Zobraziť štandardnú verziu stránky
detail clanku Vladimír Dóci: Keď treba, vyventilujem sa pri rúbaní dreva

Na vozíku sa pohybujem od detstva, čiže už to bude viac ako tridsať rokov. Ako vozičkár som teda zažil (a našťastie aj prežil) množstvo dnes už nepochopiteľných úskalí a prekážok a nemám na mysli len tie architektonické. Som veľmi rád, že sa to rýchlym tempom mení k lepšiemu a ľudia, ktorých úraz, nehoda alebo iné zdravotné znevýhodnenie dnes pripúta na vozík, nie sú konfrontovaní s takými problémami ako moja generácia v skorých porevolučných časoch.

Vidím však aj to, ako sa mení pohľad zdravých na ľudí s hendikepom a tiež registrujem posun k lepšiemu. Nuž, asi nikdy to nebude úplne ideálne, ale sám so svojimi tridsaťročnými skúsenosťami a vrodeným optimizmom chcem prispieť k tomu, aby sme si naozaj boli rovní!

Od metalu k vozičkárskemu športu

Som správcom počítačových sietí na základnej škole u nás, v Bracovciach neďaleko Michaloviec. Rozumiem tejto problematike, a tak, keď sa začala veľká internetizácia a v škole potrebovali niekoho, kto sa v nej vyzná a priučí deti aj učiteľov, oslovili práve mňa. Protipólom tichej práce za klávesnicou je pre mňa môj obľúbený trash metal a sem tam aj všelijaký iný metal. Veľmi rád chodievam na koncerty veľmi tvrdého rocku, najviac uznávam Zónu A so spevákom Koňýkom, v poslednom čase som objavil a začal počúvať skupinu Catastrofya veľmi jej fandím.

Výhybkárom, ktorý mi vstúpil do života a presmeroval ho k projektu SME SI ROVNÍ, bol známy paralympijský lukostrelec Marcel Pavlík. Spoznali sme sa v dobe, keď som si v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej robil vodičský preukaz. On ešte nebol ani náhodou známy paralympijský lukostrelec, ale čerstvý pacient. Po tom, čo sám presedlal na vozík, začal sa zaujímať o možnosti, ako športovať, jazdil aj na handbikoch, a napokon sa rozhodol pre lukostreľbu. Založil na facebooku skupinu pre športujúcich vozičkárov a cez ňu sme sa po rokoch znova našli, keď som pátral po vhodných športových aktivitách pre seba. Obľúbil som si jazdy na vozíčku s adaptérom a túžil som zmerať si sily s inými.

Najlepšou reklamou sú spokojní klienti

Marcel ma odporučil do projektu Paralela, ktorý bol predchodcom SME SI ROVNÍ. My, vtedy len nádejní motivátori, sme prechádzali sériou školení a tréningov, a keď sme sa – sami riadne namotivovaní – mali pustiť do práce, prišla pandémia COVID-19. Stal som sa vedúcim Centra včasnej pomoci v Košiciach, pustil som sa do celkom náročnej administratívy, ktorá s takto náročným projektom súvisí, ale s prvými klientmi sme sa prakticky nemohli stretávať. Celá krajina bola v lockdowne. Činnosť sme rozbehli hneď, ako to bolo možné, a boli sme jedni z prvých. Možno aj preto som do dnešného dňa pracoval už s dvanástimi klientmi a o nových nemám núdzu. Ako najlepšia reklama stále fungujú spokojní ľudia, s ktorými som začínal. Tí šíria dobré meno projektu SME SI ROVNÍ ďalej a pomáhajú tak budovať dôveru nových klientov.

Predovšetkým ma však táto práca veľmi baví. Mám dosť skúseností na to, aby ma iba tak niečo nepríjemne neprekvapilo alebo nezaskočilo. Nemyslím si, že by mi hrozilo vyhorenie alebo strata motivácie. Prešli sme školeniami a výcvikom a sám som si už tiež overil, že nie je dobré venovať sa naraz príliš veľa klientom.

Niet nad dosiahnuteľné ciele

Väčšinou vybavujeme a riešime praktické veci, aj keď závisia od toho, či má môj klient problémy s pohybovým ústrojenstvom, prekonal detskú mozgovú obrnu alebo stráca zrak. Sám sa pritom veľa naučím a mám príležitosť pripomínať mnohým úradníkom, že sú na svojom mieste preto, aby ľuďom so zdravotným znevýhodnením pomáhali a nie hľadali dôvod, prečo sa to nedá. Ja sa veru len tak odradiť nenechám a myslím, že v asertivite môžem byť tiež pre svojich klientov užitočnou inšpiráciou.

A akú najväčšiu raritu som riešil? Pobavilo ma, keď sme s klientkou formovali ciele, ktoré chce dosiahnuť, a ona mi oznámila, že túži robiť na ministerstve. To je jedno na akom. Naveľa pochopila, že bude asi dobré začať reálnejšími plánmi, napríklad vybaviť si osobného asistenta, spraviť vodičský preukaz, zvyšovať si kvalifikáciu na vysokej škole a predovšetkým – osamostatniť sa od rodičov. Je to jeden z mojich najťažších prípadov práve preto, že to posledné sa jej nedarí dosiahnuť.

Na druhej strane mám vždy veľkú radosť z nečakaných úspechov a cieľov, ktoré sa objavia samy od seba. Len ich treba pomenovať. Hovorím o klientovi, ktorému sa zhoršoval zrak, a keďže pracoval vo vlastnej stolárskej dielni, musel zamestnať kamaráta. Navrhol som mu elegantné a legitímne riešenie, aby sa kamarát stal jeho asistentom, na ktorého má nárok. V takom prípade by sa na systéme ich spoločného fungovania nič nezmenilo, no výrazne by ušetril. Asistenta by mu totiž preplácal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Ten síce aj v tomto prípade špekuloval a hľadal dôvody, prečo sa to nedá. My sme sa však odvolali a uspeli sme. Veľmi ma potešilo, že sa to podarilo. Bezo mňa by sa klient do toho nepustil a mávol by nad tým rukou.

Občas mám intenzívny pocit, že práve s tým úradníci počítajú.

Ak mi niečo už naozaj podráždi nervy, vyventilujem sa pri rúbaní dreva. Jasné, že sa to dá aj z vozíčka. SME SI ROVNÍ nie je len fráza. 😊

Newsletter Zostaňme v kontakte