Radko Ďuriš: S pokojom introverta

Vozičkárske skúsenosti zbiera už od svojich osemnástich rokov a minimálne toľko ich aj šíri ďalej, takže neoficiálne bol motivátorom dávno predtým, než sa to stalo jeho povolaním. Ešte dlhšie patrí do jeho života šport. Pokojne sa teda môže stať, že svojich klientov nadchne aj preň alebo priamo pre disciplínu, ktorá je jeho najväčšou vášňou – curling na vozíku. Predstavujeme vám motivátora – mentora Radoslava Ďuriša, člena tímu v Centre včasnej pomoci národného projektu Sme si rovní II. v Trenčíne.

Málokto mu verí, že je v skutočnosti introvert, a tak musí vysvetľovať, že to neznamená, že sa ľudí či rozhovorov bojí. To by ako športovec necestoval po svete a asi ani nevzal prácu motivátora. „Komunikujem normálne,“ smeje sa. „Akurát možno menej ako ostatní a okrem toho sa veľmi dobre cítim sám so sebou.“

Rado akurát nastúpil po maturite do práce, no už v priebehu prvého mesiaca utrpel ťažký pracovný úraz. Aj s odstupom tridsiatich rokov hovorí o šťastí, že sa pár dní po ňom dostal do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej a do rúk profesionálov. „Ešte šesť ďalšich týždňov som bol ležiaci pacient, no hneď, ako to bolo možné, ma učili nasadať na vozík, ovládať ho, vedieť používať toaletu a množstvo ďalších samoobslužných činností. Strávil som tam viac ako polroka a domov odchádzal pripravený na to, že môj život bude trochu iný. Ale veď niekto nosí okuliare a niekto ďalší používa vozík. Naozaj ma v Kováčovej dali do poriadku aj psychicky, ba priam by som povedal, že ma postavili na nohy,“ neodpustí si ďalší vozičkársky vtip. „Dnes to funguje inak a, bohužiaľ, horšie. Aj aktuálne mám ako motivátor – mentor nového klienta, ktorý má už tri mesiace po úraze chrbtice, no stále je doma. Ak sa aj dostane do Kováčovej, nebýva to na šesť mesiacov, ale maximálne na šesť týždňov, a to je veľmi málo. Za klientom síce dochádza rehabilitačný tréner, ale rozhodne to nie je taký intenzívny servis, aký je v Kováčovej a na nácvik sebestačnosti systém rezignoval. Tak sa aj stalo, že klientovi lekár bez akýchkoľvek doplňujúcich informácií predpísal vozík, ktorý je pre neho zbytočne veľký a úplne nevhodný na pohyb po byte.“ Práve projekt Sme si rovní II. prostredníctvom motivátorov – mentorov posúva všetky potrebné informácie ku klientom a tí im dokážu pomôcť aj učiť sa fungovať v zmenenej životnej situácii. „Viem to, pochopiteľne, aj ja, no zastávam názor, že Kováčová má veľa pridanej hodnoty. S pacientom dennodenne pracujú a on sa dennodenne môže tiež stretávať s iným vozičkármi či ľuďmi s ťažkými zdravotnými postihnutiami, spoznávať ich mentálne nastavenie a učiť sa od nich.“

Curling na obzore

Po návrate z Kováčovej si Rado Ďuriš všetko, čo sa týkalo jeho zmeneného zdravotného stavu, zisťoval sám. Mama mu vytlačila zákon o sociálnych službách, kompetenciách sociálnej poisťovne a úradov práce a on sa pustil do štúdia. Potom na svoj príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vyrazil a dožadoval sa toho, na čo má nárok.

Dnes sú to práve motivátori, ktorí dokážu aj v tejto fáze hľadania základných informácií byť nápomocní. V pokračovaní projektu pod názvom Sme si rovní II. sa navyše najviac zameriavajú na to, aby si klienti udržali prácu, ak sú v zamestnaneckom pomere alebo živnostníci, prípadne im aktívne pomáhajú s hľadaním uplatnenia na trhu práce. Rovnako vedia poradiť s voľnočasovými a pohybovými aktivitami. Tých sa Rado nevzdal ani ako vozičkár. „Patrím ku generácii, ktorá bola v detskom veku stále vonku, vyrastal som obklopený športom. Najviac ma bavil hokej a závodne som aj plával. Možno aj preto som mentálne zvládol úraz lepšie ako mnohí iní, ktorí sa s vozíkom nezmierili ani po tridsiatich rokoch. Už v Kováčovej som si vyskúšal stolný tenis, ale bral som ho viac ako druh sociálneho kontaktu, lebo som mal tých ľudí rád. Nijako som však v ňom nevynikal.“

Bol to neskorší Radkov šéf v práci, ktorý sa rekreačne venoval špecifickej športovej disciplíne známej ako curling. To je tá, keď sa na ľadovú plochu vrhá takzvaný kameň a cieľom tímu je dopraviť ho (aj intenzívnym šúchaním ľadu špeciálnymi metličkami) čo najbližšie a najpresnejšie k cieľovému bodu. „Šéf ma raz tuším zavolal, aby som sa prišiel nezáväzne pozrieť. A keď sa o čosi neskôr jeden z aktívnych hráčov curlingu rozhodol, že dá skúsi dať dokopy tím vozičkárov, rozhodol som sa, že to vyskúšam aj ja. Vycestovali sme dokonca do Maďarska, lebo na Slovensku vtedy ešte nebolo vybudované ani jedno curlingové ihrisko, no tam nás spočiatku vôbec nechceli pustiť na ľad. Tiež videli vozičkárov prvýkrát v živote a báli sa, že im vozíkmi ľad poškodíme.“ Náš tréner zháňal ďalších potenciálnych hráčov, a tak dal vytlačiť letáčik s motivačnými výzvami: Chceš hrať curling? Chceš byť reprezentant? Chceš sa zúčastniť paralympiády? Príď medzi nás. „Celkom som sa zabával na tom, ako nereálne tie výzvy zneli. Dnes môžem na všetky otázky odpovedať kladne. Všetko som dosiahol.“ Slovenské družstvo v curlingu na vozíku sa vďaka tímovosti, odhodlanosti a skvelej motivácii prepracovalo medzi najlepších a už trikrát reprezentovalo našu krajinu na paralympijských hrách.

