Som na vozíku už jedenásť rokov. Napriek tomu, ak sa ma niekto spýta, čo sa mi stalo, nedokážem odpovedať. Sám to totiž neviem.
Znie to zvláštne, však? No nie som sám, kto nepozná odpoveď na túto zásadnú otázku. Ani záchranári, ktorí ma ošetrovali, ani lekári, čo ma liečili, ba ani polícia, ktorá prípad vyšetrovala, nenašla nič, čím by sa môj ťažký úraz dal vysvetliť. Interpretácií je niekoľko – od toho, že som nešťastne spadol, až po to, že ma ktosi na ulici napadol a zbil. Ani ja k tomu dodnes neviem povedať nič, pretože si nič nepamätám. Mal som niekoľkodňový výpadok pamäte a k tomu poškodený štvrtý, piaty a šiesty krčný stavec. Len z toho, čo som sa dozvedel od iných, viem, že ma nad ránom našli v bezvedomí ležiaceho na zemi neďaleko môjho bydliska.
Myseľ sa mi po utlmujúcich liekoch čistila len pomaly. Iba s veľkou námahou som si uvedomoval, že sa nehýbem, dozvedel som sa, že som po náročnej operácii chrbtice a moja prognóza nie je ani trochu priaznivá. Mal som 26 rokov, do úrazu som žil naplno a tešil sa na budúcnosť. Zrazu bolo všetko inak, dlhé týždne som svet vnímal len v nejasných obrysoch, a keď sa hmla trochu zdvihla a ja som pochopil, čo sa stalo, do hlavy sa mi vkradla myšlienka ukončiť to čo najskôr. Takto žiť nemá predsa zmysel. S riadnou dávkou čierneho humoru musím povedať, že som túto ideu nemohol zrealizovať, aj keby som naozaj chcel. Nemal som ako. Ťažko vyskočíte z okna, ak ležíte na posteli a nedokážete sa bez pomoci ani najesť.
V mrákotách som prežil takmer celý nasledujúci rok. Mal som neustále vysoké horúčky a rozvrátené vnútorné prostredie. Nikto mi ako „nováčikovi“ nepovedal, že permanentný katéter je vhodné po istom čase vybrať. Zveril som sa so svojimi problémami bratrancovi urológovi a až on navrhol vytiahnuť ho. Horúčky okamžite ustúpili a ja som konečne mohol začať rehabilitovať.
Na novú situáciu som sa nastavil sám
Na urológa v rodine som mal skutočne šťastie, no motivátori, ktorí by pacienta zasvätili do života vozičkára, vtedy ešte neexistovali. Boli to moji rodičia, kto vybavoval, zisťoval, kontaktoval úrady a vypisoval žiadosti o kompenzačné pomôcky. A to tiež len na základe toho, čo im známi povedali alebo odporučili. Za ich pomoc som im nesmierne vďačný. Všetko by bolo oveľa ľahšie, ak by nás navštívil niekto podobný dnešným motivátorom v národnom projekte SME SI ROVNÍ, povedal, ako sa veci majú, aké sú možnosti a čo je pre mňa najvhodnejšie.
Pred úrazom som bol aktívnym športovcom, venoval som sa hádzanej a v dorasteneckom veku aj džudu. V ťažkých časoch mi športový duch a znalosť ľudského tela veľmi pomohli a znova to boli moji rodičia, komu za to patrí poďakovanie. Oni ma viedli k pohybu, vytrvalosti a odhodlaniu a vždy ma podporovali. Výhry sú v športe skvelé a motivujúce, ale prehry sú ešte dôležitejšie. Naučiť sa prehrať a ísť ďalej, pochopiť, že cesta k úspechu môže byť veľmi dlhá a náročná, je podľa mňa prínosnejšie, ako zbierať športové trofeje.
Keď som definitívne zavrhol myšlienku, že nič už nemá zmysel, že sebaľútosť je síce pochopiteľná, ale nemal by som sa v nej utápať dlho, lebo sa nikam nepohnem, hľadal som spôsob, ako ďalej žiť. Dostal som sa k neurolingvistickému programovaniu, študoval som túto problematiku a spravil si kurzy doma aj v zahraničí. Spoznával som fungovanie vlastnej mysle a nastavoval si ju tak, aby som žil spokojne, a ak sa dá, tak aj šťastne. Bez ohľadu na to, že sa presúvam s pomocou vozíka. Mojím veľkým vzorom bol známy motivátor Nick Vujicic. Nemá horné ani dolné končatiny, napriek tomu netrpí depresiami, neničí ho smútok ani ľútosť – práve naopak. Má krásnu veľkú rodinu, cestuje po celom svete a zdravým ľuďom prednáša o tom, ako spokojne žiť. Takýmito príbehmi som kŕmil svoju myseľ. Nick Vujicic bol mojím prvým ozajstným motivátorom.
