Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku SME SI ROVNÍ – wheelchair trip. Denník motivátora.

Rasťo Soviš vyrazil na handbiku na cestu z Bratislavy do Kováčovej, aby po ceste propagoval projekt SME SI ROVNÍ. Toto sú jeho zážitky z prvého dňa.

Konečne na ceste. S tridsaťhodinovým meškaním oproti pôvodnému plánu. Ale, však, ako tradične. Mojim výletom plánovanie jednoducho nesvedčí. Vyrážam z domu a začínam tradičnou modlitbou na námestí v Rači. Za vodičov, ktorí za jazdy telefonujú, fajčia, jedia, esemeskujú a četujú, aby ma popritom všetkom stihli na ceste aj zaregistrovať a aby som to v zdraví prežil.

Navigácia mi ukazuje trasu, po ktorej som zatiaľ na moijch výletoch nešiel. Čaká ma úplná rovinka s veľkým kopcom pred cieľom. Dlhé týždne som nevedel prísť s nápadom, kadiaľ vyraziť, utriaslo sa to len deň pred odchodom. Pred dvoma rokmi sa mi nepodarilo dokončiť trip z Bratislavy do Ríma, prišiel som vtedy len do Terstu. Túto misiu ešte určite naplním, ale počas pandémie Covid-19 nebola šanca. Uvažoval som aj nad Košicami, ale tam som bol na vozíku už dvakrát. Napokon teda vyhral stred Slovenska a zamieril som do Kováčovej. Tam som ešte necestoval a môj Alojz, teda vozík s adaptérom, ktorý má už tiež svoje roky, tiež nie.

Teraz je však niečo úplne nové. Cestujem v tričku s logom SME SI ROVNÍ a okrem štandardnej cestovnej batožiny veziem aj propagačné materiály projektu, ktorého som súčasťou ako motivátor.

Správny človek nikdy nevstúpil do môjho (vozičkárskeho) života

Keď som pred tridsiatimi rokmi ležal po úraze už s dekubitmi v nemocnici v Bratislave (ktoré neskôr museli liečiť v rehabilitačnom ústave v Chuchelnej), neprišiel vtedy za mnou, trinásťročným chalanom, nikto, kto by mi vysvetlil, čo ma čaká. Čo to znamená zostať na vozíčku a aké sú moje vyhliadky. Aké mám možnosti, čo všetko budem musieť riešiť, na koho je najlepšie sa obrátiť. Mal som toľko otázok, no nestál tam nikto, kto by mi odovzdal vlastné skúsenosti, previedol ma najťažším obdobím a nakopol moju vnútornú silu.

Neprišiel ani po roku, po dvoch a ani po piatich. Taký človek jednoducho nikdy nevstúpil do môjho života. Všetky boje som prehrával a sem-tam aj vyhrával sám. Čas a trpezlivosť boli jediné istoty, s pomocou ktorých som sa naučil všetko, čo som potreboval. Trvalo päť rokov, kým som vôbec začal so športom. Bolo to dobré rozhodnutie, tenis na vozíku hrávam dodnes. Ďalších päť rokov som potreboval na to, aby som začal podnikať, ale o tom, že existujú príspevky pre štart podnikania pre nás, ľudí s hendikepom, som sa nemal od koho dozvedieť.

Až o ďalších desať rokov neskôr som si založil rodinu. Prečo mi to trvalo tak dlho? Nuž, ten človek, ktorý by mi objasnil, aké sú moje možnosti ako vozičkára, stále nechodil. Stálo ma to tak veľa času a toľko energie prichádzať na všetko úplne sám a postupne zbierať vlastné skúsenosti.

Až keď som už bol tam, kde som dnes, po tridsiatich rokoch od úrazu, ktorý mi navždy zmenil život, ten človek prišiel.

Som to ja.

A spolu so mnou ďalších 46 motivátorov z národného projektu SME SI ROVNÍ s podobnými osudmi a životnými skúsenosťami.

Štatistika hovorí, že až 15 % obyvateľov Zeme žije s nejakým druhom zdravotného znevýhodnenia, z toho jedno percento tvoria vozičkári. Aj na Slovensku sú to tisíce a tisíce ľudí, ktorým sú vyškolení motivátori pripravení pomôcť zlepšiť život. Nejde pritom výsostne len o sociálne poradenstvo, ale o odovzdávanie množstva skúseností nazbieraných „v teréne“ vo všetkých oblastiach života. Vďaka projektu SME SI ROVNÍ majú títo ľudia nádej, že ak to budú potrebovať, má za nimi kto prísť. Stačí sa nám len ozvať.

Sme tu. Nájdu nás v ktoromkoľvek z piatich regionálnych centier včasnej pomoci v Piešťanoch, v Žiline, v Košiciach, v Prešove a, samozrejme, v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Tam, kam som práve na handbiku vyrazil.

Wheelchair trip: Deň prvý

Až po kruhový objazd za Galantou ma cesta viedla sama. Zo začiatku to možno vyzeralo, že mi na Alojza sily nestačia, pretože moja kondička počas opakovaných lockdownov šla dole. Jediné, čo sa mi podarilo, bolo pribrať dvadsať kíl! Každým prejdeným kilometrom som sa však dostával do švungu a formy a cítil som, ako sa mi vracajú sily. Všetko bolo skvelé, až po ten kruháč za Galantou.

V plnej rýchlosti sa mi práve tam od vozíka odpojil adaptér a mne nezostávalo nič iné, len urobiť všetko preto, aby som dopadol na zem čo najbezpečnejšie, teda pokiaľ sa dá bez zlomením a priveľa krvi. Pristál som síce tvrdo, ale krv sa neobjavila. Navyše, ani nie po minúte môjho rozvaľovania sa na ceste sa pri mne zastavilo auto a jeho vodič mi pomohol dostať sa späť na vozík a mohol som pokračovať v jazde. Odniesol si to však sval pod lopatkou, o ktorého existencii som dovtedy nemal ani tušenia. Po páde sa začal hlásiť o to intenzívnejšie, prirovnal by som to k nožíku v chrbte. Cítim ho stále. Aj keď píšem tento text. Paradoxne, kým som točil pedálmi (rukami!), bolesť som vôbec nevnímal. Stačilo sa však zastaviť na vlašský šalát v Šali pred Tescom, ruky použiť na niečo iné, teda na narábanie s lyžičkou, a okamžite sa mi roztriasli. Mal som od bolesti slzy na krajíčku. Nevypadli von len preto, lebo ma pozorovali akési decká, čo v aute čakali na rodičov. Zahral som to na statočného terminátora, ale priznávam, že prvýkrát v živote som si obľúbený vlašák nevychutnal, ale odtrpel.

Do Močenku, cieľa prvého dňa, som dorazil za tmy  po 72 kilometroch jazdy. Privítal ma jeden z klientov, s ktorým spolupracujem v rámci projektu SME SI ROVNÍ. Vytrvalá bolesť pod lopatkou mi bránila odpojiť adaptér od vozíka a spraviť si aspoň proteínový koktail. Spoliehal som sa na to, že ma napokon premôže únava a rýchlo zaspím, ale hlboko som sa mýlil. Dokonca nepomohlo ani pár štamperlíkov nechutnej borovičky. Nie, ani tá bolesť neumŕtvila a spánok neprichádzal. Až o siedmej ráno konečne zabrala domáca gaštanová masť a lieky proti bolesti.

Newsletter Zostaňme v kontakte