Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku Veronika Vašinová: Socializácia klienta sa začína zamestnaním

Jej osobný príbeh sa pokojne mohol vyvíjať celkom inak. Nikto by sa asi veľmi nečudoval, ak by zostala doma, v rodine, od ktorej dostávala len minimum podpory, do konca života žila z invalidného dôchodku a ľutovala sa. Veronika si však zvolila inú cestu. Osamostatnila sa, vyštudovala vysokú školu a stala sa motivátorkou v projekte SME SI ROVNÍ. Výnimočnou motivátorkou. Má totiž najviac skúseností na to, aby mohla klientom so zdravotným postihnutím pomôcť s hľadaním uplatnenia na trhu práce. 

Rodáčka z Banskej Bystrice sa ako zdravotne znevýhodnená už narodila. S deformáciou kĺbov horných aj dolných končatín (artigriposis multiplex congenita) jej lekári nedávali veľa šancí na dlhý život a dokonca presvedčili rodičov, aby sa dcéry vzdali a umiestnili ju do dojčenského ústavu. Krátko pred jej narodením prišli už totiž o syna, ktorý ako dvanásťročný podľahol onkologickému ochoreniu. Lekári to mysleli dobre, chceli zabrániť traume z úmrtia ďalšieho dieťaťa. 

„Viem to len z rozprávania iných, ale moje prvé spomienky sa naozaj viažu k ústavu na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Rodičia vraj po čase zistili, že som nielenže nezomrela, ale že sa mi darí, a tak si ma znova vzali. Do jaslí som už chodievala v Banskej Bystrici. Školu som absolvovala na Mokrohájskej a s rodinou som bývala iba cez prázdniny,“ spomína na rané detstvo Veronika. 

Nezainteresovaný človek sa môže aj začudovať, ale pre Veroniku sa obdobie pobytu na Mokrohájskej ulici v Bratislave spája s peknými spomienkami. „Boli tam deti s najrôznejšími postihnutiami a zo všetkých regiónov Slovenska. Boli sme medzi svojimi. Učiteľky a vychovávateľky nám vždy kládli na srdce, aby sme si navzájom pomáhali a učili nás, aby sme sa o seba vedeli postarať.“ Nemala veľa dôvodov tešiť sa na domov, na rodičov a na súrodencov. Staršia sestra ju v ranom detstve šikanovala a mama s otcom dávali jednoznačne najavo, že nepočítajú s tým, že z hendikepovanej dcéry niekedy niečo užitočné vyrastie.

Sú veci, ktoré som nikdy nikomu nepovedala

Až v puberte sa Veronika Vašinová postupne dozvedala, čo všetko sa s ňou v útlom veku dialo. Spracovať toľko zraňujúcich informácií nebolo vôbec jednoduché a dôvodov na hnev, na zlosť aj na depresie a nízke sebavedomie mala viac ako dosť. Ako si uspokojujúco vysvetliť fakt, že ani vlastní rodičia neverili, že prežijete? 

„Myslím, že najviac mi pomohlo štúdium na vysokej škole, keď som mala možnosť stretnúť sa a počúvať ľudí, ktorí ako lekári a sociálni pracovníci pomáhali na misiách v zahraničí. Pri epidémiách, po zemetraseniach a v zničujúcich afrických suchách sa diali skutočné tragédie. Z čoho mám mať ja depresie? Z toho, že trochu šikmo chodím?
Uvedomila som si tiež, že nemôžem súdiť mojich rodičov, neviem predsa, aká bola vtedy ich situácia a na základe čoho sa rozhodovali. V rámci praxe som počas vysokoškolského štúdia strávila čas aj na detskej psychiatrii a to ma definitívne prefackalo. Dodnes som nikomu nedokázala povedať, čo všetko  som tam videla a zažila. Hlavne som však pochopila, že sa mám neskutočne dobre.“

Už počas štúdia si Veronika našla dve brigády, zarobila prvé peniaze a začala športovať. Aktívne sa venovala atletike aj plávaniu, dnes je registrovanou hráčkou petangu. V Bratislave sa napokon natrvalo usadila, najprv v podnájme a napokon vo vlastnom byte. Nič z toho nebolo jednoduché. Musela si zarobiť na financovanie štúdia, na hypotéku, na rekonštrukciu bytu. Pri všetkom praktickom jej pomáha asistentka Kika, s ktorou sú veľmi dobré kamarátky. „Treba ísť tam, kde je práca. V Banskej Bystrici nebolo veľa možností uplatniť sa s mojou kvalifikáciou a ja som nemala dôvod v nej zostávať. Veď ani moja najbližšia rodina neverila, že sa s takou školou zamestnám. Zostali v šoku, keď som nastúpila do práce,“ usmieva sa.

