Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku Peter Kuračka: Spokojný klient potrebuje spokojného motivátora

Pracovať s ľuďmi s ťažkým zdravotným postihnutím je poslanie, na ktoré musí mať človek predpoklady. Nie náhodou prešli motivátori projektu SME SI ROVNÍ výberovým konaním, neustále sa vzdelávajú a dopĺňajú si manažérske zručnosti. Prax pri kontakte s klientmi navyše prináša situácie, na ktoré nemusia byť stopercentne pripravení alebo ktoré musia spracovať aj emočne. Motivátori potrebujú čo najlepšie pracovať s vlastnou energiou a kapacitami, sami majú rôzne zdravotné hendikepy, a tak musia dbať na osobné fyzické či psychické limity.

Súčasťou tímov v piatich centrách včasnej pomoci sú preto aj psychológovia a metodológovia, ktorých úlohou je motivátorov koučovať a pomáhať im s riešením praktických pracovných problémov. V Piešťanoch má túto funkciu športový psychológ a mentálny tréner Peter Kuračka.

Mnohí paralympijskí reprezentanti potvrdzujú, že spolupráca s vami im výrazne pomohla zlepšiť schopnosť koncentrovať sa na výkon a dosahovať úspechy. Napriek tomu, že majú dlhoročné skúsenosti, váš prínos hodnotia ako mimoriadny. Ako sa portólio vašich aktivít rozšírilo aj o spoluprácu s paralympijskými športovcami?

Po ukončení aktívnej športovej kariéry som sa rozhodol venovať práci športového psychológa a úplne najviac ma lákalo robiť s top športovcami. Obrátil som sa vtedy aj na predsedu Slovenského paralympijského výboru Jána Riapoša s otázkou, či vidí priestor predovšetkým v posilňovaní mentálnej prípravy paralympionikov. Oslovilo ho to a naša spolupráca sa postupne rozbehla, pomáham s prípravou jednotlivcov i tímov. Môžem skonštatovať, že spokojné sú obe strany, takže v spolupráci budeme určite pokračovať.

Tréneri paralympijských športovcov musia objektívne brať do úvahy ich obmedzené fyzické možnosti s ohľadom na konkrétne postihnutie. Ovplyvňuje aj vašu prácu mentálneho kouča?

Pokiaľ ide o mentálnu prípravu, moja skúsenosť hovorí, že jej princípy a zákonitosti sú rovnaké pre zdravých aj pre znevýhodnených. Pri príprave na vrcholné športové podujatia pracujeme s rovnakými témami, stavmi, ktoré musia zvládnuť – ako napríklad stres, či schopnosť koncentrovať sa na svoj výkon. Pri parašportovcoch hrá čiastočne rolu to, či majú zdravotné postihnutie od narodenia alebo je dôsledkom úrazu či ochorenia. Tam vidím isté rozdiely, ale nedajú sa paušalizovať. Zdraví aj znevýhodnení športovci určite úplne rovnako oslavujú víťazstvá.

Jedným z vašich zásadných cieľov je však predovšetkým pripraviť svojich zverencov na zvládnutie kľúčových momentov športovej kariéry. V boji o úspech či povedzme priamo o zlatú paralympijskú medailu musia vedieť zachovať rozvahu a dokázať sa na svoj výkon maximálne sústrediť. Naozaj sa dá na niečo také natrénovať? Kde ste získavali vedomosti o tejto problematike vy sám?

Učil som sa v praxi ako profesionálny futbalista, neskôr som si vzdelanie dopĺňal štúdiom aplikovanej športovej psychológie. Spolupracoval som s vlastným mentálnym koučom, ktorého som si našiel a aj som si jeho služby platil.

V prostredí športovcov so zdravotným či zrakovým znevýhodnením som často počula myšlienku, že nie je podstatné, čo sa nám v živote stalo, či už to bol ťažký úraz, autonehoda alebo chronické ochorenie, podstatnejšie je, ako na zmenu zareagujeme. A naozaj poznám veľa ľudí aj na vozíčku, ktorí žijú vyrovnaným spokojným životom, a v túžbe dosahovať športové úspechy môžu byť vzorom pre mnohých zdravých. Môžete potvrdiť, že odhodlanie víťaziť alebo všeobecne –  prepracovať sa k vytýčenému cieľu – sa po fatálnom zranení zosilní?