Dnes ja motivujem ďalších.
Športový riaditeľ na vozíku
Môj život po úraze sa aj vďaka správnemu nastaveniu mysle pomaly rozbehol. Oslovil ma kamarát, či by som nechcel byť súčasťou jeho podnikania v oblasti sprostredkovania finančných služieb, a ja som súhlasil. Dnes mám vlastnú spoločnosť a darí sa mi. Stal som sa tiež športovým riaditeľom ženského hádzanárskeho klubu v Michalovciach. Áno, aj taká náročná práca sa dá robiť z vozíka. Chcelo to riadnu dávku odvahy a chuti riskovať od šéfa Chemkostavu Tibora Mačugu, keď ma vtedy na túto pozíciu vybral, vždy mu za to budem veľmi vďačný.
Postupne som sa pustil do vlastných aktivít na pomoc ľuďom so zdravotným znevýhodnením a spolu s priateľmi sme začali zriaďovať špeciálnu telocvičňu v Michalovciach. Pre inšpiráciu sme vycestovali do Spojených štátov a navštívili rehabilitačné stredisko, v ktorom sa pristupuje k práci s ľuďmi s hendikepom úplne inak. Rozhodli sme sa, že rovnakú službu prinesieme na Slovensko, inú, než tie, ktoré ponúka štandardný zdravotný systém. Na zrealizovanie idey sme však potrebovali zdroje, a tak som oslovil predsedu Slovenského paralympijského výboru Jána Riapoša. Práve od neho som sa vtedy prvýkrát dozvedel o pripravovanom projekte SME SI ROVNÍ. Myšlienka sa mi veľmi páčila, a keď som dostal ponuku do projektu vstúpiť, neváhal som ani chvíľu.
Pošli to ďalej
Som jeho súčasťou už viac ako rok a mojimi klientmi boli alebo sú ľudia s rôznym zdravotným znevýhodnením a s pestrými osudmi. Je medzi nimi profesionálny športovec, dôchodkyňa či rodičia nevidiaceho dieťaťa, niektorí sú chodiaci, mnohí – rovnako ako ja – na vozíku. Mojou úlohou je pomáhať im a motivovať ich, aj keď, priznám sa, slovo motivácia nemám veľmi rád. Nevystihuje všetko, na čom spolu pracujeme – na tom, aby budovali vlastnú vnútornú silu, aby mali odvahu popasovať sa so systémom a bojovať za svoje práva, aby menili k lepšiemu mienku o sebe samom.
Jednej klientke napríklad najviac pomohlo stretnúť sa a porozprávať s osobou s rovnakou diagnózou, akú má ona. To bola pre ňu najsilnejšia motivácia začať konať. Naštartovalo ju, že na základe tej istej zdravotnej indikácie jej neuznali invalidný dôchodok, zatiaľ čo inému človeku áno. Zahryzla sa do toho jedna radosť a pustila sa do nápravy tejto nespravodlivosti. Dnes svoj dôchodok má. Ja som fungoval len ako jej navigácia v aute, katalyzátor udalostí, inak si všetko riešila sama.
Práve túto časť práce motivátorov mám najradšej a veľmi ma teší, že o nej vie stále viac ľudí. Už len občas sa stane, že niektorí potenciálni klienti sú spočiatku opatrní a cítiť z nich nedôveru. Dlho im nejde do hlavy, že im niekto niečo, v tomto prípade dokonca osobnú pomoc a podporu, ponúka zadarmo. Je to však prirodzené, nikoho do spolupráce nenútime. Každý dostane všetky podstatné informácie, vie, že existujeme. Ak sa rozhodne naše služby využiť, sme tu pre neho.
Vždy však zdôrazňujeme, že naša spolupráca neznamená, že my vyriešime problémy klientov. Oni sú tí, kto musí konať. Takže vlastne pomoc motivátorov naozaj nie je úplne zadarmo. 😊 Klient investuje vlastný čas a energiu a je ideálne, ak sa rozhodne zmeniť svoj život k lepšiemu a dosiahnuť niečo nové. Tí s dobrou skúsenosťou sa určite radi zdôveria ďalším známym či priateľom a podporia ich, aby takisto vstúpili do spolupráce s motivátormi projektu SME SI ROVNÍ. Naozaj sa to deje. Aj ja mám klientov, ktorým iní spokojní klienti odporučili práve mňa. Sám mám teda veľa dobrých dôvodov na spokojnosť. 😊
Ak sa chcete obrátiť priamo na motivátora Radoslava Kozlova, napíšte mu na radoslav.kozlov@smesirovni.sk.
