Úraz či autohavária, pri ktorej dôjde k poškodeniu chrbtice, stavcov alebo miechy, znamená, že sa človeku v povestnom zlomku sekundy obráti život naruby. Prvé mesiace je úplne odkázaný na pomoc iných a len dlhodobou rehabilitáciou sa (aj to v závislosti od vážnosti zranenia) dajú dosiahnuť pokroky v samoobslužných úkonoch. Pacient sa musí znova učiť sám jesť, používať toaletu a kúpeľňu, ovládať invalidný vozík.

Ďalším, vyšším stupňom samostatnosti je úprava bydliska na bezbariérové, zabezpečenie dopravy, napríklad prerobením auta na ručné ovládanie, a veľkou výzvou býva tiež nácvik presadania z vozíka za volant a naopak. Aktívni vozičkári si veľmi rýchlo uvedomia, že sa vôbec nemusia vzdávať toho, čo ich v živote tešilo. Iným spôsobom sa premiestňujú – nie chôdzou, ale na vozíku – to je pravda, ale môžu pracovať a venovať sa rodine, môžu cestovať po svete, môžu sa venovať športu, navštevovať kultúrne podujatia a rozvíjať koníčky, ktoré ich tešia.

Naši motivátori z radov skúsených vozičkárov im navyše vedia poradiť aj pri špecifických diskrétnych problémoch, na ktoré sa možno aj chceli spýtať, ale doposiaľ nemali koho. Zopár tém je aj medzi vozičkármi totiž stále tabu. 

Vyprázdňovanie

V závislosti od miesta poškodenia chrbtice sa odvíja aj to, či, kedy a ako nadviaže vozičkár opäť komunikáciu so svojimi močovými cestami a črevami. Zdravý človek si ani neuvedomuje, že vyprázdňovanie sa deje „automaticky“, že jednoducho dostane signál od mozgu, kedy má ísť na toaletu a konať. 😊 Vozičkár po úraze nanovo spoznáva fungovanie svojho tela a niekedy to trvá roky.

„Prenos informácií z mozgu cez miechu je vtedy úplne prerušený. Vylučovanie sa preto deje mimo vedomú kontrolu pacientov a musia používať inkontinenčné pomôcky,“ vysvetľuje Rastislav Soviš, motivátor s tridsaťročnými vozičkárskymi skúsenosťami. „Postupne sa zdravotný stav upravuje. Keď ustúpi opuch miechy alebo sa vstrebe krvácanie, citlivosť sa môže zlepšiť a zistí sa, že nedošlo k jej úplnému poškodeniu. Táto fáza však môže trvať veľmi dlho. Záleží predovšetkým na disciplíne klienta, aké bude robiť pokroky. Sú aj takí, ktorí rezignujú a radšej naďalej používajú plienky alebo v prípade mužov tzv. urinálne kondómy.“

Trpezlivosťou a vytrvalým cvičením sa však dá dosiahnuť veľmi slušný pokrok. Od stavu, keď pacient vôbec nevie vylučovanie ovládať, až po úroveň, keď sa sám rozhodne, kedy toaletu navštívi. Platí to však len o vozičkároch s tzv. spastickou paraplégiou. „Vyjadril by som to zmenou z nuly na šesťdesiat percent, niečo také človeku radikálne zlepší kvalitu života.“ Rasťo má vlastnú skúsenosť už z pobytu v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej krátko po jeho úraze. Práve tam sa začína nácvik aj týchto špecifických techník. „Jednoducho nás učili močiť každé dve hodiny. A skutočne to funguje. Viete tak postupne močový mechúr vytrénovať a on si zapamätá, že každé dve hodiny sa mu uľaví a medzitým dá pokoj.“

Mnohé aj na prvý pohľad ťažké zranenia chrbtice a miechy s nejasnou perspektívou môžu dopadnúť dobre a pacient znova začne chodiť. Ani vozíček však neznamená koniec sveta, čo potvrdia aj motivátori z projektu SME SI ROVNÍ. Okrem ovládania samotného vozíka ich však čaká ešte pár lekcií o tom, ako sa zmení fungovanie tela človeka, ktorý sedí na vozíku.

Po prvé, rozhodne by nemal na ňom sedieť celý deň, riskuje tak vytvorenie preležanín. Po druhé, tým, že sa telo nehýbe tak ako pred úrazom, výrazne sa spomalí peristaltika čriev. Pre vozičkára je tak mimoriadne dôležité upraviť stravovacie návyky. To, čo konzumuje, má totiž zásadný vplyv na kvalitu jeho života. „Svojim klientom radím, aby do jedálneho lístka zaradili hlavne probiotiká, semiačka a veľa vlákniny. Aby nezabúdali na prísun tekutín a aby si našli šport, ktorý ich baví, aj preto, aby sa v rámci možností hýbali,“ pokračuje Soviš. Mnohí noví vozičkári prichádzajú väčšinou z rehabilitačných zariadení naučení na pomoc čípku, ak sa im povedzme už tri dni nedarí ísť na toaletu. A to tiež nie je žiaden príjemný zážitok. „Pre vozičkárov nováčikov je táto téma navyše veľmi háklivá, a tak často sám vyrukujem s legendárnou tabuľkou tuhosti stolice, aby z nich obavy opadli a aby som im mohol otvorene poradiť,“ usmieva sa. „A keď sa opäť stretneme, vrátime k téme a oni mi potvrdia, že im moje odporúčania veľmi pomohli, viem, že život ďalšieho vozičkára bude opäť o čosi lepší.“

Posilňovanie

Toto slovo má pre zdravých ľudí jednoznačný význam – ak chcem spevniť či vytvarovať niektorý sval, musím s ním cvičiť, čiže ho posilňovať. Vozičkár ovláda svoje svaly v závislosti od miesta, kde bola jeho miecha poškodená. Poranenie každého jedného stavca prináša iné dôsledky pre zdravie pacienta. Ako najproblematickejšie sa ukazuje zranenie v driekovej časti chrbtice, práve tam sa nachádzajú aj centrá na ovládanie zvieračov a tiež napríklad centrá sexuálnej aktivity. Aj na „nadviazanie spojenia“ so svalmi, ktoré majú na starosti tieto ľudské potreby, existuje cviky a s ich pomocou možno dosiahnuť pozoruhodný pokrok.