Nemožno to paušalizovať, ale stretol som sa s tým. U niektorých ľudí úraz, ktorý poškodí ich fyzické zdravie, možno zintenzívni motiváciu k tomu, aby v niektorej oblasti života niečo dosiahli, a šport túto možnosť ponúka. Ak na sebe tvrdo pracujú, môže to priniesť výsledok a oni môžu byť veľmi úspešní. Vidím tam spojitosť a registrujem aj to, že práve športové úspechy prinášajú takým ľuďom pocit naplnenia.

Stres pred zásadným športovým výkonom, nervozita, očakávania, pochybnosti o svojich schopnostiach či tréma a pocit tlaku sú pocity, ktoré však majú asi všetci športovci spoločné.

Áno, len ich každý inak prežíva.Veľa závisí od toho, na čom má človek vybudovanú sebadôveru. Či na tom, čo na jeho výkon povedia ostatní, ako budú reagovať médiá, alebo sa naozaj dokážu sústrediť sami na seba. Preto veľa pracujeme predovšetkým s koncentráciou a posilňujeme ju.

Je niečo celkom koncentrovať sa na tréningu, na pretekoch slovenského významu alebo na paralympiáde, kde treba možno v štyroch minútach zúročiť štvorročnú prípravu. To je naozaj výzva. Mnohí ľudia, ktorí sa o šport detailne nezaujímajú, si ani neuvedomujú, aké je to náročné. Pripraviť sa na dôležité podujatie a podať na ňom najlepší výkon chce obrovský výdaj síl – fyzických, psychických aj emočných.

Veľmi úzko spolupracujem s paralympijským lukostrelcom Marcelom Pavlíkom. Mojou úlohou je byť s ním na dôležitom podujatí 24 hodín denne a koučovať ho. Nedá sa vždy pripraviť na všetky situácie, neexistuje ani návod na to, akými slovami motivovať, upokojiť, skoncentrovať športovca bezprostredne pred dôležitým výkonom. Čím dlhšie sa však tejto práci venujem, tým viac sa spolieham na svoju intuíciu. Verím tomu, čo v tej chvíli prúdi medzi mnou a klientom. Napokon, niekedy je úplne najlepšie mlčať a jednoducho len byť prítomný.

Na niektoré situácie sa vopred nedá pripraviť

Poslaním projektu SME SI ROVNÍ je prostredníctvom motivátorov, ktorí sami patria medzi osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pomáhať ďalším ľuďom s podobným životným osudom. Aj v ňom má svoje nezastupiteľné miesto človek, ktorý sa stará o psychohygienu našich motivátorov, a stali ste sa ním vy. Čo vás na národnom projekte SME SI ROVNÍ nadchlo?

So Slovenským paralympijským výborom spolupracujem len pár rokov, preto ma príjemne prekvapilo, keď som dostal otázku, či by som nemal záujem zapojiť sa aj do tohto projektu. Povedal som, že to rád skúsim. Prostredie už veľmi dobre poznám, súčasťou projektu sú mnohí aktívni športovci a projekt mi ponúka variabilitu, čo mi veľmi vyhovuje.

Ide však zrejme o diametrálne odlišnú pracovnú náplň, ako keď spolupracujete so športovcami. Čo je vašou úlohou v tíme SME SI ROVNÍ?

Motivátori pomáhajú svojim klientom, ale aj oni sami potrebujú podporu. Pri riešení cieľov, ktoré si s nimi stanovia, narážajú na situácie, aké treba prediskutovať v tíme alebo inokedy so mnou ako s metodikom a psychológom. Vnímam sa ako kouč celého tímu Centra včasnej pomoci v Piešťanoch. Áno, tentoraz sa pohybujem v mimošportovej oblasti, ale to vôbec neprekáža. Základ je taký istý – odovzdávam vlastné skúsenosti motivátorom, aby oni mohli efektívne pomôcť klientom.

Prichádzate do kontaktu aj s klientmi?

