ máš už za sebou desiatky a desiatky splnených cieľov so svojimi klientmi. Na ktorý si najviac pyšný?
Prišli mi na um hneď dva. Pri jednom sme vybavovali debariérizáciu bytu. Išlo však o rodinný dom, a aby v ňom klient bol schopný aktívne fungovať, musel sa prerobiť prakticky celý. Bola to naozaj veľká výzva, ale zvládli sme to.
Druhý prípad bol tak trochu dielom náhody. Ozval sa mi mladý muž s rovnakou diagnózou ako ja, lebo na sociálnych sieťach našiel video, ako sám šoférujem auto. Chcel vedieť, ako sa mi to podarilo, pretože jemu vraj lekári povedali, že nikdy nebude môcť šoférovať. Mali sme niekoľko online stretnutí, kde som mu celý postup vysvetlil a už je z neho šofér. Posiela mi fotky, z ktorých vidno, aký je šťastný, že to dokázal. Jednoducho frajer!
Ak sa chcete spojiť priamo s motivátorom Samuelom Andrejčíkom, napíšte mu na mail samuel.andrejcik@smesirovni.sk
