Niekedy sa na vozíku ocitnete a ani neviete ako. Dokonca možno pravidelne stretávate niekoho, kto pri tom bol a vie, čo sa stalo, ale vy nepoznáte celú pravdu ani po pätnástich rokoch.
Aj preto sa motivátor Peter Zaťko k udalostiam tej júnovej noci často nevracia. Žije už diametrálne odlišný život a vie, že na tom, čo sa udialo, aj tak už nič nezmení. „Stalo sa to za dodnes nevyjasnených okolností u nás v mojej rodnej dedine neďaleko Topoľčian. Pamätám sa, že v piatok večer po práci som bol s kamarátmi na pive, a potom som sa prebral až ráno v potoku pod mostom. Spadol som z asi päťmetrovej výšky, mal som trieštivú zlomeninu stavca v hrudnej časti chrbtice a nemohol som sa hýbať. Zrejme som tam v bezvedomí ležal celé hodiny, kým moje volanie o pomoc začuli ľudia, čo skoro ráno prišli na nákup do blízkeho obchodu.“
Čo sa presne stalo, nedokázalo zrekonštruovať ani policajné vyšetrovanie. Rozbitá hlava, zmiznuté doklady, peňaženka aj telefón nasvedčovali tomu, že Peťa prepadli, okradli a zhodili z mosta. „Je na ňom zábradlie, cezeň by som sám nespadol, ani keby som bol úplne dezorientovaný. Ja si však z tej noci nič nepamätám. Prvé spomienky sa viažu s tým, ako ma hasiči vynášajú na nosidlách a ako ku mne dolu strmým brehom skočila mama. A to som mal ešte šťastie, že v potoku bolo len pár centimetrov vody, takže som sa v ňom neutopil, že bol jún a do rána som nezmrzol a že pri páde som si nezlomil väzy, ale len stavec Th6.“
Polícia prípad vyšetrovala, dokonca našla Peťov telefón, napokon však nikoho neobvinila. „Prestal som už premýšľať nad tým, ako sa to stalo. Nepomôže mi to,“ hovorí Peter. „Odvtedy uplynulo 15 rokov, ale dodnes sa niekto pri mne zastaví, na futbale alebo na pive, porozpráva mi svoju „zasvätenú“ verziu udalosti a dodá – ja viem, že ty si z toho mosta nespadol sám.“
Som jediný vozičkár v dedine
Peťa Zaťka v obci s osemsto obyvateľmi poznajú všetci. Hrával futbal, mal čosi po dvadsiatke, život pred sebou… Keď sa po operácii a rehabilitácii v NRC Kováčová vrátil domov, mnohí boli presvedčení, že jeho rodičia prestanú pracovať, budú musieť zostať doma a starať sa o syna s ťažkým zdravotným postihnutím. To však nebol Petrov plán. „Už v Kováčovej ma lekári pripravili na to, že budem potrebovať vozík. Nohy ma úplne prestali poslúchať a pochopil som, že sa to zrejme nezmení. Nemienil som však len sedieť doma a nechať sa obskakovať. Áno, prvé dva roky som nemal veľa možností opustiť náš príbytok, veľa som rehabilitoval, učil sa používať vozík a zvládať samoobslužné úkony. Bojoval som aj s tým, aké to bude, keď ma susedia a známi prvýkrát stretnú na ulici na vozíku. No čo by bolo? Nič zvláštne sa nestalo, boli radi, že som to prežil. Začal som teda chodiť medzi ľudí, na futbal, na návštevy k babke a k rodine žijúcej v našej obci.“
Ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla
Traumatizujúcu udalosť, aj takú, akou je ťažký úraz, musí človek spracovať a vyrovnať sa s ňou aj psychicky. A to chce svoj čas. Vie to aj Peter Zaťko a potvrdzuje, akú nezastupiteľnú rolu v tomto procese hrá unikátne prostredie v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. „Tam som stretával služobne starších vozičkárov a videl, ako po návrate do života opäť fungujú. Ako majú prerobené autá na ručné ovládanie, ako športujú, študujú, pracujú alebo cestujú po svete a najmä robia to, čo ich baví. Boli vlastne prvými neformálnymi motivátormi. Kto mal nejaký problém alebo mu nebolo jasné, na ktorý príspevok má nárok a ako oň žiadať, volal niektorému z nich. Tak sa pred pätnástimi rokmi odovzdávali vozičkárske skúsenosti.“