Primárne spolupracujem len s motivátormi. Ak sa vyskytne špeciálny prípad, kde z nejakého dôvodu pomôže moja intervencia, čiastočne môžem komunikovať s klientmi. Moje právomoci sú však veľmi ohraničené a nie je to moja úloha v projekte.

V čom spočíva vaša práca s motivátormi? Kedy a s čím sa na vás môžu obrátiť?

Na náročnejšie situácie, ktoré projekt SME SI ROVNÍ takisto priniesol, nie je možné pripraviť sa vopred. Každý klient je iný a každý ľudský život špecifický. Táto práca sa stáva o to väčšou výzvou – pre mňa aj pre motivátorov. Motivátor napríklad zistí, že jeho klient má sklony k depresii alebo dokonca pripúšťa samovražedné myšlienky. Na takéto situácie motivátori nie sú vyškolení, nedisponujú vzdelaním ani skúsenosťami, aby s klientom vedeli vhodne komunikovať. Práve vtedy potrebujú podporu, potrebujú vedieť, ako postupovať, aké slová voliť, či ako konať. Vedia, že to môžu konzultovať so mnou.

Nebýva vôbec zriedkavé, že ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím reagujú na svoju komplikovanú životnú situáciu aj konzumáciou alkoholu. Ak sa taký prípad vyskytne medzi klientmi našich motivátorov, asi treba takisto postupovať veľmi obozretne. Viete byť nápomocný?

Samozrejme, aj na tento problém už niektorí motivátori narazili. O závislostiach platí to isté – ak má klient záujem o zmenu, liečbu či konzultáciu,  motivátor mu vie odporučiť odborníka. Na tieto situácie sú mnohí motivátori už pripravení a vedia ich riešiť, a tak sa na mňa častejšie obracajú vtedy, ak si celkom nevedia poradiť s klientom, ktorý je napríklad neslušný alebo voči motivátorovi útočný. Áno, aj to sa občas stáva, a tak sa učíme pracovať s emóciami. Nie je úplne jednoduché spracovať podobné zážitky a vedieť v daný moment adekvátne reagovať.

Špecifickou formou závislosti je aj závislosť klienta od rodičov. Môže byť už dávno dospelý, no rozhodovanie o zásadných aspektoch života zostáva v kompetencii jeho rodičov, ktorí sú presvedčení, že práve takto ho najlepšie ochránia. Klient aj túži po zmene, po väčšej samostatnosti, ale za týchto okolností nevie ako. A nestačí mu k tomu motivácia od motivátora. Môžu sa aj vtedy obrátiť na vás?

Skutočne sú prípady, v ktorých sa motivátor snaží, venuje pomoci svojho klienta veľa energie, no napokon narazí napríklad na tento typ problému a konečný výsledok jeho snahy je biedny alebo nulový. Znova ide o situácie, v ktorých potrebuje aj motivátor podporu, možno usmernenie, do čoho sa mu oplatí investovať svoju energiu a do čoho možno radšej nie. Čo riešiť a čo nechať plynúť tak, ako to je. Vtedy zas fungujem ako supervízor, ako človek, ktorý dá motivátorov iný pohľad na daný problém.

Motivátor nemá problémy klientov riešiť

Pri športovcoch je niekedy nevyhnutné krotiť či usmerniť ich energiu, keď sú koncentrovaní na dosahovanie úspechov. Pri klientoch ju zrejme niekedy treba prácne hľadať.

Paradoxne sme počas pandémie mali dosť veľký problém s motiváciou aj u vrcholových športovcov. Dlhé mesiace museli trénovať v diametrálne odlišných podmienkach, napríklad doma. Namotivovať sa sám je dosť ťažká športová disciplína. 😊

Pri práci s motivátormi v projekte SME SI ROVNÍ ide viac o systémovú vec. V prípade, ak je klientom dieťa alebo aj plnoletý človek so zdravotným postihnutím, o ktorého sa ochranársky starajú rodičia, môže síce klient dostať od motivátora iný pohľad na systém sociálnych služieb a na možnosti, ktoré mu poskytuje, ale viac práce zrejme motivátora čaká s rodičmi. S tými sa takisto treba rozprávať a vysvetľovať im, prečo je dôležité, aby sa ich dieťa učilo sebestačnosti.