Nemôžeš nič stratiť, iba získať

Aj Radoslav Ďuriš bol súčasťou predchodcu národného projektu SME SI ROVNÍ, ktorý mal názov Paralela. Pre introverta je veľkou výzvou aktívne oslovovať potenciálnych klientov a objasňovať im benefity spolupráce s motivátorom – mentorom a projektom. Odhodlanie pomáhať iným a odovzdávať skúsenosti, ktoré ako vozičkár nazbieral, boli, našťastie, silnejšie, ako komfortná zóna, a tak z nej odvážne vystupuje. „Hneď od začiatku sme to mali mimoriadne ťažké, pretože projekt sa rozbiehal v dobe, keď sa rozbiehal aj COVID-19. Vtedy sa však pozitívne stránky online prostredia, ktorý sme mohli využívať, a aj mne postupne pribúdali klienti z celého Slovenska, od Oravy až po Nitru. Niekto ma niekomu odporučil, niekto si našiel o projekte informácie na internete a ozval sa. Je prirodzené, že mne sa ozývali predovšetkým vozičkári, ktorí potrebovali pomoc. Ak niekto utrpí ťažký úraz, zo dňa na deň sa ocitne vo svete, o ktorom prakticky nič nevie, a tak často nedokáže ani sformulovať otázky. Vtedy je pomoc skúseného motivátora naozaj kľúčová. Aj odo mňa sa dozvedali, na čo majú nárok, ako sa vybavuje invalidný vozík a aké má mať parametre, aké existujú ďalšie kompenzačné pomôcky, kde požiadať o parkovací preukaz či príspevok na prerobenie auta na ručné ovládanie, ako postupovať pri debariérizácii bytu alebo domu.“

Skúsenosti našich motivátorov – mentorov potvrdzujú, že prakticky na každom úrade práce si rovnaký zákon úradníci interpretujú po svojom, niekde preto treba zabojovať o požiadavky klienta s väčším nasadením. „Ak niečo zamietnu, klient sa vždy môže odvolať. V tíme projektu máme metodikov, ktorí nám pomáhajú odvolania naformulovať čo najlepšie, aby boli úspešné. Aj ja ich zručnosti využívam,“ dodáva Rado. Akurát občas musí klienta presvedčiť, aby po prvom zamietavom stanovisku nerezignoval a odvolal sa. „Vtedy mu vysvetľujem, že tým, že pošleme nejaký papier na ústredie poisťovne, určite nič nestratí, ale môže iba získať.“

Ani galoše nenosíš o tri čísla väčšie

Po viac ako troch rokoch fungovania projektu SME SI ROVNÍ sa jeho dobrá povesť vo verejnosti úspešne rozšírila. Celý tím verí, že o to ľahšie budú môcť pomáhať ďalším stovkám klientov v jeho pokračovaní, v národnom projekt Sme si rovní II. Tentoraz sa pomoc motivátorov – mentorov zameriava predovšetkým na udržanie zamestnania klientov s najrôznejšími zdravotnými znevýhodneniami a na umiestnenie na trhu práce. Stále však dokážu poradiť a pomôcť s každým problémom, ktorý im strpčuje život. „Najviac ma hnevá, že sa opakovane stretávam s tým, keď klientovi predpíšu vozík a nestarajú sa, aký. Vozík mu je často nanič. Nedostane totiž informáciu, že vozíky sú ako topánky a treba ich vyberať podľa vašich rozmerov a potrieb. Tiež nechodievate v galošiach, ktoré sú o tri čísla väčšie ako vaša noha. V nevhodnom vozíku sa klient neotočí v kúpeľni, nedostane sa do výťahu a nepresadne z neho do auta. A ešte si môže spôsobiť dekubity a iné zdravotné problémy.“ Každého motivátora však poteší, ak sa podarí niečo, čo spočiatku vyzerá beznádejne alebo čo sa úradníci nechystajú riešiť svižne. „V jednom prípade môjmu klientovi zamietli príspevok na motorové vozidlo a to napriek tomu, že ho potreboval pre udržanie zamestnania. Mal to naozaj ďaleko, autobusom by to bolo zložité a ešte by musel hodný kus cesty od autobusovej zastávky na pracovisko ísť pešo. Zapojili sme všetky páky a klientovi pomohli veľmi precízne sformulovať odvolanie. Dobrá vec sa podarila a žiadosť mu napokon schválili.“

Ak sa chcete spojiť s motivátorom – mentorom Radoslavom Ďurišom, napíšte mu na mail radoslav.duris@smesirovni.sk. Pôsobí v Trenčianskom kraji. Kedykoľvek od pondelka do štvrtka od 9:00 do 16:00 môžete takisto osobne navštíviť Centrum včasnej pomoci na Úrade trenčianskeho samosprávneho kraja, K dolnej stanici 20/A v Trenčíne.

Newsletter Zostaňme v kontakte

Cookies