Vozíček nie je prekážkou ani pri štúdiu alebo zvyšovaní kvalifikácie, a tak sa aj Peťo prihlásil na vysokú školu a externe vyštudoval odbor sociálnej práce. „Naozaj treba začať čo najskôr normálne žiť a fungovať. Mal som pred úrazom a naďalej aj mám veľa dobrých kamarátov. Pochopil som, že nebudú stále oni chodievať na návštevy za mnou, ale že pokojne môžem ja vyraziť za nimi či s nimi hocikam. Nepotreboval som, aby ma ľutovali. Ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla.“
Netrápil sa ani nízkym invalidným dôchodkom. Zmenil sa mu rebríček hodnôt, peniaze neboli to najpodstatnejšie v živote. Mohol sa oprieť o rodinu, o to, že zostal (a dodnes žije) vo veľkom rodičovskom dome spolu s mamou a otcom. „Mám aj mladšiu sestru, o ktorú som sa staral, keď sme boli deti. Po úraze sa to otočilo a ona pomáhala zase viac mne. Dnes som už opäť natoľko sebestačný, že síce na vozíčku, ale k dispozícii širokej rodine. Rád pomôžem, sprostredkujem, či vybavím úradné záležitosti alebo asistujem aj ako šofér s vlastným autom.“
Letela po mne aj barla
Po ukončení štúdia začal Peter pracovať najprv ako dobrovoľník v rámci aktívnych opatrení trhu práce a neskôr ako riadny zamestnanec v zariadení sociálnych služieb v Topoľčanoch. Vytvorili mu tam chránené pracovisko. Vozík naozaj nebol problém v tom, aby nemohol chodievať s klientmi na prechádzky a venovať sa s nimi voľnočasovým aktivitám – hrať spoločenské hry, venovať sa kognitívnej rehabilitácii, pamäťovým cvičeniam, arteterapii, čítaniu kníh či sociálnym rozhovorom. Bola to praktická sociálna práca s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na špecializovanom pracovisku zariadenia. Aj v bežnej administratíve sa Peter rýchlo zorientoval, čo sa mu dnes ako motivátorovi v projekte SME SI ROVNÍ perfektne hodí. „Vtedy som sa už intenzívne venoval aj curlingu a ako paralympijský reprezentant veľa cestoval. Naši klienti radi počúvali moje zážitky z ciest,“ hovorí, no dodáva, že nie vždy to bolo také idylické. „Raz po mne dokonca letela barla. Ak by ma trafila do nohy, nič sa nestane. Horšie by bolo, ak by zasiahla hlavu.“
Išlo o staršieho klienta bez domova so psychiatrickou diagnózou, ktorý po liečbe horko-ťažko začal chodiť, no chcel čo najskôr odísť. Aj keď nemal kam. „Snažil som sa mu vysvetliť, že ho v zariadení nedržíme nasilu, ale že ho ani nemôžeme prepustiť bez istoty, že neskončí znova na ulici. Jeho letiaca barla ma však netrápila tak, ako mnohé rozhovory so staršími ľuďmi, ktorí sa mi zdôverili, ako ich trápi, že ich rodina odložila do domova a oni sa cítia sami a opustení.“
Psychicky náročnú prácu Peťo vyvažoval športom. O curlingu na vozíčku sa dozvedel pred takmer desiatimi rokmi v Kováčovej. Tejto elegantnej a strategickej hre sa už vtedy venovali dnešní reprezentanti Rado Ďuriš, Monika Kunkelová, Alena Kánová a Dušan Pitoňák. Práve Monika mu navrhla, aby si ju vyskúšal. „Chytilo ma to a v roku 2018 som dokonca bol súčasťou reprezentačného tímu na zimnej paralympiáde v Pjongčangu. Cez curlingové kontakty som sa vzápätí dostal k paragolfu a to je šport, ktorému som sa tiež začal intenzívne venovať.“ Dnes ako motivátor vie do oboch atraktívnych disciplín zasvätiť aj klientov projektu SME SI ROVNÍ.