Znie to jednoducho, no voliť správne slová a optimálnu stratégiu pri takýchto rozhovoroch chce tiež znalosti a skúseností. Napokon, aj motivátori musia vedieť narábať s vlastnou energiou a ľudským potenciálom a odhadnúť, ako intenzívne sa v konkrétnom prípade budú angažovať. Dokážu to?

Je to otázka nastavenia vlastných hraníc. Vo všeobecnosti platí, že motivátor nemá za úlohu problémy klientov riešiť, ale vysvetliť im a naučiť ich, ako ich riešiť. Niektoré druhy pomoci sú práve na tej pomyselnej hranici. Ak napríklad klient potrebuje ísť k lekárovi a motivátor sa rozhodne, že ho bude sprevádzať, je to na jeho zvážení. Funguje tu úplne jednoduchá poučka: spokojný klient potrebuje spokojného motivátora. Lebo aj motivátor potrebuje svoj čas a priestor, aby sa venoval sebe a svojmu súkromiu, aby bol v poriadku a dokázal pre svojich klientov robiť len to najlepšie.

Projekt SME SI ROVNÍ funguje už takmer dva roky. Pozorujete na motivátoroch znaky vyčerpania alebo ich náročná práca nabíja?

Výsledky sú už merateľné a to, čo motivátori dokázali, prinieslo veľa pozitívneho. Komunita ťažko zdravotne postihnutých sa aj vďaka nim aktivizuje a klienti hovoria o reálnych zlepšeniach v ich životoch. Po dvoch rokoch sa ukazuje, kto má na to, aby mohol byť motivátorom, či má chuť, ľudské kapacity a či sa zlepšuje. Nie je to vôbec jednoduchá práca, veď sa treba intenzívne aktivizovať a vyhľadávať ľudí, ktorí by mohli z projektu SME SI ROVNÍ benefitovať. Som rád, že mnohí motivátori sa práve v tejto práci našli, vidím, ako na sebe pracujú, a hovoria aj o prínose pre seba. Objavili mnohé svoje osobnostné kvality, zvýšili vlastné pracovné nároky a určite by privítali, ak by v pozícii motivátora mohli pracovať aj naďalej. 

Zistili už tiež, že súčasťou ich práce je aj množstvo administratívnej činnosti, ale to je šanca zdokonaliť sa aj v nej. Motivuje ich aj to, že niektorí klienti sa tak naštartovali, že sami prichádzajú s cieľmi, ktoré túžia dosahovať. Pamätáte si aj vy výnimočný nápad a aj to, či sa ho podarilo zrealizovať?

V hlavnej úlohe bola záhrada zarastená burinou. Postihnutie klienta znemožňovalo, aby si ju pokosil sám, neudržiavaná záhrada už negatívne ovplyvňovala jeho vzťahy s okolím, a tak sa jedným z jeho cieľov stalo jej vyčistenie. Spolupráca môže byť niekedy naozaj celkom zábavná a motivátor musí byť aj celkom flexibilný.

Projekt SME SI ROVNÍ už dva roky dokazuje svoju opodstatnenosť a má pred sebou ešte jeden rok. Bolo by podľa vás užitočné, ak by aj po februári 2023 v nejakej forme pokračoval?

Máme už zozbieraných množstvo dát, ktoré budeme vyhodnocovať. Z mojej skúsenosti hovorím, že projekt má význam. Priniesol benefity mnohým klientom, pomáha ich samostatnosti, vďaka nemu sa viacerí dokonca zamestnali. A to je úžasné. Celá spoločnosť ekonomicky profituje z toho, ak ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím len nesedia doma a neberú podporu, ale pracujú. Hovoríme pritom štatisticky asi o 15 percentách obyvateľstva. Bohužiaľ, väčšina z nich je ešte stále zavretá doma pri televízii alebo počítači a to je celý ich vesmír. Verím, že o projekte SME SI ROVNÍ sa ešte dozvie veľa takých ľudí a stanú sa ako klienti jeho súčasťou.

Newsletter Zostaňme v kontakte