Veronika vs. Veronika

Jej prvým riadnym zamestnaním bola pozícia HR konzultantky v personálnej agentúre, kde mala na starosti hľadanie vhodných zamestnancov pre klientov, ktorými boli veľké spoločnosti ako Rajo, DHL či Heineken. „A potom prišiel deň, keď ma navštívil jeden z kandidátov, ktorý na základe našej spolupráce získal prácu, a osobne sa mi poďakoval. Mám pocit, že až vtedy som pochopila, že mojím poslaním je ľuďom pomáhať a vďaka tomu, čo som sa naučila a aké zručnosti dnes mám, to aj môžem robiť. Ostatných osem rokov sa venujem predovšetkým podpore zamestnávania hendikepovaných ľudí a ich uplatneniu na trhu práce. Pôsobím tiež ako dobrovoľník v občianskom združení Imobilio, ktoré buduje študijné a výskumno-vývojové centrum pre ľudí so zdravotným postihnutím.“

Niet divu, že keď Slovenský paralympijský výbor hľadal vhodných adeptov do projektu Paralela (predchodcu projektu SME SI ROVNÍ), dostala ponuku aj Veronika Vašinová. Mimochodom, odporučila ju jej konškoláčka z Mokrohájskej, špičková slovenská paralympijská strelkyňa Veronika Vadovičová. 

Najčastejšie chyby, ktoré robíme v životopisoch

Štart projektu v roku 2020 výrazne ovplyvnila začínajúca pandémia koronavírusu. Vyškolení a pripravení motivátori sa nemohli osobne stretávať s klientmi a aj možnosti, ako oslovovať potenciálnych nových, boli výrazne obmedzené. Veronika využívala sociálne siete a tiež kontakty, ktoré si vybudovala praxou. „Možnosti, ktoré pre klientov projektu SME SI ROVNÍ ponúkame, som sprostredkovala veľkému počtu ľudí a napokon som problémy so získavaním klientov nemala. Vedela som tiež, že im dokážem pomôcť predovšetkým s hľadaním vhodného zamestnania, prípadne s prípravou na zaradenie do pracovného procesu, a oni to oceňovali. Veľa ľudí napríklad robí chyby už pri písaní životopisu a sú to chyby, ktoré ich môžu na trhu práce znevýhodniť.

Najčastejšie sú napríklad veľmi skromní a namiesto toho, aby v CV popísali všetky svoje zručnosti, skúsenosti, prax, vzdelanie, kurzy a školenia, napíšu iba pár viet. Ako keby sa už vopred zmierili s tým, že ich aj tak nezamestnajú, tak prečo by životopisom mali strácať čas. Opakovane im vysvetľujem, že napríklad aj dobrovoľnícka práca je niečo, čo má v životopise miesto a je to dobrá referencia. Jednoznačne tým vysielajú signál, že vedia pomáhať a to je vlastnosť, ktorú si zamestnávatelia cenia.

Ďalším záujemcom o prácu hovorievam rozprávkari,“ usmieva sa Veronika Vašinová. „Tí si naopak radi vymýšľajú a uvádzajú veci, ktoré jednoznačne nerobili alebo ich neovládajú. Na niečo také skúsený personalista veľmi rýchlo príde a potenciálnemu zamestnancovi určite neprospeje, ak ho prichytia pri klamstve. Nuž a potom sú ešte ľudia, ktorí nevedia odhadnúť, či majú požadované zručnosti alebo či sa na danú prácu hodia. Často to vyplýva z toho, že nepochopia pracovnú náplň inzerovanej pozície alebo si inzerát neprečítajú správne.“ 

25 kladných vlastností

Ako personálna konzultantka v projekte SME SI ROVNÍ vie byť Veronika nápomocná aj klientom ostatných motivátorov po celom Slovensku. Nefušuje im do roboty, práve naopak – výsledky ich práce môže zlepšiť. Vďaka svojim skúsenostiam a bohatej praxi vie objaviť skryté chyby v životopise, ktoré iný motivátor nemusí zaregistrovať, a pomôže ich odstrániť. „Personalista totiž hľadá na správne miesto správneho človeka.

Motivátor nemusí vedieť, čo všetko sa za tým skrýva, a tak sa môže stať, že klientovi nebude klásť správne otázky.“

Ďalší príklad z Veronikinej praxe je pre zmenu celkom úsmevný – záujemca o prácu v životopise uviedol až 25 (!!!) svojich pozitívnych vlastností. Spravil si rešerš pracovných ponúk a na ich základe zoznam vlastností, ktoré firmy najčastejšie vyžadujú. „Vysvetľovala som mu, že takto si prácu naozaj nenájde.

