Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku O tom, ako bitkár zo Senice stretol anjela na vozíku

Ktovie, ako by sa vyvíjal život Lukáša, mladého chalana zo Senice, ak by motivátor Rastislav Soviš nebol až otravne vytrvalý. Všetko nasvedčuje tomu, že by to nebol pekný príbeh a ešte aj dnes máva Lukáš záblesky toho, aké to bolo predtým. Do chvíle, kým začal dôverovať „cudziemu človeku“ z projektu SME SI ROVNÍ a našiel vďaka nemu v sebe novú chuť žiť, plniť si želania a nebáť sa zmien.

Stretli sme sa spolu v trojici na dobrom obede priamo v Senici. Lukášov motivátor pomáhal aj s vysvetľovaním toho, čo všetko Luky prežil. Po ťažkej dopravnej nehode má totiž problémy nielen s chôdzou, ale aj s artikuláciou. „Ako dieťa a mladý chalan som bol rebel a vyhlásený bitkár. Vášnivo som sa venoval kickboxu, stále som posilňoval. Mal som výbornú kondíciu, a tak ma prijali medzi dobrovoľných hasičov, sníval som aj o tom, že raz budem vojakom. Vždy vo mne prevažovala túžba po okamžitom dobrodružstve,“ opisuje svoju divokú pubertu. „Jedného dňa ma učiteľka pristihla s bongom priamo na záchode a mňa vyhodili zo školy. A keďže som sa opäť s kýmsi pobil a použil pritom neprimeranú obranu, bol som podmienečne odsúdený na šesť mesiacov. Len čo som dovŕšil osemnástku, spravil som si vodičák. Áno, aj po rýchlej jazde za volantom som túžil. Mal som ho však iba pol roka, keď som havaroval.“

Nebola to len taká banálna nehoda. Bitkár Lukáš ležal nasledujúce tri mesiace v kóme a veľa vecí, ktoré sa počas tohto obdobia diali, vie len z rozprávania iných. „Moje zranenia boli také vážne a poškodenie mozgu trvalo tak dlho, že si dokonca nepamätám mnohé detaily ani z môjho života pred nehodou,“ dodáva.  Ešte mrzlo, keď ho spolu s kamarátom vyniesla neprimeraná rýchlosť mimo vozovky a autom narazili do stromu. Vraj to bola vŕba, Lukáš s riadnou dávkou sarkazmu dodáva, že mu takto do života vstúpil „múdry strom“. Že po nehode zmúdrel, či presnejšie – konečne precitol.

Dlhé mesiace bol jeho stav mimoriadne vážny. Mal poškodenú lebku, z auta ho vytiahli viac mŕtveho ako živého. Nedokázal sám dýchať, a tak mal do pľúc zavedenú tracheu, dodnes vidno jazvu na jeho krku. „Bol som úplne nehybný, ležiaci a v kóme. Mame lekári povedali, nech sa pripraví na to, že ak sa vôbec preberiem, zostanem pravdepodobne dementný a budem potrebovať 24-hodinovú starostlivosť.“

Pátranie po Lukášovi Húskovi

Od Lukášovej nehody uplynulo takmer osem rokov. Prvé dva strávil v nemocniciach, zariadeniach sociálnej služby či v rehabilitačnom centre. Zmysly aj schopnosť ovládať aspoň čiastočne vlastné telo sa vracali iba pomaly. „Nedokázal som ani rozprávať. Najprv pre tracheu zavedenú do pľúc, potom pre zranenia, ktoré som pri nehode utrpel. Sestrička, ktorá sa o mňa starala v nemocnici, však vravela, že videla v mojich očiach chuť žiť,“ spomína. Veľmi mu pomohol pobyt v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Aj vďaka tamojším špecialistom napokon nepotreboval ani invalidný vozík, a síce s komplikáciami a nie veľmi elegantne, ale predsa len sám, bez cudzej pomoci, môže chodiť. Pomáha mu palička a ak treba, tak aj stabilný trojkolesový bicykel alebo jeho milovaný psík Snoopi. Lukáš však žil iba zo smiešneho invalidného dôchodku, z ktorého sa v žiadnom prípade nedalo slušne existovať. Niečo také človeku na nálade, sebavedomí a sebaúcte nepridá a, veru, ktovie ako by sa Lukášov príbeh skončil, ak by mu do života nevstúpil Rasťo Soviš, motivátor z projektu SME SI ROVNÍ. Pritom veľa nechýbalo a títo dvaja páni by sa nikdy nestretli. Potvrdilo sa však, že naši motivátori sú naozaj nesmierne vytrvalí.

„Najvyššia koncentrácia ľudí po ťažkých úrazoch, pádoch či nehodách je v rehabilitačnom centre v Kováčovej. Napokon, aj mnohí súčasní motivátori boli kedysi pacientmi, ktorí sa práve tam učili, ako znova fungovať a žiť,“ vysvetľuje Rasťo. „V Kováčovej sme získali kontakty na ich bývalých klientov, ktorí sa vyjadrili, že by boli radi informovaní o možnostiach, ako sa socializovať, uchádzať o novú prácu alebo napríklad ako si nájsť vhodnú pohybovú aktivitu. Moji kolegovia motivátori postupne všetkým telefonovali. Bol medzi nimi aj Lukáš, no jeho telefónne číslo už neexistovalo. Nechali to teda tak. O pár mesiacov neskôr v čase korony prišlo obdobie, keď sa nám do projektu SME SI ROVNÍ oveľa ťažšie oslovovali noví potenciálni klienti. Vrátil som sa teda k zoznamu a rozhodol som sa po Lukášovi dôslednejšie pátrať. Cez facebook som našiel až osem Lukášov s jeho priezviskom,“ smeje sa. „Všetkých som oslovil, ozvali sa mi napokon dvaja a dokonca obaja patrili medzi osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Nuž a jedným z nich bol práve Luky zo Senice. Našťastie veľmi otvorený a ochotný vypočuť si, ako mu môže motivátor pomôcť.“

Zvyšok je už história. 😊 Rasťo takouto neuveriteľnou náhodou vstúpil do Lukášovho života a razantne ho zmenil. K lepšiemu.