„Naše telo sa pohybuje vďaka súhre množstva svalov. Pri poškodení miechy pacient niektoré z nich necíti a neovláda ich, ale je možné nájsť cestu, ako sa k nim dostať cez iný sval a dosiahnuť, aby sa zapol,“ pokúša sa vysvetľovať techniku rehabilitácií vozičkárov Rasťo Soviš. Sám celé roky, často metódou pokus – omyl, hľadal spôsob posilňovania, ktorý by mu pomohol. „Pätnásť rokov som ako tak fungoval iba vďaka všakovakým pomôckam, kým som prišiel na to, že sa musím pustiť do posilňovania tak, ako to len je v mojom stave možné. A výsledky sa dostavili.“ Vzápätí však varuje pred prehnaným optimizmom. „Pokrok nepríde okamžite, treba sa vyzbrojiť vytrvalosťou a trpezlivosťou. Mňa namotivovalo, že som naozaj nechcel byť celý život odkázaný na inkontinenčné pomôcky. S posilňovaním možno začať hocikedy. Neobstojí výhovorka, že nemá zmysel začínať povedzme po desiatich rokoch na vozíčku. Začať sa dá hocikedy a takisto dosiahnuť významný pokrok.

Zápaly močových ciest

Aj medzi sebou sa vozičkári len zriedkavo zdôverujú s diskrétnym problémom súvisiacim so zápalom močových ciest a rovnako zriedkavo hľadajú pomoc. Opakujúce sa zápaly súvisia práve s dlhodobým používaním inkontinenčných pomôcok, ktoré však nedokážu zabezpečiť pravidelné a hlavne úplné vyprázdnenie močového mechúra. V takom prostredí sa veľmi dobre darí baktériám a vozičkára začnú trápiť chronické zápaly. „Tie sa liečia antibiotikami, no keďže v mojom prípade sa zápaly vracali prakticky každý mesiac, bral som antibiotiká neustále. Nielenže sú tieto lieky veľkou záťažou pre telo, ja som už sám zo seba mal pocit, že som plný chémie.“ Neznesiteľná situácia prinútila Rasťa Soviša opäť hľadať iné riešenie a skúšať, čo zaberie. V diskusii organizácie kanadských paraplegikov na internete napríklad našiel zmienku o škorici, ktorá vraj Kanaďanom s týmto problémom pomohla, a skúsil, či pomôže aj jemu. Dnes si ju nevie vynachváliť a odporúča ju aj svojim klientom. „Je obrovský rozdiel, či mám každé tri týždne zápal alebo nemám. Zápaly močových ciest už výrazne ovplyvňovali môj bežný život. Stačilo, ak som si napríklad načas nedokázal vyzdvihnúť antibiotiká, problémy sa rýchlo rozvinuli a ja som sa nemohol pre bolesti ani len pohnúť z domu.“ Aj takéto maličkosti sa menia na zásadné veci, vďaka ktorým je život ľudí na vozíčku komfortnejší.

Intímny život vozičkárov

Muži na vozíčku sa ženia a plodia deti, ženy na vozíčku sa vydávajú a deti rodia. Aj informácie v tejto oblasti sa v dostupných zdrojoch zisťujú len ťažko, no opäť môžeme spomenúť motivátorov projektu SME SI ROVNÍ a odkázať na ich kompetentnosť. Je medzi nimi aj veľa vozičkárov, čerství pacienti po úrazoch miechy a chrbtice sa tak môžu pýtať priamo toho najlepšieho zdroja.

„A pýtajú sa,“ potvrdzuje Rasťo Soviš. „Dokonca je to často úplne prvá vec, ktorú chcú čerství vozičkári vedieť. Napokon, bývajú to nezriedka mladí muži okolo tridsiatky, s rodinami alebo partnerkami. Plienkovanie ich trápi menej ako to, či im TO bude fungovať.“

Aj pri tejto ľudskej činnosti platí, že poškodenie miechy ju zasiahne, keďže erotické vzrušenie sa tradičnými cestami nepremietne (v prípade mužov) do erekcie. Tradičné cesty sú totiž prerušené. Aj v tomto prípade sa však dajú použiť iné, napríklad v podobe tabletiek. Ďalšie nuansy poradí skúsený vozičkár. A tiež včas upozorní na ešte dôležitejšiu zmenu. „Mužom, ktorí chcú mať deti, odporúčam, aby si čo najskôr dali zmraziť genetický materiál. Čím dlhšie vozičkár sedí, tým horšia bude kvalita jeho spermií, pretože im škodí teplo. Z miliónov môže rádovo zostať pár desiatok, čo veľmi komplikuje aj prípadnú asistovanú reprodukciu.“

Ak sa chcete o téme osobne rozprávať so skúseným motivátorom, pokojne napíšte na mail rastislav.sovis@smesirovni.sk. Budeme sa jej venovať aj na webinári „Vozičkárske tabu“, ktorý pripravujeme na 28. apríla 2022. Presný čas a podrobnosti nájdete na FB SME SI ROVNÍ.