Prípadný záujemca nedospeje k záveru, že je skvelý, flexibilný, lojálny a vytrvalý, ale skôr že zavádza a nevzbudzuje dôveru.“ Sú firmy, ktoré naozaj pozorne študujú aj hobby záujemcov o zamestnanie. Ak je napríklad niekto bývalý športovec či športovkyňa, zamestnávateľ vie, že to hovorí o tom, že sa len tak ľahko nevzdáva, má disciplínu a rešpektuje kouča.

  „Keďže sa zameriavam na ŤZP osoby, osobne navštevujem firmy, aby som spoznala prostredie kancelárií či výrobnej haly, aby som videla, ako funguje mentalita kolektívu. Záujemcom o prácu dokážem potom podrobne popísať, ako bude vyzerať ich pracovné prostredie alebo či vyhovuje napríklad človeku so zníženou pohyblivosťou alebo na vozíku.“

Socializácia sa začína zamestnaním

Motivátori v projekte SME SI ROVNÍ vedia klientom pomôcť prekonať množstvo prekážok, s ktorými sa ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím stretávajú. Dokážu poradiť pri výbere správnych kompenzačných pomôcok a uľahčiť komunikáciu s úradmi. Radia, ako vybrať vhodný invalidný vozík, ako debariérizovať kúpeľňu alebo prerobiť auto na ručné ovládanie. Reálna socializácia hendikepovaného človeka sa však začína až vtedy, keď má možnosť opustiť domácnosť, chodiť do školy či do zamestnania a venovať sa koníčkom. 

„Mať nový a kvalitný invalidný vozík je veľmi dôležité, ale ak klient na ňom zostane doma medzi štyrmi stenami, nepodarilo sa nám ho vrátiť do spoločnosti,“ myslí si Veronika Vašinová. Preto vidí taký potenciál v ďalšom vzdelávaní klientov a ich príprave pre potreby aktuálneho pracovného trhu. „Firmy už väčšinou nemajú problém zamestnávať vozičkárov alebo iných zdravotne postihnutých, vedia pre nich zariadiť napríklad home office, môžu pracovať v logistike. Očakávajú však, že budú ovládať jazyky a budú mať počítačové zručnosti. A to nehovorím iba o exceli a worde. Ani človek so zdravotným postihnutím nemôže len pasívne čakať, že mu niečo padne hotové do lona.“

Tak si, bohužiaľ, niektorí ešte stále mylne vysvetľujú aj prácu motivátorky Veroniky Vašinovej. Pre ňu, rovnako ako pre všetkých ostatných motivátorov projektu SME SI ROVNÍ, však platí, že sú klientom nápomocní, no nič nerobia za nich alebo namiesto nich. „Nefunguje to tak, že ja im zoženiem prácu a oni ani nepohnú prstom. Áno, vďaka mnohým osvieteným firmám, ktoré rozumejú tomu, čo je to diverzita, majú hendikepovaní otvorené dvere a šancu zamestnať sa. S mojou pomocou sa naši klienti dokážu pripraviť znova vstúpiť na pracovný trh, uchádzať sa o dobré zamestnanie a aj ho získať. No musia chcieť a reálne pre to veľa spraviť.“ Ak sa klientovi so zdravotným znevýhodnením napokon naozaj podarí zaradiť sa opäť do pracovného procesu, je to úspešné zavŕšenie všetkého, o čo v národnom projekte SME SI ROVNÍ ide. 

Veronika Vašinová pravidelne upozorňuje aj na to, aby sa ľudia so zdravotným hendikepom neuspokojovali s aktuálnym stavom, aj keď sa môže javiť ako stabilný. „Často sa ukáže, že mnohí nesprávne chápu základné pojmy ako kompenzačné pomôcky či invalidný dôchodok. Radi argumentujú svojimi právami, no zabúdajú aj na svoje povinnosti. Vnímajú sa ako chudáci, na ktorých by mal každý brať ohľad, ktorí majú právo na kratší úväzok a iné výhody v zamestnaní. Funguje to však inak. Tak, ako sa so zamestnávateľom dohodnú pri podpise pracovnej zmluvy, čiže úplne rovnako, ako pri zamestnancoch, ktorí nie sú ťažko zdravotne postihnutí. Netreba tiež zabúdať na to, že akýkoľvek zákon môžu politici zmeniť a výhody pre ŤZP obmedziť. Nič nie je isté a nič nie navždy.“

Ak sa chcete spojiť s motivátorkou Veronikou Vašinovou, napíšte jej na veronika.vasinova@smesirovni.sk.

Newsletter Zostaňme v kontakte