Pomáhame aj na kolene
Pohybové aktivity tiež patria do portfólia pomoci, ktorú motivátori poskytujú svojim klientom, primárne však riešia predovšetkým praktické problémy súvisiace so životom ľudí so zdravotným znevýhodnením. „Väčšinu z nich som zažil na vlastnej koži, získal som dosť skúseností na to, aby som dnes pomáhal iným a dosiahol výrazné zlepšenie kvality ich života,“ myslí si Peter Zaťko. Príhod, ktoré to potvrdzujú, má viac ako dosť. Zistil napríklad, ako málo ľudí vie o možnostiach podpory prostredníctvom nadácií a grantov. „Niektorí ani netušili o ich existencii či o tom, že ich môžu osloviť. Spravili sme to spolu a väčšinou sme boli úspešní. Spomínam si tiež, ako sme s klientom písali žiadosť o doplatok na jeho vozík na kolene. Nemyslím to obrazne. Sedeli sme obaja v aute a vypĺňali formulár. Veď to nie je raketová veda. Aký bol však prekvapený a šťastný, keď mu nadácia pomohla a on prostriedky na doplatok získal.“
Inokedy stačí s klientom len hovoriť a zasvätiť ho do toho, čo ho čaká. „Začalo sa to zbytočnou komplikáciou, keď klientke po úraze písomne odporučil pobyt v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej lekár, ktorý nebol atestovaný v danom odbore, a tak poisťovňa žiadosť vrátila. Keď sme to vyriešili, klientka mala obavu z toho, čo ju v Kováčovej čaká a čo tam s ňou budú robiť. Upokojoval som ju a pridal vlastné skúsenosti. V Kováčovej je skvelý personál a človek so zdravotným znevýhodnením tam aj od ostatných pacientov dostane obrovské množstvo cenných informácií do života. Bol som pre ňu v tomto prípade viac psychológ ako motivátor, ale dobrá vec sa podarila. Jej stav sa zlepšuje – chodila s barlami, no už jej stačí len palička. Ešte nás zrejme čaká vybavovanie invalidného dôchodku, ale všetko ide správnym smerom.“
Peťo Zaťko narazil pri svojej práci aj na ďalší problém, ktorý sa bohužiaľ týka veľkého množstva ľudí so zdravotným znevýhodnením. Tí sú totiž oslobodení od platenia koncesionárskych poplatkov, ak o to oficiálne požiadajú. Novelou zákona, ktorou sa pred takmer desiatimi rokmi spojil rozhlas a televízia do jedného subjektu RTVS, sa však stalo to, že držitelia preukazov ŤZP sa museli nanovo zaregistrovať, aby boli od platenia poplatkov aj naďalej oslobodení. Ak sa to nedozvedeli a nezareagovali, začali im po rokoch (!!!) chodiť výzvy na zaplatenie poplatkov aj s úrokmi. „Sám som si kontroloval, či mám túto povinnosť splnenú a začal som o probléme informovať aj mojich známych a klientov. S niektorými sme písali maily a pýtali sa, či im žiadne nedoplatky nehrozia. RTVS komunikovala veľmi neurčito a vágne, no ľuďom naďalej chodievali vyrubené nedoplatky aj za viac ako 700 eur. Obávam sa, že je mnoho ľudí, ktorí to zaplatili bez toho, aby si niečo zisťovali. Pritom z právneho hľadiska vám môžu vyrubiť pokutu spätne len za tri roky, čo je okolo 180 €, musíte si však uplatniť námietku premlčania. Pokiaľ viem, tak RTVS s nikým vopred nekomunikovala a pokuty začala posielať až päť, v niektorých prípadoch aj sedem rokov od vzniku problému. Týka sa to toľkých ŤZP osôb, že sa problémom už zapodieva aj komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením pani Stavrovská.“
Ak sa chcete spojiť s motivátorom Petrom Zaťkom, napíšte mu na peter.zatko@smesirovni.sk.