Vyhrňme si rukávy a dajme sa do toho!

Začiatky ich spolupráce boli spočiatku, povedzme, rozpačité. Lukáš žil z biedneho príjmu z ruky do úst, mal síce základy finančnej gramotnosti, ale nevedel o možnostiach, ktoré ako človek s ťažkým zdravotným postihnutím mohol využiť. Netušil ani len to, že má nárok na osobného asistenta, ktorý by mu pomáhal pri každodenných úkonoch. „Tým sme začali. Naším prvým cieľom bolo vybaviť pre Lukáša osobnú asistenciu a zlepšiť jeho finančnú situáciu, napríklad optimalizáciou invalidného dôchodku. Vlastne, to úplne prvé, čo mohol a spravil hneď, bola kúpa chodeckej paličky za pár eur, aby mohol lepšie chodiť napríklad aj po úradoch. Aj na tú som mu vtedy prispel zo svojho, “ usmieva sa Rasťo Soviš. V období prísnych protipandemických opatrení sa spomalili aj inak celkom jednoduché procesy na úradoch práce či v poisťovniach, trvalo často celé mesiace, kým sa klient a jeho motivátor dočkali prvého rozhodnutia. Veľmi demotivujúceho! Napriek ťažkému zdravotnému hendikepu Lukášovi schválili len 1,2 hodiny osobnej asistencie denne.

„Okamžite sme sa odvolali, no dodnes čakáme na výsledok. Medzitým sme si, samozrejme, spolu stanovili ďalšie ciele a Lukáš ich postupne plní,“ vysvetľuje motivátor a jeho klient ho hneď dopĺňa: „Chcel som sa venovať aj nejakému športu, veľmi ma zaujalo pretláčanie rukou. Rasťo veľmi rýchlo našiel športový klub v Trnave, kde som si ho mohol vyskúšať. Ďalším mikrocieľom bolo napríklad aj to, že som zo Senice do Trnavy cestoval prvýkrát vlakom a úplne sám. Veď sme aj kartičku pre ŤZP vybavili, takže som mohol ísť zadarmo. Oproti mne v kupé sedeli krásne slečny, mohol som si to celé naozaj užívať.“

Srdce či rozum?

Krôčik za krôčikom, tak ako jeden mikrocieľ striedal ďalší, sa Lukášova situácia začala zlepšovať. S motivátorom napokon uspeli aj pri najnáročnejšom cieli – prehodnotení výšky jeho invalidného dôchodku. Luky sa tak konečne mohol aj zdravšie stravovať, viac cestovať, dokúpiť si modernejšie oblečenie, lepšie sa o seba starať a začať reálne uvažovať o obrovskej zmene vo svojom živote – nájsť si vhodnú prácu. Najradšej by sa venoval fotografovaniu, s ktorým už má celý rad skúseností a nazbieral veľa pozitívnych reakcií. Ak by bol zamestnaný alebo mal životnosť, mohol by požiadať o príspevok na auto.

Na nič z toho sa už dnes nepozerá ako na niečo nereálne. Oveľa viac si verí a nehanbí sa povedať, že všetky tieto pozitívne zmeny v jeho živote sa dejú preto, že mu doň vstúpil „anjel na vozíku“. Jeho motivátor.

„Makám na sebe a svojom sebarozvoji. Vďaka Rasťovi mám slobodnejší život, môžem sa venovať koníčkom, lepšie vyzerám a ľudia, ktorých stretávam, mi hovoria, že žiarim. Splnil som si svoj dávny cieľ a dal som si na predlaktie vytetovať srdiečka. Áno, je to symbol toho, že v mojom živote viac prevládajú emócie ako rozum, ale taký som vždy bol a taký aj zostanem. Premýšľam viac srdcom ako hlavou, viem o tom. Som emočný človek.

Vrátil som sa aj ku svojej starej láske a môžem znova chodiť rybárčiť. Bol to skvelý zážitok po ôsmich rokoch znova chytať ryby. Je to však len môj spôsob trávenia voľného času v prírode, ulovené ryby znova púšťam do vody.“

Len pred niekoľkými týždňami oslávili Lukáš a Rasťo dosiahnutie zásadných cieľov parádnym obedom. Ďalej už bude Luky kráčať životom bez priamej podpory svojho motivátora. Napokon, jeho úlohou nebolo vyriešiť Lukášove problémy, ale naučiť ho, ako si má s nimi poradiť vlastnými silami.

„Chcem začať úplne nový život a rozhodol som sa preto, že zmením aj bydlisko. Opúšťam Senicu, opúšťam svoju komfortnú zónu a pôjdem tam, kam ma povedie moja duša. Nemám presný plán, kam to bude, či do Banskej Bystrice, Nitry či úplne inam. Srdce mi hovorí, že mám ísť. Nemám strach, práve naopak. Teším sa, že do môjho života príde zmena a som pripravený na všetko, čo sa bude diať. Napokon, je len na mne, či si vyberiem cestu zloby a bitiek alebo cestu lásky.“

So svojím motivátorom zostane aj po oficiálnom ukončení spolupráce v priateľskom kontakte. Určite sa rád pochváli, ak sa mu – už úplne samostatne – podarí zrealizovať ďalší veľký sen: stať sa profesionálnym fotografom s vlastným ateliérom.

Newsletter Zostaňme v kontakte