Zložitá epidemiologická situácia v práve sa končiacom roku skomplikovala aj stretávanie a komunikáciu motivátorov s klientmi. Odohrávala sa väčšinou vo virtuálnom priestore, prostredníctvom mailov či telefonických hovorov.

Marek Machata a Rastislav Soviš z piešťanského Centra včasnej pomoci využili krátko pred Vianocami uvoľňujúce sa opatrenia, nasadli do auta a osobne navštívili svojich klientov na trase Piešťany  – Košice a späť. S dôverou sa obrátili na kolegov motivátorov z Centra včasnej pomoci v Košiciach, aby sa v jeho priestoroch takisto stretli s klientmi z opačného konca republiky.

V Banskej Belej čakal Rasťa Soviša záverečný rozhovor so Slávom. Ani to, že je vozičkár, mu nebráni venovať sa práci, ktorú má rád. Je drevorezbár, najviac času tak trávi v dielni, kde motorovou pílou vytvára unikátne umelecké diela. „Spoločnými silami sa nám podarilo vybaviť pre neho nový lepší vozík s doplatkom, požiadali sme o pomoc Nadáciu SPP a uspeli sme. Pokračovali sme optimalizáciou dôsledkov jeho úrazu, to bol ďalší z jeho cieľov. Napokon sme naplnili všetky, a tak nás čakalo už len záverečné stretnutie. Určite však nebolo posledné. Všetko nasvedčuje tomu, že budeme naďalej spolupracovať v priateľskej rovine. Stále je čo zlepšovať,“ usmieva sa Rasťo.

Kto bol aktívny pred úrazom, zostane taký aj po ňom

Ďalšou zastávkou našich motivátorov boli Čečejovce. Žije v nich mladý vozičkár Gabo. Mladý vekom, ale aj tým, že s vozíkom sa učí fungovať iba necelý rok. „Mal ťažkú autonehodu, no napriek tomu, že poškodenie chrbtice ho pripútalo na vozík a výrazne ovplyvňuje aj jeho horné končatiny, vracia sa aspoň čiastočne ku svojej práci. Gabo bol automobilový pretekár a prvotriedny autoelektrikár. Aj počas našej návštevy mal v garáži rozobraté dve autá,“ usmieva sa Rasťo. „Teraz pri práci, samozrejme, viac diriguje iných, ale inak nechce, aby sa v jeho živote niečo výrazne zmenilo. Vždy bol obklopený priateľmi a známymi, a to platí aj teraz.“ So svojím motivátorom si ešte stále dopĺňa vozičkárske know-how, napríklad ako sa presadá na posteľ, ako sa osprchovať alebo ako umyť riady. „Gabo by opäť rád aj šoféroval auto. Na budúci rok sa pustíme do vybavovania auta na ručné ovládanie a budeme trénovať presadanie z vozíka za volant, poskladanie vozíka a jeho nakladanie do auta vlastnými silami.“

Kvadruplegikom je aj pán Rado, klient motivátora Mareka Machatu, s ktorým sa po dlhšom čase konečne mohol stretnúť osobne v Centre včasnej pomoci v Košiciach. „Prvýkrát sme sa naživo videli tiež v priestoroch tohto centra, potom sme si pravidelne telefonovali a komunikovali prostredníctvom videohovorov. S láskavým dovolením našich košických kolegov sme sa mohli opäť stretnúť, ba dokonca Anka Oroszová, ktorá je tiež v motivátorskom kolektíve,  veľmi rýchlo zistila, že sa s Radom už dlhšie poznajú. Okamžite sa rozprúdila družná debata v skvelej predvianočnej atmosfére. Stihli sme však aj zosumarizovať výsledky našej doterajšej spolupráce a stanoviť si ciele na najbližšie obdobie,“ vysvetľuje Marek. „Našli sme pre Rada repasovaný elektrický vozík, dosiahli zmenu príspevku na opatrovanie na osobnú asistenciu a ešte nás čakajú  ďalšie kroky na debariérizáciu jeho rodinného domu.“

Oboch motivátorov privítal u seba doma v Baňovciach aj Peter. Na mladého pilčíka padol pri práci strom a aj on sa zo dňa na deň ocitol medzi ľuďmi s ťažkým zdravotným postihnutím. K pôvodnému povolaniu sa nebude môcť vrátiť, no pre neho to neznamená, že sa jeho aktívny život skončil. „Postupne sme vybavovali kvalitný invalidný vozík, optimalizovali jeho dôchodok, pripravovali všetko potrebné, aby mohol prerobiť byt na bezbariérový, riešili osobnú asistenciu. Peter je krátko po úraze, musí ešte pravidelne a intenzívne rehabilitovať, aby sa jeho stav zlepšil, no on sa neustále vracia k otázke, čo bude robiť a čím sa bude živiť,“ hovorí Rasťo Soviš. „Možno bude taxikárom a možno začne profesionálne fotografovať, ktovie? Žiadnej novej výzvy sa nebojí.“

Spolupracovať s takto premýšľajúcimi klientmi je pre motivátorov z projektu SME SI ROVNÍ skutočným pôžitkom, aj keď treba otvorene povedať, že bohato sú medzi klientmi zastúpení aj ľudia, ktorí po zmene až tak netúžia alebo z nej dokonca majú obavy. Namotivovať tých pasívnejších je výrazne náročnejšie. „Je to pravda, no už dávno ma to neprekvapuje,“ dopĺňa Soviš. „Potvrdzuje to moju dlhoročnú skúsenosť, veď sám som na vozíku už tridsať rokov. Ak bol niekto aktívny pred úrazom, zostane taký aj po ňom. A ak niekto dáva prednosť leňošeniu, nehoda a vozík to nezmení.“